Rozhovor s prozaičkou Danielou Kapitáňovou

Katarzií je veľmi málo

Rozhovor s prozaičkou Danielou Kapitáňovou

Daniela Kapitáňová (1956) sa narodila v Komárne, v Prahe absolvovala štúdium divadelnej réžie, pôsobila ako režisérka v Maďarskom oblastnom divadle v Komárne. V roku 2000 debutovala Knihou o cintoríne (na Slovensku vyšli štyri vydania, knihu preložili do češtiny, francúzštiny, švédčiny, poľštiny, ruštiny, pripravuje sa nemecký, maďarský a ukrajinský preklad). Roku 2005 uverejnila klasickú detektívku Nech to zostane v rodine! (do češtiny ju preložili roku 2006). Je vydatá, má jednu dcéru. Venuje sa  publicistike a teórii detektívneho žánru. Vyučuje kreatívne písanie na UKF v Nitre. Pracuje ako externá dramaturgička Slovenského rozhlasu, jej pracovný stôl susedí s pracovným stolom autorky tohto rozhovoru.

* Naprojektovala si si svoj aktuálny profesionálny život v duchu Sartrovej myšlienky: „Sme tým, kým chceme byť“? Takto nejako si si ho niekedy predstavovala?

– Áno. Aj. Ale ja som si napredstavovala seba ako kladnú a víťaznú postavu v toľkých situáciách... pamätám sa, že som snívala o olympijskej medaile, a pritom nezabehnem sto metrov ani z kopca. Vlastne – o umeleckých úspechoch som snívala najmenej.

* Chytajú ťa chute písať aj hneď po prebudení?

– Vlastne vtedy najviac. Po prebudení mám chuť robiť všetko, čo mám rada.

* Prečo etablovaná autorka zrazu len zatúži po profesii rozhlasovej dramaturgičky?

 – Najskôr to bolo želanie zase niekam patriť; mať okolo seba ľudí s rovnakým slovníkom, podobnými kultúrnymi potrebami, no čím som v rozhlase dlhšie, tým ma viac fascinujú možnosti, ktoré poskytuje. Cítim sa tu takmer blažene.

* Prečo len takmer? V čom spočíva dokonalá blaženosť spisovateľa?

– Byť disciplinovaný.

* Aké veci najviac narúšajú tvoju koncentráciu na písanie?

– Asi naozaj patrím k tým, ktorí cítia intenzívnu potrebu písať, len keď sú veľmi nešťastní. No a momentálne (klop klop klop) veľmi nešťastná nie som.

* Patríš k tým, ktorých krédom je neustále sa zdokonaľovať?

– Obávam sa, že nijaké krédo nemám.

* Čo si myslíš o ľuďoch, ktorí krédo majú?

– Hm... asi potrebujú jasné a nemenné definície, najlepšie odobrené väčšinou.

* Aké asociácie v tebe vyvoláva slovo „hyperaktivita“?

– Ajaj! Pravdepodobne narážaš na moju neschopnosť dlho a  kultivovane sedieť na jednom mieste. Asi je to tak: moje nohy si žijú vlastným životom, nekonzultujú so mnou. No a len čo sa im nepáči, kde som, zdvihnú sa a bez ohľadu na dobrú výchovu odídu. A ja to musím maskovať tvrdeniami, že sa potrebujem rozhýbať, čím vznikla legenda, že mám rada pohyb. Čo už letmý pohľade na mňa vyvracia.

* Zaťažujú ťa, alebo obohacujú podujatia na podporu literárneho diania, teda autorské čítania, festivaly a rôzne knižné prezentácie?

– Teraz vážne: samotné akcie ma nezaťažujú, no (samotné) ani príliš neobohacujú. V poslednom čase mi však dosť robí problémy únava z cestovania. A ešte niečo: zrejme tak nepôsobím, ale mám naozaj úzkosť zo zoznamovania sa s novými ľuďmi. Ak viem, že musím medzi neznámych, nedajbože do inojazyčného prostredia, robí sa mi fyzicky nevoľno.

* Ako vôbec definuješ úspech?

– Žiaduci úspech je telesná teplota 36,5 C. Čím väčší výkyv, tým bližší kolaps.

* Udržiavaš kontakty s inými literátmi súčasnej scény? Ako vyzerajú?

– Áno, stretávame sa, ale nie je to kanonizované, ako napríklad že každý pondelok v Metropolke. Okrem toho je tam pár ľudí, s ktorými môžem hovoriť aj o mimoliterárnych témach. Ozaj – tie spomenuté besedy a festivaly sú  vynikajúce práve na občasné stretnutie s kolegami. Kto zažil niekoľko hodín v aute s Kornelom Földvárim, vie, o čom hovorím.

