Rozhovor s prozaičkou, esejistkou a filozofkou Etelou FARKAŠOVOU

Fantázia vyhmatá v realite podstatné

Hovorí prozaička, esejistka a filozofka Etela FARKAŠOVÁ

Etela Farkašová (5. 10. 1943) – prozaička a filozofka, vydala desať prozaických kníh a dve knihy esejí (Etudy o bolesti a iné eseje,1998 a Uvidieť hudbu a iné eseje, 2003), za ktoré získala viaceré ocenenia. Debutovala zbierkou poviedok Reprodukcia času (1978), nasledovali Snívanie v tráve (1983), Nočné jazvy (1986), Unikajúci portrét (1989), Nedeľné fotografie (1993), Deň za dňom (1997), Hodina zapadajúceho slnka (1998), Po dlhom mlčaní (2001), Záchrana sveta podľa G. (2002) a Stalo sa (2005). Je spolueditorkou troch slovensko-rakúskych poviedkových antológií, editorkou antológie esejí Rok 2000: úzkosti a nádeje. Na základe jej novely Priateľstvá padajúceho lístia vznikla rovnomenná televízna inscenácia, spolupracuje aj so Slovenským rozhlasom. V početných recenziách sa sústreďuje najmä na tvorbu domácich a svetových ženských autoriek, prekladá z nemčiny a angličtiny, viaceré poviedky jej vyšli aj v zahraničí. Vyše troch desaťročí pôsobí na Filozofickej fakulte UK, od roku 1998 ako vedúca Katedry filozofie a dejín filozofie na FF UK. Je spoluzakladateľkou Klubu slovenských prozaičiek Femina, Klubu feministických filozofiek, ako aj Centra rodových štúdií na UK, je členkou Spolku slovenských spisovateľov a PEN klubu.

* Pomáha vám písanie (lepšie) žiť?

– Nekladiem si takto otázku o písaní, ale myslím, že áno, svojím spôsobom mi iste pomáha. Predovšetkým tým, že cez texty, ktoré píšem, sa môžem lepšie prizrieť sebe, svojmu životu, je to pohľad zblízka a zároveň tak trochu na diaľku (takmer nikdy sa celkom nestotožňujem so svojou postavou, hoci všetky majú do určitej miery autobiografický charakter). A zároveň sa písaním, aspoň si to myslím, dokážem viac priblížiť k iným životom. Písanie možno chápať aj ako kultiváciu vlastnej empatie, ako istý „identifikačný tréning“. Podľa mňa je „dvojidentita“, ktorá sa vytvára v procese písania („byť sebou“ a súčasne „byť iným“) veľmi zaujímavá, prináša nové pohľady, zmnoženie perspektív, nové možnosti a spôsoby videnia a chápania, ako aj interpretovania videného.

* Je pre vás písanie vnútorná potreba? Čo by vám chýbalo, keby ste nepísali?

– Čím som staršia, tým viac si uvedomujem význam sebareflexie pre to, čo by sme mohli nazvať spolu so starými filozofmi „dobrým“ životom. Písanie predstavuje pre mňa najoptimálnejšiu podobu tohto sebareflektujúceho postoja – a aj vyhovujúcu podobu (jednu z viacerých) sebarealizácie. Ak dlhšie nič nenapíšem, skutočne cítim, že mi niečo chýba, niečo dôležité. Ako keď sa dlhý čas nestretnem s blízkymi priateľmi a nemám možnosť vstupovať do podstatných rozhovorov, pretože písanie je pre mňa takým rozhovorom.

* Vo vašej tvorbe prevažujú poviedky a eseje. Sú vám tieto literárne žánre najbližšie?

– Nie som autorka veľkého epického formátu, pravdu povediac, nikdy ma nelákalo napísať román (okrem toho prvého, ktorý som písala do školských zošitov v šestnástich rokoch, ale už potom som si ho nikdy neprečítala a pri ktorejsi sťahovačke sa stratil). Dokonca aj ako čitateľka uprednostňujem krátku prózu, eseje, prípadne básne. Možno to súvisí s nedostatkom času na dlhšie sústredenie, ale asi aj s nedostatočnou trpezlivosťou a s čoraz nespoľahlivejšou pamäťou. Chvíle na písanie si viac-menej kradnem, sú to skôr útržky času s väčšími prestávkami ako súvislý čas, a keďže píšem pomaly, pri veľkom opuse by som mala problémy zapamätať si dejové odbočky drobnejších postáv a podobne, rozsiahly text by sa pre mňa asi stal labyrintom, v ktorom by som mohla aj zablúdiť… Azda to súvisí aj s tým, že fabula pre mňa nie je dôležitá, najbližšie sú mi texty, ktoré sa nevydávajú na cestu k myšlienke okľukami cez (zložitý, rozvinutý) príbeh.

