Stále mám čo objavovať

Eva Maliti-Fraňová (1953) sa po štúdiách etnológie a všeobecných dejín na Moskovskej štátnej univerzite venuje literatúre. V Ústave svetovej literatúry Slovenskej akadémie vied skúma dejiny ruskej umeleckej literatúry a slovenského umeleckého prekladu. Je autorkou vedeckých monografií Symbolizmus ako princíp videnia (prémia LF), Symbolizmus v kontextoch a súvislostiach (s kolektívom autorov) a Ruská literatúra v slovenskej kultúre v rokoch 1836 – 1996 (v spoluautorstve). V jej preklade vyšiel symbolistický román Peterburg ruského básnika a prozaika Andreja Belého (prémia Ceny Jána Hollého a Zory Jesenskej), drámy Alexandra Bloka, Viačeslava Ivanova a Fiodora Sologuba, osetský Nartský epos a i. Okrem toho píše vlastnú prózu (Krpatý vrch, 1994) a v posledných rokoch najmä dramatické texty, ktoré sú úspešne prezentované doma i v zahraničí.

Stále mám čo objavovať

Hovorí prozaička a dramatička, prekladateľka a literárna historička Eva MALITI-FRAŇOVÁ

Eva Maliti-Fraňová (1953) sa po štúdiách etnológie a všeobecných dejín na Moskovskej štátnej univerzite venuje literatúre. V Ústave svetovej literatúry Slovenskej akadémie vied skúma dejiny ruskej umeleckej literatúry a slovenského umeleckého prekladu. Je autorkou vedeckých monografií Symbolizmus ako princíp videnia (prémia LF), Symbolizmus v kontextoch a súvislostiach (s kolektívom autorov) a Ruská literatúra v slovenskej kultúre v rokoch 1836 – 1996 (v spoluautorstve). V jej preklade vyšiel symbolistický román Peterburg ruského básnika a prozaika Andreja Belého (prémia Ceny Jána Hollého a Zory Jesenskej), drámy Alexandra Bloka, Viačeslava Ivanova a Fiodora Sologuba, osetský Nartský epos a i. Okrem toho píše vlastnú prózu (Krpatý vrch, 1994) a v posledných rokoch najmä dramatické texty, ktoré sú úspešne prezentované doma i v zahraničí.

* V tvojich textoch sa prelína motív čestnosti a statočnosti v reálnom živote so snivosťou. Čo očakávaš od prekročenia reality?

– Chceš asi povedať, že namiesto reality u mňa dominuje etika. Je to teda dosť nereálne videnie sveta, skôr idealistické než materialistické, alebo dokonca iluzívne? Napriek tomu sa vždy nechávam viesť skutočnosťou, aj to, čo môže vyzerať nereálne, je z mojej reality. Predovšetkým je reálny jazyk, ktorým píšem, je to moja matéria a základná realita. Na druhej strane si uvedomujem, že v posledných rokoch sa môj životný pocit utváral medzi spomenutými mantinelmi – bezhraničné možnosti dneška, ktoré neraz prekračujú aj najbujnejšiu fantáziu v dobrom i zlom, by mala korigovať etika, morálka. Pri chýbajúcom spoločenskom riadení by človek mal riadiť sám seba a byť sám za seba zodpovedný. Táto zvýšená osobná zodpovednosť je čosi nové, čo sme spoznali najmä v posledných rokoch. Sme vystavení veľkým skúškam, skúšané je naše individuálne vedomie, pretože sa nedá spoľahnúť na platnosť nejakých spoločných regulárnych pravidiel. V súčasnej spoločnosti sa môže neférovosť posudzovať aj ako podnikavosť či priebojnosť, teda ako prejav životaschopnosti. Keď si chce niekto zachovať zmysel pre čistú hru, nemá to ľahké. Celkovo sme svedkami poriadneho kamuflovania vo všetkých oblastiach života, od bežných servisných služieb až po vysoké sféry intelektuálnych činností, kde priveľká ambicióznosť neraz nahrádza profesionalizmus. Sú to tvrdé slová, ale tak to vidím. V mojich textoch sa odráža to, čo sama prežívam. Často uvažujem nad vlastnými limitmi, ktoré si overujem životnou skúsenosťou. Stále mám čo objavovať a stále sa cítim dosť neskúsená, čo ma vlastne celkom teší.