* Sleduješ pravidelne produkciu literárnych časopisov a kultúrnych rubrík v dennej tlači?

– Pravidelne, až na hranici závislosti, počúvam Rádio Devín a jeho publicistické relácie. Kultúrne rubriky čítam tiež takmer pravidelne, ale perly a perličky mi vyberá práve spomenutý Kornel Földvári. Tie vždy stoja za to.

* Striehneš na nové mená v literatúre? Sleduješ systematicky produkciu spisovateľských kolegov? Uvedomuješ si moment konkurencie?

– Začnem od konca, moment konkurencie si uvedomujem. No ak nájdem autora, ktorý ma nadchne, necítim žiadnu žiarlivosť, naozaj ma to teší. A asi to nie je náhoda, že s nimi si veľmi často rozumiem aj ľudsky a potom ma to teší dvojnásobne.

* Voči komu zo súčasnej literárnej scény teda necítiš ani tieň žiarlivosti?

– Ale to by sme si museli zobrať slovník slovenských spisovateľov a pri každom mene povedať prečo áno a prečo nie, kedy áno a kedy nie. Na čo mi okamžite naskočí, že čo by asi oni povedali: Kapitáňová – kedy áno a kedy nie...

* Spomenula si „hranicu závislosti“. Je pre teba aj písanie obsesiou? Prečo pri ňom zostávaš?

– Žiaľ, písanie pre mňa obsesiou nie je. Zostávam pri ňom, lebo nič iné robiť neviem. A ani to neviem tak, ako by som chcela.

* Považuješ sa za trpezlivú?

– Tak rada by som sa považovala za trpezlivú, disciplinovanú, idúcu  krôčik za krôčikom za cieľom. Namiesto toho som nedočkavá, nedisciplinovaná, nesystematická.

* Keby si mala šancu zaloviť medzi už nežijúcimi alebo z objektívnych dôvodov nedostupnými autormi domácej i zahraničnej proveniencie, s kým by si si rada podebatovala?

– Hm...len či by si oni chceli podebatovať so mnou! Hádam aj s každým, na koho si spomeniem. Začínajúc antickými autormi, cez stredovekých mystikov, možno by som netrvala na romantikoch, ale o to viac by som si vychutnala koniec 19. a celé 20. storočie. To najvrúcnejšie želanie: Čapek, Huxley, Čechov, všetci otcovia – zakladatelia a matky - zakladateľky detektívky. Od nás jednoznačne Timrava a aspoň na jeden nebeský telefonát by som rada s Vašom Pankovčínom.

* Ako by vyzerali prvé otázky toho pankovčínovského nebeského telefonátu?

– „Dobrý deň, nechcete kúsok z mojich tantiémov? Viete, že váš Marakéš bol prvou slovenskou knihou, pri ktorej som si uvedomila, že naša realita sa dá opísať? Píše sa aj v nebi?“

* S Karlom Čapkom ťa spája zmysel pre humor a apokryf – čím ti konvenujú ostatní účastníci tvojej hviezdnej autorskej hitparády?

– Kontrapunkt Aldousa Huxleyho pokladám za najlepší román, ku ktorému som sa dostala. Neviem, koľkokrát som ho prečítala, možno sedem – osem - deväťkrát a stále a stále ma fascinuje. Zvláštne je, že jeho najslávnejší Krásny nový svet nemusím ani omylom. Čechov je nádherný v tom, ako sa tvári, že len opisuje, že nekomentuje. No a detektívky... veď vieš, milujem ich.

* Čo z Timravy je pre teba ako spisovateľku najinšpiratívnejšie?

– Ak máš na mysli konkrétne dielo – som jej bezhraničná obdivovateľka. Ak myslíš autorský prístup, poviem to takto: keby Timrava určovala, čo je  ženská literatúra, nikdy by v nej nebol gýč, vlhké vreckovky a sacharín. Pani Božena Slančíková je to najvzácnejšie rodinné striebro, čo máme. A to najinšpiratívnejšie pre mňa je jej virtuozita na malilinkej ploche. Geograficky a aj žánrovo.

* Čo si myslíš o pomere otvorenosti a diplomacie v stratégii textu?

– Jááááj, to je moja obľúbená téma, ďakujem. Mám rada rafinovaných autorov, mám rada „vodenie za nos“, chcem, aby sa so mnou autor v rámci žánru hral a prišiel s premyslenými a zároveň nečakanými postupmi. A nemal by si zároveň napľuť do svedomia. K tejto otázke ešte dodatok: ak si niekto myslí, že otvorenosť v literatúre je niečo ako otvorenosť v policajnej výpovedi, či spovedi, mal by  radšej navštíviť psychológa. Ušetril by niekoľko stromov a nás.

