Nenáhodné náhody workoholika

Rozhovor s jubilujúcim prekladateľom, literárnym vedcom a vydavateľom Jánom Jankovičom

Na rozhovor s jubilantom PhDr. Jánom Jankovičom, CSc., literárnym historikom, publicistom, prekladateľom a vydavateľom máme niekoľko dôvodov - je čerstvým šesťdesiatnikom (narodil sa 21. 7. 1943 v Považskej Bystrici), ,,náhodou" ako stá kniha v jeho vydavateľstve vyšla publikácia Ján Jankovič v bibliografii a citátoch, ,,náhodou" Matica chorvátska a Spolok chorvátskych spisovateľov pripravili tento rok v Záhrebe Májovú žatvu kníh Jána Jankoviča a veľvyslanectvo Chorvátskej republiky v Bratislave zase ,,náhodou" pri príležitosti chorvátskeho štátneho sviatku a návštevy premiéra Chorvátskej republiky na Slovensku prezentovalo antológiu chorvátskej poézie Južné slnko. Jej zostavovateľom, prekladateľom, autorom štúdie aj vydavateľom je Ján Jankovič. Chorvátsky klub v Bratislave pripravuje výstavu jeho prekladov a produkcie Vydavateľstva Jána Jankoviča a vydavateľstva JUGA, čo sú dva rovnocenné názvy firmy, ktorej je majiteľom. Nejubilejný je základný údaj: prvý knižný preklad mu vyšiel roku 1967, čo znamená, že Ján Jankovič je v slovenskej knižnej kultúre prítomný 36 rokov. Vydal päť vedeckých monografií, sedem iných knižných vydaní, 65 prozaických kníh, desať kníh poézie, 18 drám a dva iné knižné preklady, čo spolu predstavuje 117 knižných titulov.

*Je toto tvoje výrazné zviditeľnenie a medializovanie dôsledkom tvojich okrúhlin, alebo zhodou náhod?

– Niektoré náhody naozaj nie sú náhodné. Niektoré som naplánoval, niektoré vymysleli iní - Dr. Štefánia Uroda, predsedníčka Chorvátskeho klubu v Bratislave prišla s projektom výstavy mojich prekladov a produkcie môjho vydavateľstva. Bard slovenskej žurnalistiky, priateľ Janko Čomaj pripravil o mne hodinovú reláciu pre Slovenský rozhlas, rozhlas odvysielal aj pásmo publicistu Vlada Dobríka o mojej  práci a slovensko-chorvátskych vzťahoch.

*Náhoda sem, náhoda tam. Aj tie nenáhodné aj tie náhodné náhody majú spoločného menovateľa: tvoju nesmiernu pracovitosť. Veď väčšina obyvateľov tejto krajiny toľko kníh neprečítala, koľko si ty napísal.

– Možno som chorobne pracovitý. Preto nebolo problémom k narodeninám pripraviť aj nenáhodné náhody, rozličné jubilejné akcie. Vždy, teda aj v nejubilejných rokoch, sa usilujem písať, prekladať a vydávať jubilejné, významné, alebo inak atraktívne knihy. Napokon je to aj v podtitule môjho vydavateľstva - JUGA, vydavateľstvo atraktívnej literatúry.

*V divadle máš tuším nejaké trojkové jubileum.

– V bulletine ku Kovačevičovej hre Doktor šuster, ktorá mala premiéru v SND v júni, je text k mojej šesťdesiatke. Trojkové, dúfam, že so šťastím spojené, jubileá v divadle naozaj mám - 33 rokov hrajú profesionálne divadlá moje preklady a Doktor šuster je treťou Kovačevičovou hrou v SND. Keď sme pri tých trojkách, ročne som v priemere ako autor alebo prekladateľ vydal 3,3 knihy.

*To snáď nie...

– Od roku 1969 mi vyšlo 117 kníh... Máme rok 2003, keď 117 vydelíme 36 a dostaneme 3,25. Teda zaokrúhlene 3,3. Kto každý deň pracuje, má sviatok každý deň, kto roky každý deň pracuje, môže kedykoľvek vytiahnuť z bibliografie dôvod na oslavovanie.

*To sa ti to vydáva, keď máš vlastné vydavateľstvo...