* Už od antiky sa filozofovanie spájalo s vizionárstvom a aj v tvojich textoch je tento moment prítomný. Aké je podľa teba poslanie vizionárstva v dnešnom svete?

– Vo svojej tretej hre Vizionárov sen som zabŕdla do tejto témy, pretože sa mi zdá aktuálna. Mám pocit, akoby charizmatické osobnosti, pôsobiace vo verejnej sfére v predošlých desaťročiach, vystriedali vizionári. Na svete je dnes veľa vizionárov a všelijakých vízií, ktoré by mali ľudstvu pomôcť, hoci nie vždy je jasné, k čomu. V dejinách sa výluční jasnozrivci zjavovali najmä vtedy, keď zavládol chaos, keď boli rozkolísané rebríčky hodnôt. V hre o vizionárovom sne som chcela poukázať na niektoré filozofické problémy dneška. Je to abstraktná hra, hoci predstavuje konkrétny príbeh s postavami v trochu atypických vzťahoch. Môj vizionár tvrdí, že chce zachrániť svet, alebo ho prinajmenšom zlepšiť, no nakoniec to ani nie je dôležité – všetko sa utápa v celkovej banálnosti. Banálny je sám vizionár a banálny je aj svet okolo neho. V hre je irónia i sebairónia, ale v podstate vyznieva ako memento, istá výstraha. 

* Takže záchrana sveta cez umenie?

– Dostojevskij povedal, že svet spasí krása, hoci podľa mňa nemal úplnú pravdu. Mnohí idealistickí estetici tvrdili, že svet by sa mal približovať ideálu Božej krásy. Som odchovaná 20. storočím a vždy som dokázala obdivovať aj krásu škaredosti. No aj škaredosť musela byť harmonická. Jedna z tvojich próz sa volá Záchrana sveta podľa G. Chápala som ju tak, že cez príbeh svojej postavy sa dovolávaš istých pravidiel, a to i etických, ktoré by mali vo svete platiť. Aj mne v ňom chýba regulárnosť, a keď sa ju pokúšam presadzovať na základe mravného, všeobecne platného kódexu, od druhej strany očakávam rovnaký postoj. Lenže v živote na to dosť často doplácam. Umenie a najmä literatúra môžu ešte stále veľa spraviť pre zlepšenie sveta. Keď som písala hru Vizionárov sen, chcela som vytvoriť niečo totálne nezmyselné, čo však bude mať nejaký zmysel. Ako som spomínala, hra je postavená na banálnosti, aj tie najvyššie hodnoty sú tu zbanalizované, banálne postavy mužov a žien vedú medzi sebou banálne reči. Mojím zámerom bolo, aby sa z tejto ironicky podanej banálnosti postupne vysúkal duch textu.

* Medzi tvojimi hrami nachádzam značnú myšlienkovú kontinuitu. Je to iba moje vnímanie, alebo aj autorský zámer?

