Prečo je literatúra potrebná

Prozaik, básnik, esejista, divadelný kritik, autor rozhlasových hier Artur Daniel Liskowacki (1956) pochádza zo Štetína na severozápade Poľska. Jeho román Eine kleine (2000 a 2009) bol vo finále literárnej Ceny Nike 2001 a získal prvú cenu Poľského združenia vydavateľov za rok 2002. Román Mariáš (Mariasz, 2007) bol nominovaný na Európsku cenu za literatúru 2009 a zbierka poviedok Capcarap (2008) na Nike 2009. Veľká časť jeho tvorby hovorí o Pomoransku, oblasti na severozápade Poľska, ktorá bola po druhej svetovej vojne rozdelená medzi Poľsko a Nemecko. Liskowacki sa sústreďuje na jeho spoločensko-historické transformácie, ktoré vykresľuje so zmyslom pre realitu a citom pre detail. Vnímavé oko spisovateľa predstavuje malé okamihy, čím zvýrazňuje krásu pominuteľnosti. Niektoré Liskowackého diela označili literárni kritici za štúdiu ľudských typov súčasných Poliakov.


• Literárna kritika chápe poviedky Capcarap ako „ambíciu vytvoriť kolektívny portrét súčasných Poliakov“. Mali ste taký zámer?
– Beriem s rezervou to, čo sa v literatúre definuje ako „kolektívny portrét“. Nemyslím, že by bol dnes taký portrét vôbec možný. Chýba nám, súčasným prozaikom, na to talent? Možno odstup od toho, na čo sa dívame, je príliš malý? A možno je príliš veľa pohybu, zmien navôkol. Politiky, čo zanecháva na všetkom škvrny. Aj literatúra je dnes už iná ako kedysi, keď predstavovala svet, portrétovala ho, lebo mala na to čas a nemala takú konkurenciu ako teraz. Obrazy vo všeobecnosti, digitálny či zvukový zápis robí z pokusu portrétovania neplodnú, druhoradú aktivitu. Kolektívny portrét je takisto analýzou, ale v Capcarap som sa nesústredil na opis poľského spoločenstva. Také diagnózy patria skôr do môjho každodenného zamestnania novinára. Literárny kritik Marek Radziwon pri príležitosti nominácie Capcarap na Cenu Nike o príbehoch napísal, že sú predovšetkým portrétom rozprávača. Pozorovateľa, ale aj účastníka toho, čo je navôkol. To, čo je okolo, tu hrá veľkú rolu. Ide tu, medziiným, aj o stav istého rozpadu, straty, strachu pred neznámym. Naisto sa tieto dve analýzy navzájom dopĺňajú. Hoci z môjho uhla pohľadu je Capcarap dosť intímnym vyjadrením. A možno práve preto univerzálnym. Cnie sa mi však za veľkou literatúrou, panorámou súčasnosti, obrazom minulosti, sveta všeobecne. Závidím autorom, ktorí vedia opísať svet tak, aby ho čítajúci považoval za skutočnosť. Obdiv vo mne vzbudzujú veľkí realisti, klasici 19. storočia. Čoraz menej verím, že by dnes taká literatúra bola možná. Preto sa v mojej próze, v románoch, miesi všetko dohromady – nostalgia za veľkým realizmom, veľkým priestorom a detailom, čo ho vypĺňa, intimita pozorovania, narúšanie realizmu rôznymi spôsobmi rozprávania a formálnymi prostriedkami.

Román Eine kleine o nemeckom meste Sttetin a zrode poľského Štetína takisto považovali za kolektívny portrét, ale pre mňa bol dôležitý obraz miznúceho sveta a polemika s predstavou, že stačí svet opísať, a tým ho zachrániť. Realistický príbeh Mariáš som umiestnil do začiatku 19. storočia, je to tak trochu biografický román o básnikovi Antoninovi Malczewskom. Celý príbeh mi poslúžil ako zámienka na úvahu o predurčení, o tom, čo je životná prehra a vernosť sebe samému.

• Vo vašich textoch sa často vyskytujú výrazy neistoty; detaily opisu sú akoby spochybnené. Odkiaľ sa berie tá váhavosť?
– Nejde len o neistotu výroku, ale o presvedčenie, že neexistuje len jedna, konečná odpoveď. Odtiaľ možno pochádza moja náklonnosť k otázkam, k spochybneniu zjavnosti, hľadaniu skutočnosti a slov, ktorými ju opisujem, mnohoznačnosti. Paradoxne sa tiež snažím zvýrazniť túto neistotu, nejednoznačnosť, preto rezignujem na otázniky. V románoch vôbec nepoužívam otázniky a niekedy je ťažké určiť, či má veta charakter otázky alebo nie. Vlastne nepoužívam ani výkričníky. Viem, že sa text takto ťažšie číta, ale aspoň núti čitateľa k zvýšenej pozornosti, sám si musí klásť otázky a snažiť sa nájsť v opise odpovede, odraz vlastných emócií a pochybností.

• Pomáha vám povolanie novinára pri písaní umeleckých textov?
– Novinárstvo je pre mňa inšpiráciou pri literárnej práci. Dovoľuje mi spoznať nové miesta, nových ľudí. Niekedy mi prekáža. Novinárčina po rokoch unavuje, mení sa na rutinu, trochu „oberá o sluch“, otupuje všímavosť. Takisto je nebezpečná vzhľadom na jazyk spisovateľa. Naráža na rôzne profesionálne schémy, ohraničuje slobodu. Mám rád slovo, cením si jeho krásu, ale aj slovnú hru a ambivalentnosť. Je pravda, že rád počúvam okolie a pozorujem ho. Som presvedčený, že tie maličké, často vonkajšie prejavy nášho života hovoria o nás samých viac ako hlboké rozhovory, ktoré – ako sa nám zdá – vedieme. Viac ako prenikavé analýzy. V drobnostiach je duch tajomstva, kľúč od studne.

• V čom je podľa vás úloha spisovateľa?
– Po každej svojej knihe verím čoraz menej v úlohu literatúry, že pred spisovateľom stoja nejaké povinnosti, že niekto od neho očakáva, aby ich splnil. Literatúra sa stáva čoraz menej potrebnou, možno by sa dalo povedať – zbytočnou. Samozrejme, spisovatelia, aspoň u nás v Poľsku, ešte žijú ilúziami, že ich hlas niečo znamená, že sú hovorcovia spoločensky dôležitých myšlienok, že pomáhajú iným žiť alebo pochopiť svet. Skutočnosť tomu však nenasvedčuje.

Som presvedčený, že práve preto má písanie zmysel. A čo viac – je nevyhnutnosťou. Pretože každé písanie, každé tvorenie, je obrana pred chaosom. Pred ničotou. Je snahou o usporiadanie sveta v nás samých a azda aj odpoveďou na rozpad, smrť. Nechcem, aby to vyznelo pateticky, ale práve nevyhnutnosť literatúry, súmrak umenia je v dnešnom uháňajúcom svete akousi iskierkou nádeje. Pretože len to, čo je nevyhnutné v našom živote a čomu zasväcujeme časť seba a svojej pozornosti, robí z nás ľudí. Teda nehodno písať, ale treba to robiť. Nemá zmysel čítať knihy, ale pokiaľ sa nájde čo i len jeden čitateľ, môže sa spisovateľ cítiť potrebný.