– Nevyrývaj, len časť kníh som si vydal sám. Už v predchádzajúcom režime, kým nejestvovala JUGA, som vydal nemálo kníh a venoval som sa tak próze, ako aj poézii a dráme, prekladal som zo srbčiny a chorvátčiny aj zo slovinčiny a macedónčiny. Na druhej strane, v nových časoch niektoré moje knihy (najmä vedecké) vyšli aj u iných vydavateľov a JUGA poskytla priestor aj iným kroatistom a srbistom. Samozrejme, aj prekladateľom z iných jazykov, kolegom vedcom, publicistom i čistým literátom.

*Jednu výhodu predsa len máš. Tvoja manželka je známa grafička - ilustrátorka Naďa Rappensbergerová a syna Juraja si tiež priprel k práci v edičnej činnosti.

– Rodina mi v práci naozaj výdatne pomáha. V rodinnom kruhu si okrem tlače vieme urobiť takmer všetko: napísať, preložiť, ilustrovať, fotografovať, zalomiť, pripraviť prezentáciu, ale aj inde propagovať, expedovať, inkasovať (pokiaľ je čo), zvládnuť kritiku i uznanie, niekedy aj odviesť nepredanú produkciu do zberu, čím sa uzatvára vydavateľský kruh. Za svoju širšiu rodinu považujem aj priateľov a známych: môj kmeňový redaktor Dr. Anton Gosiorovský býva v našom paneláku, môj najproduktívnejší výtvarno-technický redaktor Ing. Mojmír Zmija začínal, keď sa priženil do rodiny Bruteničovcov, čo býva na poschodí nad nami. Patria sem aj  kolegovia a známi, s ktorými som spolupracoval v minulosti, ale aj tí, u ktorých som získal kredit ako súkromný vydavateľ. Zásadne robím s ľuďmi, ktorých poznám, dôverujem im a oni dôverujú mne.

*Byť obklopený ľuďmi, na ktorých je spoľahnutie, podľa mňa, na vydavateľský úspech nestačí...

– Dôvera je jeden pilier môjho vydavateľstva. Druhým sú nápady, ale tie, samozrejme, prichádzajú len úmerne rozsahu informácii, ktoré človek nasal a neustále nasáva (dokonca dôslednejšie než v Klube spisovateľov). Ak som v minulosti nápady predával štátnym vydavateľstvám za mizivý honorár (volalo sa to odmena za lektorský posudok), dnes za nápad nedostanem nič, naopak, riskujem, že pri jeho realizácii prídem aj o to, čo mám. Za mimoriadne dôležitý považujem tretí pilier: antinudu, teda atraktívnosť. Nie je nič horšie ako nudná kniha, a keďže ani ja sa nechcem nudiť, moje dve vydavateľstvá v jednom majú možno až priširoký profil: pôvodná i prekladová tvorba, veda aj poézia, próza aj dráma. Najmilšie sú mi od a do zet vymyslené a vymakané knihy, napríklad Juhoslávia, ktorá vyšla v štyroch jazykoch, knihy o Pajovi Kanižajovi alebo Dušanovi Kovačevičovi. Sú síce žánrovými hybridmi, ale sú jedinou cestou, ako v našich podmienkach na malom priestore priblížiť osobnosti zo slovanského juhu. Skrátka, ako autor, prekladateľ a vydavateľ sa nenudím, hoci často zarábam len na to, aby som mohol vydať to, pri príprave čoho som sa nenudil. To je moje perpetum mobile. V ostatných rokoch ma už neživí Zagorka, žijem z uspokojenia z práce a  presvedčenia, že sa nájdu čitatelia naladení na rovnakú vlnu. Kvôli objektivite musím dodať aj to, že sa mi darí na svoju vlnu naladiť aj ministerstvá kultúry na Slovensku i v zahraničí, ktoré majú zmysel pre moje nápady a spolufinancujú niektoré projekty. Bez takejto podpory by určite nemohla vyjsť antológia Južné slnko, do ktorej sa mi podarilo dostať nielen obraz takmer dvoch storočí prekladania chorvátskej poézie na Slovensku a slovensko-chorvátskych vzťahov, ale aj celkom solídny obraz chorvátskej poézie a jej najvýznamnejších predstaviteľov.

*Nemôžem si teraz odpustiť otázku o knihe a peniazoch...

– V slušnej spoločnosti sa predsa o peniazoch nehovorí.  Poviem ti to, čo zvyknem hovoriť, keď sa ma ľudia pýtajú ako sa mi vodí. ,,Vodilo by sa mi dobre, keby koťuhy ľudia namiesto chleba a jogurtu kupovali knihy!" A o tom to je: kým u nás bude chudoba, každý uprednostní jedlo pred akoukoľvek duchovnou potravou. Všetko ostatné sú špekulácie a zahmlievanie podstaty! V bohatej a sýtej krajine sa dobre vodí aj chudobnému vydavateľovi. V chudobnej a hladnej krajine môže byť sýtych len pár vydavateľov, ktorí majú dostatok kapitálu (všimni si, že sa nepýtam odkiaľ). Knihy začínajú byť dostupné len pre tých, čo ich nečítajú, lebo sú nasýtení iným. A to je všetko.

