Rozhovor s prekladateľkou a editorkou Janou CVIKOVOU

Porozumenie je dôležitý sebazáchovný akt

Rozhovor s prekladateľkou a editorkou Janou CVIKOVOU

Jana Cviková (1963) je iniciátorkou a jednou z hlavných predstaviteliek  feministického vzdelávacieho a publikačného projektu ASPEKT, ktorého oficiálna existencia sa začala v roku 1993 vydávaním feministického kultúrneho časopisu Aspekt. Súčasťou početných aktivít, ktorým sa ASPEKT ako mimovládna organizácia venuje, je aj jej editorská, prekladateľská a publikačná činnosť. Pod značkou Aspekt vyšli napríklad jej preklady z nemčiny: Libuše Moníková Ujma (1999), Nicole Müller Pretože to je na láske to strašné (1999), všetky tri knihy Aglaje Veteranyi, Marianne Grabrucker Typické dievča? (2006). Zostavila a preložila i knihu Ireny Brežnej Tekutý fetiš (2005), vyprevadila ju aj doslovom, podobne ako úspešné Happyendy Jaroslavy Blažkovej. Ako editorka, autorka a prekladateľka stála spolu s Janou Juráňovou pri zrode publikácií zameraných na rodovú problematiku, napr. Piata žena. Aspekty násilia páchaného na ženách (2001), Ružový a modrý svet. Rodové stereotypy a ich dôsledky (2003), Lesby-by-by. Aspekty politiky identít (2004), Žena nie je tovar. Komodifikácia žien v našej kultúre (2005) či obľúbená Kalendárka. V rámci medzinárodného projektu 1000 žien pre Nobelovu cenu mieru 2005 bolo na túto prestížnu cenu nominovaných tisíc žien z celého sveta, zo Slovenska vybrali Janu Cvikovú a Danielu Hivešovú-Šilanovú. V uplynulom roku zastupovala Slovensko v medzinárodnej porote Veľkej ceny pre východoeurópsku literatúru a do publikácie Frauenbilder, feministische Praxis und nationales Bewusstsein in Österreich-Ungarn 1867-1918 prispela staťou  o vzniku feministického vedomia na Slovensku„Sinnlose“ und „sinnvolle“ Emanzipation. V roku 2006 vyšiel aj medzinárodný biografický slovník A Biographical Dictionary of Women´s Movements and Feminisms in Central, Eastern, and South Eastern Europe, 19th and 20th Centuries, do ktorého pripravila heslá o Elene Maróthy-Šoltésovej a Terézii Vansovej.

·        Knižná edícia Aspektu oslávila koncom minulého roka desiate výročie. V čom je jej výnimočnosť v porovnaní s ponukou iných vydavateľstiev?

– Edícia vznikla vo veľmi jasne definovanom priestore: našom a feministickom. Je to priestor autorsky vyhradený najmä ženám. Edícia sa od začiatku stala akýmsi predĺžením kultúrneho feministického časopisu Aspekt, ktorý sme vydávali od roku 1993. Zameriavali sme ho na rôzne ťažiskové témy, ako napríklad mýtus krásy, materstvo, písanie žien, lesbická existencia, no v každom čísle prinášal najmä pestrú zmes čítania v podobe odborných štúdií, prózy, poézie, publicistiky a i. Slúžil nielen ako priestor na publikovanie, ale aj na samoštúdium v oblasti feminizmov a rodových štúdií, ktorá bola vtedy na Slovensku veľkou neznámou. Čoraz častejšie sme chceli napchať do časopisu celé knižky. Tiež sme túžili po priestore na vydávanie beletrie, ktorú by sme rady čítali a videli na kníhkupeckých pultoch. No a časopis nás vždy obmedzoval na ukážky, lenže aj tie rástli, a tak jedného dňa časopis pukol ako struk a vykotúľali sa z neho hrachy – knižky, ktoré odvtedy poctivo hádžeme o stenu slovenskej kultúry. Tak by sa dalo stručne opísať to bláznivé rozhodnutie vydávať knihy, jeho realizácia už taká jednoduchá nebola. Nestačilo puknúť, i keď som občas pukala od zlosti aj od zúfalstva. Ale stáli pri nás ľudia, ktorí nám pomohli naše rozhodnutie uskutočniť. Prvá bola švajčiarska bohemistka Susanne Roth, v tom čase pôsobila ako riaditeľka Pro Helvetie na Slovensku. Našu knižnú edíciu sa rozhodla podporiť, keď bola ešte len nápadom. Podporili nás i ďalší, nielen finančne, pričom aj finančná podpora bola okrem praktickej pomoci nevídaným prejavom dôvery.     

* Ako sa rozhoduješ, čo vydať?

– O vydaní knižky rozhodujeme spoločne s Janou Juráňovou, no rozhodujú o nej, prirodzene, aj praktické možnosti. Niekedy sa dokonca pýtame, či to niekto bude čítať J Pri prekladoch každá z nás prináša najmä nápady zo „svojho“ jazyka, takže ja z nemčiny.

