Rozhovor s poľským spisovateľom Andrzejom SAPKOWSKIM

Ani Oliver Twist pre mňa nie je taký skutočný ako Frodo

Hovorí  poľský spisovateľ Andrzej SAPKOWSKI

Na vlaňajšej Bibliotéke predstavil poľský autor literárnej fantastiky Andrzej Sapkowski (1948) druhé pokračovanie svojho historicko-fantastického románu Boží bojovníci, ktorý vyšiel v preklade Karola Chmela vo Vydavateľstve Slovart. Prvou časťou Veža bláznov toto vydavateľstvo prvýkrát uviedlo jeho tvorbu v slovenčine roku 2003 (preklad K. Chmel). Do povedomia našich čitateľov sa A. Sapkowski dostal už predtým knihami poviedok a neskoršou pentalógiou o Geraltovi a Ciri v českých prekladoch: Zaklínač – Posledné prianie a Meč osudu, Krv elfov, Čas opovrhnutia, Krst ohňom, Veža lastovičky a Pani jazera.

* Je fantasy móda, alebo jej tradícia prežije dlhodobo?

– Sci-fi a fantasy boli módne vždy. Pochádzajú zo Spojených štátov, kde sa v tridsiatych a štyridsiatych rokoch predával tento žáner v malých bukletoch za päť centov. Boli naozaj dostupné pre každého. To bol pravý boom sci-fi a fantasy.

* Na trh sa dostáva množstvo detských „fantasy“ kníh, ktoré nemajú nič spoločné so skutočnou fantastikou, len ich dej je zasadený do kvázi čarovného prostredia, aby zaujal čitateľa. Fantastické prostredie má urobiť knihu atraktívnejšou. Pociťujete tento tlak trhu aj na svoju tvorbu?

– Musíte posudzovať každý prípad osobitne. Fantasy má veľmi široký záber, počínajúc historickou fantastikou, cez náboženské legendy, horor, klasické fantasy tolkienovského sveta a končiac Neverlandom. Takisto prerozprávania rozprávok a legiend sú veľmi populárne žánre fantastiky. Mnoho literárnych vedcov sa pokúšalo definovať fantasy. Podľa mňa nikdy neuspeli. Keď vydavateľstvo napíše na knihu pod logo „science-fiction“, je to science-fiction. Ak tam napíše „fantasy“, je to fantasy. Sú aj takí autori, ktorí chcú vyťažiť z momentálneho záujmu o fantasy. Hoci ich doménou nie je fantasy, pridajú do diela nejakého čarodejníka, alebo trochu mágie. To je však patologický jav, tak o tom nehovorme.

* Aký je podľa vás rozdiel medzi fantastikou a rozprávkami?

– Rozprávka je aj pre deti čímsi, čo nemôže byť skutočné. Aj deti vnímajú rozprávkový príbeh s tým, že sa nemohol stať. Snehulienku nemôžu zachrániť trpaslíci a Popoluška by nikdy nešla na bál a nestratila črievičku. Ani podľa detí to nie je pravda, je to len príbeh. Fantasy ten istý príbeh urobí veľmi skutočným, pravdivým, verným. Uveríte mu, lebo dáma je v ňom dámou, čarodejnica je naozajstná mrcha. Postavy rozprávajú, žijú, cítia, trpia, milujú. Povedzte mi príklad lásky, či utrpenia v rozprávke. Nič. Vlk jednoducho zje Červenú čiapočku. A hotovo. Vo fantasy môžete príbeh cítiť. Čiapočku zjedli. Do frasa, je mŕtva! Musela predsa zomrieť, keď ju zjedol vlk, nemohla ostať nažive. V tom je rozdiel medzi rozprávkou a fantasy. Pre mňa sú čoraz menej realistické napríklad postavy Emily Brönteovej. Dokonca Oliver Twist pre mňa nie je taký skutočný ako Frodo.

* Príbehy vo vašej prvej knihe poviedok Zaklínač pôsobia trocha ako zmutované rozprávky, ktoré ste pretransformovali do novej podoby.