*Poďme teda hovoriť o cenách.

– Tak ty nedáš pokoj?

*O literárnych. Máš ich niekoľko, domácich i zahraničných, dokonca aj tých najvyšších, ako Rád Danice Chorvátskej. V množstve ocenení tvojich vedeckých, prekladateľských a popularizátorských aktivít je aj Prémia Ceny Jána Hollého za umelecký preklad knihy Asmodeov šál Ivana Aralicu. Preložil si ju aj vydal, ocenenie dostala aj Juga, pričom sa bral do úvahy tak prínos prekladu do slovenského literárneho kontextu, ako aj vzhľad knihy, presnejšie ilustrácie tvojej manželky grafičky Nadi Rappensbergerovej...

– Literárny fond ocenil aj iné knihy z Jugy, knihy Emila Borčina a Rút Lichnerovej sa umiestnili vo vašej  čitateľskej ankete Kniha roka.

*Ktoré ocenenie si najviac vážiš?

– Mimoriadne si vážim ocenenia, ktoré moje vydavateľstvo dosiahlo na kľúčovom mieste, u čitateľov – Tak radových, ako aj odborne vzdelaných.

Odpovede radových čitateľoch, ktorí ocenili tituly vydavateľstva v ankete Prečo sa mi páčia diela Marije Juričovej Zagorky? by mohli zaujať aj literárnych historikov a kritikov: čitatelia hovoria o Zagorkinom štýle, o tom ako autorka vie upútať ich pozornosť napínavým dejom, intrigami a vášňami. Ale predovšetkým: čitatelia ocenili, že autorka dáva do popredia morálne a duchovné hodnoty, že má vysoké sociálne a národné cítenie. Čitatelia nezabudli poukázať na paralely medzi Slovenskom a Chorvátskom, malými krajinami, ktoré ľahko mohli dobyť cudzie mocnosti. Ako literárneho historika ma priam ohromuje, že na vzťahu Slovákov a Chorvátov sa za ostatných dvesto rokov nič nezmenilo: tak ako kedysi aj dnes hrdinské postavy Chorvátov slúžia ako nasledovaniahodný vzor pre Slovákov. Ako prekladateľa a vydavateľa ma táto anketa utvrdila v názore, že sa mýli každý, kto si myslí, že historické romány patria do šrotu. Už to, že Zagorka bola jedným z najpredávanejších titulov, pokladám za jedno z najväčších ocenení svojej vydavateľskej práce. Tieto ocenenia kladiem na jednu úroveň s cenami od inštitúcií a na túto istú úroveň kladiem aj ďalšie ocenenie - moje vedecké knihy sú odporúčanou literatúrou na filozofických fakultách v Chorvátsku i na Slovensku.

*Čo si najväčšmi ceníš z produkcie svojho vydavateľstva?

– Vydal som aj diela ďalších popredných slovenských autorov (Ján Čomaj, Peter Kováčik, Ivan Izakovič) a autorov, ktorí majú význam v právnych vedách a politike (Ján Švidroň, Štefan Šebesta, Viera Strážnická, Roman Hofbauer). Vydávam aj sériu Z dejín medicíny a farmácie na Slovensku. Kmeňová autorka Eulália Sedláčková čitateľom priblížila život a dielo skutočne významných osobností (Karol Matulay - nestor slovenskej psychiatrie a neurológie, Ján Paškan - zakladateľ vojenského zdravotníctva na Slovensku, František Švec, Rudolf Moravec) a prácu zdravotníckych zariadení a inštitúcií.

Ocenenia za prínos do slovensko-juhoslovanských vzťahov sa premietli do ocenení, ktoré som získal za svoju prekladateľskú, vedeckú a popularizátorskú prácu a preto sa nebudem o nich zmieňovať.

Divadelníci a dramaturgovia maximálne zúžitkovali knihy drám Dušana Kovačeviča a Mira Gavrana rovnako na profesionálnej ako ochotníckej scéne, ale aj v rozhlase a televízii. Ide napríklad aj o odbornú publikáciu Jána Švidroňa o autorskom práve, ktorú dodnes pýtajú nielen študenti a odborníci zo Slovenska, ale aj špecializované knižnice z Anglicka – žiaľbohu, ani ja, ani autor už nemáme ani jeden voľný kus. Ale je tu nová publikácia tohto všestranného autora a práve preto mne sympatického človeka. Po anglicky sme vydali jeho knihu: Cide Hamete Benengeli´s Last Vision of Don Quixte.

