Rozhovor s poľským básnikom, prozaikom a literárnym kritikom Karolom MALISZEWSKÝM

Rozhovor s poľským básnikom, prozaikom a literárnym kritikom Karolom MALISZEWSKÝM

Poézia ako soľ v oku

Karol Maliszewski (1960) pochádza z Nowej Rudy na juhozápade Poľska, kde vyučuje súčasnú poľskú literatúru v základnej škole, takisto v Krkonošskom kolégium v Jeleniej Górze a vedie aj kurz tvorivej básnickej dielne na Jagiellonskej univerzite v Krakove. Ako spisovateľ je považovaný za kronikára vlastnej básnickej generácie. Debutoval roku 1985 básnickou zbierkou Dom a prítmie. Odvtedy vydal už ďalších osem zbierok, napríklad Rok na ceste (2000), ktorá bola preložená do češtiny, Invázia (2004) a Vety pre prípad (2007). Neskôr sa pustil aj do písania krátkych prozaických útvarov, vydal zbierky Domnelý denník (1997), Skúšky života (1998) a Faramucha (2001). Je autorom niekoľkých literárnokritických publikácií a, medzi iným aj tzv. Dekalógu mladého básnika, návodu na písanie básní. Prvé prikázanie znie: Ži, lebo plnosť života je dôležitejšia ako plnosť básne. Báseň je, pre Maliszewského, zrkadlom vnútorných procesov a pri jej vznikaní sa netreba báť úprimnosti.

* Dekalóg mladého básnika možno uplatniť na písanie akéhokoľvek literárneho druhu. Nezahŕňa však formu básne. Do akej miery je forma dôležitá?

– „Dekalóg“ som písal s myšlienkou na začiatočníkov. Nazdávam sa, že jeho univerzálnosť je ohraničená. Autorom so skúsenosťami sa zdá banálny a povrchný. V piatom bode hovorím o horlivom čítaní. Možno to chápať ako formu sebavzdelávania. Opakujem adeptom poézie, že najdôležitejšia etapa rozvoja je úzko spätá so spôsobom myslenia. Najdôležitejšie po tom, „čo zapíšem“, je „ako zapíšem“. Tvar riadkov a strof, dynamika metafor a odsadenie verša tu majú oveľa väčší význam ako v inom type literatúry. S tým súvisí metaforická hustota, teda istá výnimočná hustota básnického diela, ktorá odlišuje tento typ komunikátu od iného literárneho prejavu. Forma je dôležitá a v podstate určuje univerzálnosť a význam poézie. Mladí ľudia majú čo povedať, je v nich vzbura a neuveriteľná predstavivosť, ale k nám sa to nedostane, ak sa nenaučia formu tohto druhého jazyka nepriameho prejavu. Priemerný talent sa podriadi týmto zásadám, a výnimočný ich rozbíja, vytvára novú formu. Preto mnohým vyznávačom a stúpencom poézie nezostáva nič iné ako veľkorysé amatérske písanie do šuflíka, tzv. lyrická terapia. Vedia, že sa nenarodili s božskou iskrou.

* Čím je podľa vás poézia?

– Poézia ako soľ v oku akéhokoľvek systému. Tak veľmi prebytočná, že až prepotrebná. Má byť prejavom slobody, odlišnosti, túžby, pominuteľnosti a tajomstva.

* V poslednom čase sa čoraz častejšie stretávame s množstvom vulgarizmov v poézii, či už s cieľom šokovať či vyjadriť otvorene niečo premlčané. Čo si myslíte o tomto fenoméne?