– Celú moju aféru so science-fiction a fantasy som začal jedinou poviedkou a nikdy som si nemyslel, ani som nedúfal, že to niekedy bude viac. Chcel som iba vyhrať súťaž – ktorú som mimochodom nevyhral – želal som si, aby si ma všimli porotcovia. Tak som skúsil písať netypickú fantasy, čosi úplne iné, ako som dovtedy čítal. Mojím tajným receptom na túto novelu bola skutočná udalosť, ktorá dala pôvod rozprávke. Moja prvá poviedka Zaklínač bola založená na typickej rozprávke. Zámok a mestečko sužuje čosi strašidelné, preto kráľ sľúbi polovicu kráľovstva a ruku svojej dcéry tomu, kto ho tej strašnej veci zbaví. Chudobný obuvník alebo pastier príde do mesta, príšeru zabije a stane sa kráľom. Povedal som si, že to nie je rozprávka a v takýchto prípadoch ľudia predsa volajú profesionálov. V zámku je strašná príšera, tak zavolajme zabijaka príšer! „Haló, je tam zabijak príšer? Máme tu príšeru na zabitie. Aké sú vaše podmienky?“ Ten človek príde, narobí z príšery kúsočky, vezme peniaze a odíde. Žiadna princezná, žiadne kráľovstvo. Peniaze.

* Zaklínač predsa len nebol chladnokrvný zabijak. Nebola to plošná postava.

– Nie, to by bolo veľmi jednoduché. Ale to prišlo až neskôr.

* Po prečítaní poviedok a románu som neverila, že ich písal ten istý autor.

– Samozrejme, nebol som profesionál. Prečítal som veľa kníh, poznal som kánon science-fiction a fantasy, povedzme, teoreticky som bol pripravený. Písanie sa však musí precvičovať. Nikto nie je talentovaný od narodenia. Takže musíte cvičiť a cvičiť. A ešte aj po dvadsiatich alebo tridsiatich rokoch budete robiť stále hlúpe chyby.

* V jednom rozhovore ste povedali, že čitateľ si pri čítaní príbeh dotvorí vo vlastnej hlave, preto sa treba spoliehať na jeho predstavivosť. Ak teda režisér sfilmuje knihu, výsledok zodpovedá jeho predstave. Niektorí fanúšikovia ostali po Jacksonovom sfilmovaní Pána Prsteňov zarazení. Aký je váš názor na sfilmovanie literárnych diel?

– Musíme súhlasiť, že režisér je umelec. Umelec má úplnú slobodu vo svojej tvorbe. Robí, čo chce. Dokonca musí byť odlišný od ostatných, pretože je to jeho umenie. Vtedy je dobrým umelcom, keď sa od všetkých líši. Na druhej strane, ak režisér použije ako predlohu filmu iné umenie, spisovateľovo, podľa môjho názoru je povinný ponechať všetky kľúčové otázky a problémy príbehu. Musia tam zostať. Jackson to urobil dobre. Film „postavený“ na mojich knihách a príbehoch však nie je založený na ničom z nich. Absolútne na ničom.

 * Poznáte nejakých autorov slovenskej fantastiky? Páčia sa vám ich diela?

– Páčia sa mi knihy Sašky Pavelkovej.

* Ako k vám prichádzajú príbehy?

– Každý príbeh je odpracovaný. Nikdy sa nezjaví ako blesk z jasného neba. Takáto inšpirácia prichádza veľmi zriedka. Píšete a píšete a potom vyberiete najlepšiu verziu.

* Inšpirovali ste sa pri poviedkach Tolkienom? Polovičníci veľmi pripomínajú hobbitov...

– Nerobím z toho tajomstvo. Nikdy som nevytvoril svet,  ktorý by bol kompletne môj. Nebol to svet, ani vesmír, ale prostredie. A toto prostredie bolo prevzaté od Tolkiena, lebo to je klasika z démonologického, mytologického aj literárneho uhla pohľadu. Je veľmi jednoduché pomenovať trpaslíkov „podzemníci“, hobbitov „maličkí“ a elfov „obyvatelia lesov“ a povedať, som originálny. Ja nie som. Pretože nikde nemôžete nájsť „obyvateľov lesov“, ale elfovia sú všade. Vkladáte sa do rámca klasiky histórie a literatúry. Na tomto pozadí ste v bezpečí. Zjaví sa tam niekto z Eddy, ďalší je typický kráľ Artuš, iný Percival. Pretože sú archetypmi hlboko zakorenenými v základe literatúry. Statoční, veľkí, múdri.

* Chceli by ste žiť vo svete fantasy?

– Nie. Ten svet neexistuje, čo som blázon, aby som skúšal žiť v niečom, čo nie je?

* Ale sny nie sú bláznovstvo... Vy nesnívate?

– Možno niekto áno, ale nie my, profesionáli. To je dobré pre dievčatká, adolescentov, ale nie pre mužov a ženy.

* Takže dospelí ľudia by nemali mať sny? Nemáte žiadny sen?

– Nie, nie som dieťa, nie som už chlapec. Som muž.

Zhovárala sa Edita Treščáková