*Ako relaxuješ? Čo šport?

– Relaxujem striedaním prác - keď ma unaví veda, prekladám, alebo píšem populárnovedné práce, medzi tým veľa čítam s ceruzkou v ruke alebo pri počítači, čo pre mňa nie je nijaký relax. Zo športov sa najviac venujem atletike - som bežec na dlhé trate, preto niektoré uznania dostanem až keď po tomto maratóne definitívne odpadnem. V šprintérskych disciplínach mám celý rad prvenstiev, nejde len o pohotovosť, s akou prekladám, ale aj o to, že som veľakrát bol prvý v cieli: preložil som a vydal prvý výber z tvorby srbského a vôbec juhoslovanského dramatika (Dušan Kovačevič: Zberné stredisko a iné drámy), vydal som prvý výber z tvorby chorvátskeho dramatika a súčasne ako prvý som vydal aj prvú druhú knihu dramatika (Miro Gavran: Drámy a komédie I., II.), napísal som prvé práce z dejín prekladateľstva (Chorvátska literatúra v slovenskej kultúre I., II.), v Juge vyšli prvé dejiny Španielska po slovensky, vydal som prvú antológiu kanadskej literatúry na Slovensku ... ešte by sa niečo našlo, ale stačí, od toľkého relaxovania som už aj ja udýchaný.

*Teraz vyznievaš ako asketický workoholik bez štipky humoru a pritom o kartárskych večierkoch u vás doma sa šíria legendy...

– Milá moja, po prvé, hrať karty o peniaze nie je žiadny humor! Po druhé, hrával som spravidla s literátmi a ľuďmi z našich profesií. Spoluhráčov považujem za legendy (z mnohých spomeniem Katarínu Lazarovú a Pavla Dvořáka), seba pokladám len za kibica. Pri takomto kartovaní sa pretriasali legendy z minulosti a klebety zo súdobého života. Nebol to profesionálny karban, nešlo o peniaze. Myslím si, že je načase, aby sa slovenská spoločnosť vrátila k preferansu. Legendárne na našom kartovaní bolo to, že sme kartovali a súčasne komunikovali s ľuďmi úplne iných názorov. Slováci, hrajte karty a rozprávajte sa! ,,Komu karty v rukách šušťá, toho pán Boh neopúšťa!“

*Aké víno máš najradšej?

– Také, ktoré pijem v pohode a s milými priateľmi. Vtedy má skvelú chuť aj záhorácke "kysevé" a naopak, aj dobré šampanské môže byť ločprdina v nepríjemnej spoločnosti (na tom nič nemenia krištáľové čaše, ani smokingy a zaujímavé dekolty). Nikdy som nemiloval víno, ktoré som pil na akord, teda tak, že do niekoho (a do seba) som z pracovných dôvodov musel naliať isté kvantá. Najradšej mám vína, ktoré sú nielen chutné, ale aj zhovorčivé, vína s ktorými sa viem dohodnúť na rozchode pred príchodom opice.

*Aké ženy, prirodzene, okrem tej tvojej, sa ti páčia?

– Šarmantné. Teraz, keď som už v kanonickom veku, je ich viac než kedysi, ale nie je to nič strašné - všetky hravo zvládnem, lebo všetko už ostáva iba pri šarme a konverzácii.

*Ako sa cítiš, keď ti ťahá na sedemdesiatku?

–Poviem skvelo, nielen preto, aby som nazlostil mladších. Ak je reč o ťahaní, potom sa cítim ako parná lokomotíva z múzea pohybujúca sa na visutej rýchlodráhe. Šiniem si to plnou parou, v kotle horia a energiu dodávajú ideály 19. storočia, ale manometre sú už na elektronickej báze! Krásna schizofrénia! Hlavu mám pod kontrolou, hriešne telo kedy-tedy zrádza. A to ma núti robiť len to, čo považujem za najdôležitejšie, čo by som chcel urobiť dovtedy, kým Veľký výhybkár nepošle celý môj vlak do archívu. Dúfam, že do archívu Matice slovenskej. Ak by tam nebolo miesta, určite bude v Matici chorvátskej, alebo Matici srbskej.

Pripravila Margita Bíziková