– Krcheňa Nesmrteľného, Jaskynnú pannu a Vizionárov sen som akosi intuitívne písala tak, aby tvorili jeden uzavretý cyklus. Samotné hry sú kompaktné a každá má svoj príbeh, ale od inscenátorov vyžadujú hľadačstvo, lebo sú v nich využité nerealistické postupy. Divadlo je viac konkrétne než abstraktné, má však svoje grify, ako postihnúť abstrakciu. Vo všetkých troch hrách sa privátna sféra ľudského života spája so životom spoločnosti a s historickým materiálom. Cez podobenstvá a metafory som v nich reflektovala naše moderné dejiny očami súčasnosti. Dôležitým prvkom vo všetkých troch hrách je fenomén sna či snenia. Krcheň Nesmrteľný z prostredia slovenskej socialistickej dediny obsahuje samostatnú časť s názvom Poštárov sen, cez ktorú sa otvára prechod od sveta živých k svetu mŕtvych. V lyrickej hre Jaskynná panna je snením celý dej odohrávajúci sa v hlave hlavnej hrdinky Meri. A vo Vizionárovom sne je dej snom z autorkinej hlavy, je to vlastne akýsi sen o sne. Keď sa však na hry dívam cez prizmu divadla, každá si žije svoj vlastný život. Krcheň Nesmrteľný bol od začiatku úspešný, vyhral celoslovenskú súťaž pôvodných dramatických textov a po štartujúcej inscenácii v martinskom divadle ho inscenovali na scéne SND. Hra mala šťastie aj na výborných hercov, ako Martin Huba, Marián Labuda, Božidara Turzonovová, Dušan Tarageľ... Veľkým úspechom bolo, že na doskách divadla vydržala celé tri sezóny. S Krcheňom som mala veľa krásnych zážitkov, tešilo ma, že ľudí zaujala jeho tematika, že na hru spontánne reagovali. Aj ďalšia hra Jaskynná panna obstála v súťaži dobre, no hrala sa len krátko. Surreálny text bol pre mladých inscenátorov dosť tvrdým orieškom, ale veľmi som si cenila ich úprimné úsilie rozlúsknuť ho. A nedávno mi istý režisér povedal, že si hru nanovo prečítal a veľmi ho zaujala, chcel by ju realizovať, tak uvidím. Najnovší Vizionárov sen je zatiaľ len na začiatku svojej cesty, no jeho prvé kroky zamierili do Milána na medzinárodný divadelný festival Tramedautore. Autor dramatického textu je v špecifickej pozícii čakanky, ktorá čaká na tím inscenátorov. Jeho text totiž dostáva zmysel po divadelnom zinscenovaní.                

* Ako si sa dostala od prózy k dráme? Krcheň Nesmrteľný aj Jaskynná panna mali najskôr prozaickú podobu, Vizionárov sen si vytvorila len v dramatickej forme. Znamená to, že si presedlala na drámu, alebo ešte plánuješ návrat k próze?

– Svojho času si recenzovala moju knižku próz Krpatý vrch z roku 1994. Potom ma na niekoľko rokov úplne pohltil náročný preklad románu Peterburg od Andreja Belého, ktorý vyšiel v dvoch vydaniach – 2001 a 2003. A naraz som začala písať drámy. Bol to taký vnútorný proces. O premenách prózy na drámu sme už niekedy hovorili. Podľa mňa je žensky provokatívne – hrať sa s jedným materiálom, variovať ho do rôznych podôb, hľadať v ňom možnosti pre iný život. Mám rada veci v pohybe a premenlivosti, ale nezvládam tematický rozptyl. Zároveň však neznášam stereotyp. No boli aj iné dôvody, prečo som sa obrátila od prózy k dráme. V istom období, niekedy na konci druhej polovice 90. rokov, som pocítila, že písaná literatúra pre mňa stráca zmysel a to, čo chcem cez svoju tvorbu vysloviť, by nemalo byť v písanej forme. Chcela som, aby moje slová zneli, aby ich ľudia počuli. Keďže takúto možnosť poskytovalo práve divadlo, pochopila som, že treba využiť aj obraznosť slov. Išlo mi predovšetkým o umeleckosť výpovede, o využitie vnútornej potencie umeleckého slova. Seriózna próza ma len čaká. Teraz píšem krátke poviedky, ktoré by som chcela vydať. 

* Práve si sa vrátila z medzinárodného podujatia v Miláne, kde bola prezentovaná tvoja najnovšia hra Vizionárov sen.