– V poézii sa bijú dve jazykové tendencie – oficiálna a neoficiálna, sviatočná a každodenná. V jednej sa k slovu hlási vyberaná reč, a v druhej jednoduchá. Jedna sa spája s klasicizmom, druhá s expresionizmom. Básnik hľadá svoj jazyk, zásobu jemu najbližších rétorických a obrazotvorných foriem a jeho východiskovým bodom je jazyk tradície, hlasy z dejín poézie a súčasný jazyk okolia. Nemal by sa báť žiadneho slova. Patrí mu celý slovník. Básnik má rozhýbať a nabádať k premýšľaniu. A nech to robí, ako chce. Vulgarizmy? Nech sa páči. Dômyselne použité môžu povedať viac, ako znamenajú. Je ich toľko a vystupujú v súčasnej literatúre tak často, že už ani nešokujú, hoci prebúdzajú čitateľa z letargie, priťahujú pozornosť. Osviežujú jazyk, oznamujú isté napätie, bývajú výrazom zúrivosti. Niekedy dopĺňajú kolorit prostredia. Isto nejde o snahu fascinovať.

* Veľa študentov pociťuje bariéru voči poézii, často to pretrváva do dospelosti. Ako riešite tento problém na svojich hodinách?

– Nemám univerzálny recept, každý učiteľ si musí poradiť tak, ako mu vlastná predstavivosť, citlivosť a skupina žiakov dovoľuje. Teraz hovorím ako dlhoročný učiteľ základnej školy, ktorý vie, že niektoré deti možno poéziou naozaj zaujať, ak učiteľ veľmi chce a ak je sám sebe básnikom. Ako prednášajúci postupujem podobne. Tu však bývajú bariéry oveľa väčšie. Študenti majú hlboko zakorenený strach z poézie, presvedčenie o jej umelosti a hermetickosti, a niekedy dokonca aj nechuť. Čítam nahlas, debatujem, nechávam zaznieť voľné interpretácie študentov, prinášam im zbierky a časopisy, navádzam ich, aby nahliadali do internetových poetických stránok, rozprávam o priateľoch básnikoch a ich živote, spájam čítané úryvky so životmi prijímateľov, s ich momentálnymi problémami, postupne nechávam osvojiť si poéziu. A potom vchádzame čoraz hlbšie do každej ďalšej básne. Samozrejme, len do niektorých. Napokon, kde sa píše, že sa každý musí zaujímať o poéziu?

* V eseji O čítaní básní vo vlaku píšete, že nikto nečaká, že by sa mohol rozvíjať aj literárny kritik, nielen spisovateľ. Aké boli vaše začiatky?

– Kritik nie je kybernetický stroj. Je človekom z krvi a kostí, stále sa rozvíja a zdokonaľuje. Číta pre seba, ale akoby čítal pre iných, hoci na začiatku o tom nevie. Jeho vnútorný vývoj má byť v službách iných. Môj postoj k poézii ovplyvnila akási skorá túžba čítať, ktorú podporili dobrí učitelia. Potom filozofické štúdium, silné zaujatie dejinami svetonáhľadov, a napokon samostatné štúdium teórie a dejín literatúry, dejín literárnej kritiky v Poľsku a na svete. Umelcom treba byť ustavične, v každom napísanom texte, či ide o recenziu, báseň alebo poviedku. Je dobré, keď má kritik svoj vnútorný svet dynamický a značne obšírny, keď zostáva otvorený a prístupný a jeho kritickosť zostáva v intímnom kontakte s vlastnou predstavivosťou, kreatívnosťou, básnickosťou a dokonca aj citlivosťou.

* Z internetu som vylovila informáciu, že ste viac známy kritik ako básnik, hoci vaša tvorba je obsiahla a nemožno ju nebrať do úvahy. Cítite sa viac kritikom alebo spisovateľom?

– Básne som začal písať dosť skoro a veľmi dlhý čas sa mi ani nesnívalo o próze či nebodaj o kritike. To prišlo s vekom, s dozrievaním. Myslím, že sa v mojom prípade jedná o jedného človeka, jednu osobnosť, jeden talent, ktorý sa realizuje v rôznych formách. Mám chvíle, keď sa cítim viac básnikom, vtedy sa najlepšie „zliepajú“ básne. Potom prichádza obdobie prózy, ale kritikom môžem byť stále, len čo objavím niečo zaujímavé na čítanie a keď mám trochu voľného času.

Katarína Laučíková