* Nad akými vecami a udalosťami najčastejšie žasneš – či už v pozitívnom alebo negatívnom zmysle?

– Vždy a bezmedzne žasnem nad slovníkom takzvaného prostého ľudu. V osobných vlakoch, staničných reštauráciách, trhoviskách... milujem odpočúvať ich rozhovory, témy, frázy. V pozitívnom zmysle žasnem nad schopnosťou ľudí, ako Tomáš Janovic alebo Kornel Földvári vyjadrovať sa bravúrne.

* Aké detaily si pri pozorovaní všímaš najskôr?

– Všímam si všetko naraz. Nerozumiem tomu, asi mám defektnú  pamäť. Nie som schopná si zapamätať, kedy mám odovzdať text, ale rozhovor odpočutý v električke dokážem zreprodukovať aj po mesiacoch. Spolu s opisom oblečenia, počasia, vôní.

* Vymenuj minimálne tri oblasti či témy, v ktorých sa – ako autorka alebo teoretička - cítiš mimoriadne dobre. Prečo?

– Dobre sa mi hovorí so zasvätencami o detektívke. Vynikajúco sa mi hovorí so zasvätencami o dobrom jedle. Ale najradšej mám ľudí s podobným zložením humoru a potom nezáleží na téme. Pri písaní sa necítim pri žiadnej téme mimoriadne dobre, pretože v žiadnej nie som najlepšia.

* Cítiš potrebu „byť najlepšia“?

– Žiaľ, áno.

* Do akých tém by si sa nikdy nepustila?

– Dokazovať, že nejaký národ je jednoliaty.

* Predstav humor, ktorý si ťa vždy získa.

– Intelektuálny, jemný, len taký akoby povedľa. A opačne: zaobídem sa bez ľudí, ktorí si myslia, že sú vtipní, ak hovoria vtipy.

* Tipujem, že tvoja nasledujúca kniha nebude detektívka. Mýlim sa?

– Nemýliš, knižkou Nech to zostane v rodine  som si chcela overiť, či som schopná klasickú detektívku napísať. Zistila som, že áno a tým je tá téma vo mne uzavretá.

* Koľko z Gerdy v knihe Nech to zostane v rodine sa podobá na teba, koľko si do tejto postavy dostala takzvanej čistokrvnej fikcie?

– Moja Gerda a ja máme obdobný humor a podobnú nezakotvenosť v reáliách. Všetko ostatné je výmysel, výmysel a nič len výmysel.

* Prečo ti je sympatická starosvetská hodnotová stupnica? Čo pre teba je a čo nie je anachronizmus?

– To je naozaj na dlhší rozhovor. Ale tým najhorším anachronizmom pre mňa je presvedčenie, že to, čo bolo pred nami, bolo automaticky hodnotnejšie.

* Prečo podľa teba ľudia pozitívne reagujú na vypäté emócie v texte, ba občas rovno aj na sentiment?

– Možno je to dokonca tak, že čitatelia sú ochotní prečítať sto strán, len aby sa na tej stoprvej  dostali k vypätým emóciám, po ktorých príde, či aspoň by mala prísť,  katarzia. Keď tak nad tým uvažujem, ak by mi niekto povedal: Prečítaj si túto knižku, nie je v nej ani jedna búrlivá citová scéna... nuž, neviem, či by to bolo to pravé orechové. Panebože, veď preto čítame, aby sme prežívali katarzie, keďže v reálnom  živote prežívame len situácie;  tých katarzií je veľmi, veľmi málo.

* Bývajú teda životy ľudí prázdne a nudné?

– Každý život je žánrovo čistý román. Pre mňa  čím takzvane „nudnejší“, tým zaujímavejší.

* Cítiš autorskú ambíciu naštartúvať ľudí prostredníctvom textu k pozitívnym životným zmenám?

– Až sa to hanbím povedať, ale áno.

* Dala by si sa nahovoriť na scenár k televíznemu seriálu? Ako by vyzeral?

– Na klasický telenovelový seriál  nie, ale neuveriteľne ma láka žáner hraného dokumentu. O tom, ako vnímame sami seba a ako sme vnímaní inými. Na to by som sa dala.

* Ako vnímame sami seba? A ako nás vnímajú iní?

– Podľa mňa vždy diametrálne odlišne.

* Si z toho smutná, alebo iba stoicky konštatuješ?

– Predstav si, že by nás všetci videli tak, ako sa sami cítime. Ulice by boli preplnené duchaplnými úžasnými chlapmi, roztlieskavajúcimi okolie každou vetou a éterickými bytosťami ženského rodu, živiacich sa rannou rosou. A realita? Ulice sú preplnené všednými ženami a mužmi. Takže skôr veselo konštatujem.

Pripravila Zuzana Belková

Foto Otto Kuruc