Na niekoľko kníh som narazila počas toho, ako som rástla so svojou dcérou a učila sa materstvu, zlomok z nich sme preložili, pretože som presvedčená, že je škoda, že na Slovensku takúto literatúru rodičia bežne nečítajú. Aj rodičovstvu sa treba učiť. Tak vyšli knižky pre deti (a pre rodičov) venované prevencii sexuálneho zneužívania detí (Dotyky nie sú na rozkaz) aj knižka Typické dievča?, ktorá je denníkom matky o prvých troch rokoch života dcéry.

K textom Ireny Brežnej a napokon ku knihe Tekutý fetiš som sa dostala sériou náhod – moja učiteľka z vysokej školy a priateľka mi Irenu predstavila na začiatku 90. rokov, keď v Bratislave hovorila o práci Amnesty International. Až potom s časopisom prišlo ďalšie oťukávanie a vyvinula sa spolupráca. Dúfam, že tento rok sa zasa posunie ďalej vydaním prekladu najnovšieho románu nemecky píšucej Slovenky Ireny Brežnej, ktorým reflektuje svoje detstvo a mladosť v socializme i neskoršie obdobia; je to akýsi ženský „Entwicklungsroman“ – vývojový román, poskladaný z množstva fragmentov života a písania. Zaujímavé knihy prichádzajú často od okruhu známych. Ku knihe Ujma autorky českého pôvodu Libuše Moníkovej žijúcej v exile a píšucej po nemecky, som sa dostala krátko po roku 1989. Vtedy som síce ešte netušila, že raz budem môcť rozhodnúť o jej vyjdení v slovenčine, no subtílne rodové mocenské hry, konflikt hlavnej hrdinky (ako inak: Jany) s totalitným systémom komunizmu i patriarchátu mi nedali na ňu zabudnúť. Preklad tejto knihy bol pre mňa jedinečným zážitkom sprevádzaným veľkou bázňou – je to naozaj veľmi ťažké, keď viete, že autorka bude výslednému prekladu nielen rozumieť, ale poznáte i jej vysoké nároky na prácu s jazykom. Libuše Moníková mi vravela, že sa teší, že jej prvá kniha vyjde oficiálne v „Československu“ najprv v slovenčine (mala zlú skúsenosť s prvým pokusom o preklad Fasády do češtiny), no nášho vydania Ujmy sa už, žiaľ, nedožila.

Nominácia najnovšej knihy Jaroslavy Blažkovej Happyendy na literárnu cenu Anasoft Litera a Cenu čitateľov denníka Sme bola pre mňa veľkým zadosťučinením aj dôkazom, že námaha vynaložená na vytváranie tohto priestoru nie je zbytočná. Jaroslava Blažková sa znova vrátila do slovenskej literatúry novými dielami. Medzi desiatimi finalistami bola aj knižka Etely Farkašovej Stalo sa. Náš priestor teda – ako sa zdá - presahuje aj do vonkajšieho sveta. 

Čítavé a čítané prozaické knihy Uršule Kovalyk Neverné ženy neznášajú vajíčka a Travesty šou tiež uzreli svetlo sveta sériou zákonitých náhod. Keď som bola v porote súťaže Poviedka, vybrala som si po skončení súťaže na uverejnenie v časopise Aspekt niekoľko prác podpísaných ženskými menami, ktoré stáli v mojom bodovaní najvyššie, no neumiestnili sa na víťazných miestach. Ukázalo sa, že autorkou Mužky je žena, ktorú už dávno poznám zo spolupráce s feministickou organizáciou zameranou na krízovú pomoc ženám postihnutým násilím. No a potom bolo tých textov viac a po spolupráci nového typu z nich bola knižka.       

Spolupráca s psychologičkou Evou Sopkovou priniesla vydávanie zaujímavej literatúry o problematike násilia páchaného na ženách a deťoch. Knihy Trauma a uzdravenie či Nabudúce bude mŕtva pomáhajú porozumieť téme, ktorá často vyvoláva bezmocnosť. Nielenže verím, že porozumenie je dôležitý sebazáchovný akt, ale súčasne sme – aj pri týchto knihách – pracovali na rozvoji rodovo citlivého jazyka. Dnes si jasne uvedomujem, že používam celkom iný spôsob vyjadrovania než pred desiatimi rokmi. Je to dlhodobý proces, ale intenzívna redakčná práca s jazykom v Aspekte ma naučila nesmierne veľa o možnostiach a prekážkach tvorby textov.

* Máš popri inej práci v Aspekte dosť času venovať sa prekladateľskej a editorskej činnosti?

– Uf, nie. Ale robím, čo môžem. Na jednej strane je taká pluralita rolí pri tvorbe publikácií – od redigovania cez editorskú prácu po písanie textov či preklad (a napokon i vyúčtovanie, rozvážanie a pod.) – zničujúca. Na druhej strane ma teší, že to mám v rukách, že sa to všetko môžem učiť.