– Medzinárodný divadelný festival Tramedautore v Miláne patrí k najvýznamnejším svojho druhu v celej Európe. Zastupovala som tam Slovensko s Viliamom Klimáčkom v širšom kruhu autorov z Talianska, Poľska, Českej republiky, Ruska, Rumunska a Maďarska. Človek mal možnosť porovnávať a sledovať súčasné trendy v dramatickej tvorbe, čo je vždy užitočné. Prezentácie boli zväčša scénickým čítaním jednotlivých hier, pričom každá mala svojho režiséra. Vizionárov sen preložila do taliančiny Jarmila Očkayová a bol už tak trochu inscenáciou. Režisér si hru interpretoval po svojom, v cudzom kontexte sa pokúsil vyznačiť jej ideologickú líniu. Do Talianska som dokonca musela priviezť slovenskú hymnu, ktorú pustili trikrát na začiatku predstavenia. Aj talianski herci podali výborné výkony. Pre mňa bolo cťou, že hra odznela v slávnom Strehlerovom Picolo Teatre. Milánska prezentácia mi dala veľa, zamýšľala som sa nad možnosťami dramatického textu, ktorý na Slovensku ešte nebol uvedený. Vlani som sa zúčastnila na klasickej čítačke Krcheňa Nesmrteľného vo francúzskom preklade Anouk Jeannon na stretnutí Európskej dielne prekladu v Orleanse medzi autormi zo Španielska, Talianska, Portugalska a Grécka, čo bolo tiež veľmi podnetné. Hra mala prezentáciu aj predvlani v Moskve v Gogoľovom divadle. Krcheň Nesmrteľný je už preložený do viacerých jazykov – okrem francúzštiny vyšiel v ruskom preklade Niny Šuľginovej, v Skopje v macedónskom preklade Stojana Lekoského, vo Vladikaukaze v osetskom preklade Lazara Gadatiho a teraz ho vydajú v Berlíne v nemeckom preklade Angeliky Zöllner. Vďaka prekladom mám aj veľa medzinárodných ohlasov, mytologizujúca konfrontácia sveta živých a mŕtvych v hre má univerzálny rozmer a v cudzine zaujala.     

* Napriek tvojim úspechom na literárnom a divadelnom poli doma i v zahraničí, kde reprezentuješ našu krajinu, som ťa nenašla v Slovníku slovenských spisovateľov, nie si ani v najnovšom, ktorý vyšiel vlani...

– Nemyslím si, že spisovateľa robí heslo v slovníku, je to však istá vizitka a ohodnotenie spisovateľskej práce. Predpokladám, že ľudia z tímu, ktorí slovník vytvoril, majú prehľad a prečítali všetko, čo tu vzniklo a čo má patričnú hodnotu. Pevne verím, že systematicky sledujú dianie v slovenskej literatúre, aj v dramatickej tvorbe, veď ináč by sa do takého zodpovedného projektu ani nemohli púšťať. V každom prípade v Slovníku slovenských spisovateľov nie som.

* Profesionálne pôsobíš ako literárna historička a pokiaľ viem, práve dokončuješ monografiu o Zore Jesenskej. Prečo práve Jesenská?

– Robím ešte posledné úpravy na texte. Naše prostredie bolo vždy bohaté na vynikajúcich prekladateľov, ktorí zanechali za sebou veľký kus práce. Niektorí preložení autori a ich diela dokonca pôsobili vývinotvorne v rámci našej pôvodnej literatúry. Zatiaľ však nemáme monografickú prácu o prekladateľskej osobnosti. Zora Jesenská bola rusistka, hoci prekladala aj z iných literatúr. Bola aktívna aj ako kritička a publicistka, v mladosti redigovala časopis Živena. Predstavovala originálnu a nonkorformnú, preto aj protirečivú bytosť. Mojím zámerom je osvetliť jej pôsobenie v tejto sfére v spojení s prelomovými medzníkmi vo vývine slovenského moderného prekladu, kde hrala podstatnú úlohu. Dnes sa ukazuje, že iniciovala slovenskú prekladateľskú školu, hoci sa v týchto súvislostiach nikde nespomína, a to najmä preto, lebo bola od 70. rokov až po oficiálnu rehabilitáciu roku 1991 u nás zakázaná.

Zhovárala sa Etela Farkašová