Spolu s Janou Juráňovou sme začiatkom decembra zostavili našu – už tradičnú – aspekťácku Kalendárku na rok 2007. Venovali sme ju desaťročnici našej knižnej edície, ktorú sprevádzalo trojdňové podujatie Histórie žien. Začalo sa divadelným predstavením Bábkového divadla na Rázcestí podľa knihy stratenej autorky Pavly Cebocli Pavlin príbeh v kontexte Vlastnej izby Virginie Woolf (podľa námetu Jany Juráňovej); scénicky a režijne ho pripravila Iveta Škripková. Histórie žien pokračovali odbornou interdisciplinárnou konferenciou, jej dokumentácia práve vychádza pod rovnakým názvom v rade Aspekty. No na podujatí sme oslavovali aj tú svoju „históriu“. Iveta Škripková s herečkami oživila na narodeninovej oslave edíciu v troch Ženských štúdiách. Preto texty z novších kníh v tohoročnej Kalendárke dopĺňajú fotografie z tejto i ďalších knihohier banskobystrického divadla.

Minulý rok som pre Trnavské divadlo preložila hru nositeľky Nobelovej ceny Elfriede Jelinek Motorest alebo Robia to všetci. Obdivovala som herečky a hercov, že sa dokázali tie krkolomné texty nielen naučiť, ale pritom fakt hrať.

Pri editorskej práci má celkom inú podobu práca s jedným prozaickým textom a inú tvorba zborníkov. Začali sme radou Aspekty, no vydali už aj dve knižky určené najmä pedagogičkám a pedagógom Ružový a modrý svet a Žena nie je tovar. Pri zborníkoch sú najzáživnejšie tie momenty, keď sa z textov a materiálov kľujú vzájomné prepojenia, o ktorých sme na začiatku zostavovateľskej práce možno ani nevedeli.

* Ktoré knihy z edície sú najzaujímavejšie pre teba?

– Zaujímavé boli a sú pre mňa všetky, každá bola – zrejme nevyhnutnou - súčasťou našej práce: učíme sa za pochodu (v biznisovom ňúspíku „lerning baj dujing“). Preto prinášajú naozaj pestré skúsenosti vydavateľské, editorské, redaktorské, prekladateľské atď. No dôležitá pre mňa zostáva tá prvá a posledná skúsenosť – čitateľská. Tá rozhoduje o tom, či na seba vezmeme to bremeno okolitej práce s vydaním knižky od financií cez grafické stvárnenie po tlačiareň.

Jedným z najzážitkov pre mňa boli knihy švajčiarskej autorky rumunského pôvodu Aglaje Veteranyi. Rovnako prvotina Prečo sa dieťa varí v kaši, ako aj druhý román Polica posledných vydýchnutí, ktorý mal svojím bezprostredne poetickým písaním o smrti blízkeho človeka pre mňa liečivú moc. Práve som dokončila preklad tretej, žiaľ, autorkinej poslednej knihy, obsahujúcej súbor textov z pozostalosti. V slovenčine som ju pomenovala Prečo nie som anjel podľa jednej básne. Fascinujúci je pre mňa aj ďalší život týchto kníh v rovnomennej inscenácii Bábkového divadla na Rázcestí  z Banskej Bystrice v rámci nášho spoločného projektu ruzovyamodrysvet.sk.     

* Máš ešte nesplnený sen – knihu, o ktorej vieš, že by si ju chcela mať v knižnej edícii Aspektu?

– Rada by som ešte zažila, že bude možné vydávať feministickú klasiku, pretože začne niekomu chýbať. Potešili by ma aj preklady kníh z oblasti feministickej literárnej vedy; lenže majú priveľa strán, a teda znamenajú priveľké náklady na vydanie vzhľadom na tých štyroch ľudí, čo by si to na Slovensku prečítali. Ale ak ich bude päť, možno sa vyplatí začať uvažovať J No a splneným snom je vlastne každá knižka, takže ak budú knižky vychádzať ďalej, budú aj splnené sny. Hoci Aspekt žije práve vďaka našej a mojej nespokojnosti, tak určite nie je zdravé, aby sa mi toho priveľa plnilo. A keď sa nejaký ten sníček splní, ihneď ho nahrádza ďalší. Uvažovali sme aj nad slovenskou „ženskou“ klasikou.

Najbližší cieľ je vydanie prekladu prózy Valéria alebo Neškolené oko švajčiarskej autorky Ericy Pedretti. Túto knihu ako zakliatu stále odsúvali iné povinnosti, tak je mojím novoročným predsavzatím, že príde na svet, aj keby čo bolo. A rozhodnutie vydať ju prišlo na svet najprv vďaka uhrančivej osobnosti Ericy Pedretti. Podobne sme vydali druhú knižku od Märty Tikkanen po tom, čo sme sa s ňou zoznámili a boli očarené.

Vlastne si zbieram ženy, ktoré si môžem a chcem vážiť, a vydávané knižky sú vedľajším produktom tohto vzťahu. Dúfam i v ďalší preklad drám a próz Elfriede Jelinek.        

Pripravila Zuzana Maďarová