Teraz som si však uvedomila, že v posledných knižkách som sa predsa len priklonila k relatívne rozsiahlym textom – Po dlhom mlčaní, Záchrana sveta podľa G., alebo najnovšie Stalo sa. Nie som si však istá ich žánrovým vymedzením, možno naozaj ide ,,iba” o dlhšie poviedky? (esejopoviedky?). Ale či je text žánrovo jednoznačný, to nepokladám za najdôležitejšie, rovnako nepokladám za kritérium hodnoty jeho rozsah. Napísať dobrú poviedku alebo esej (dajme tomu na 15 – 20 stranách) nie je podľa mňa menšie umenie ako napísať 200-stranový román, dokonca si myslím, že v krátkych textoch sa vyjavia oveľa viac autorské slabiny ako v dlhých, takže sú  naozaj náročné …

* K základným motívom, ktoré sa u vás opakujú, sú napríklad zreťazenie, zdvojenosť, kolobeh, siete (zosieťovanosť). Iste to nie je náhoda…

– Čím som staršia, tým viac si uvedomujem istú skĺbenosť, prepojenosť alebo zosieťovanosť všetkých dejov, ktoré sa nás dotýkajú, všetkých časových dimenzií a takisto prepojenosť každej bytosti s inými. Viac podvedome ako zámerne sa mi toto prepojenie stalo určujúcim princípom aj pri písaní textov, mám na mysli najmä predposlednú knižku esejí Uvidieť hudbu…, ale nebolo to inak ani pri tejto najnovšej knižke. Jednoducho, spod prstov mi začali vychádzať otvorené a opakujúce sa ,,textokruhy” a musím sa priznať, že sa v nich cítim lepšie ako v tradičnejších lineárnych ,,uzatvorených” textoch, ktoré by  sledovali napríklad pravidlá chronológie…

* Vo vašich textoch sa vyskytujú aj motívy bolesti a smrti, čím vás zaujali?

– Aj keď nás to ktovieako neteší, obe, bolesť aj smrť, patria k nevyhnutnostiam, s ktorými sa musíme vyrovnávať. Unikať pred nimi nemá zmysel, skôr či neskôr nás dobehnú. Rozumnejšie zrejme bude prizrieť sa im prostredníctvom slova zblízka a skúmať, či sa nemôžu spájať aj s nejakou pozitívnou hodnotou. Či nás za istých okolností  nemôžu obohatiť, napríklad už len tým, že prinášajú veľmi špecifickú skúsenosť, ktorá nás núti zaujímať nové pohľady, hodnotiace postoje. Fenoménu bolesti som sa venovala vo svojej prvej esejistickej knižke Etudy o bolesti a iné eseje. Mrzí ma, ak sa stretnem s názorom, že som v nej chcela bolesť glorifikovať. Zamýšľala som sa nad tým, či a čím nás môže skúsenosť s bolesťou obohatiť a o čo nás, na druhej strane, môže ukrátiť. Nikdy by som netvrdila, že život s bolesťou je lepší alebo hodnotnejší, myslím si však, že život, ktorý ju dôverne spoznal, je iný ako život, do ktorého nevstúpila. Je silne individuálnou vecou, v čom bude tá jeho „inakosť” spočívať.

Fenomén smrti sa v mojich prózach vyskytol v otvorenejšej podobe v novej knihe Stalo sa. Presnejšie povedané, nejde tu o smrť, ale o završovanie života, o premenu bytia na nebytie alebo na niečo, čo nevieme pomenovať a nevieme si to ani predstaviť. Táto premena (proces zániku) je podľa mňa  nemenej tajuplná a vzrušujúca ako procesy vzniku, zrodu bytia. Mňa však pri písaní knihy nezaujímal iba  metafyzický aspekt premeny (zániku) v akejsi abstraktnej podobe, ale konkrétne odchádzanie konkrétnej bytosti – dôležité je dodať, že touto bytosťou bola moja mama, ku ktorej ma viazalo silné emocionálne puto.

* Bol to teda vedomý návrat k rozpracovaniu staršej poviedky Hodina zapadajúceho slnka, kde sa venujete práve tejto téme?

– K téme, ktorá ma silne zaujala, ktorá žije so mnou, sa po nejakom čase navraciam s novými zámermi. Písaním o maminom odchádzaní akoby som chcela zadržať čas alebo aspoň ho spomaliť, sprítomňovať si ju slovami, utvárať jej zdvojené bytie, a tým ju zachrániť pred zánikom. A zároveň zdvojovať aj svoje bytie, písaním som menila svoje pozície: raz som bola reálne prežívajúca, inokedy zaznamenávajúca ono prežité. V tých ťažkých chvíľach to bola obrana. Keď som sa po čase vrátila k svojim záznamom o maminom odchádzaní, metafyzické chvenie sa postupne menilo na chvenie literátske. Najprv sa mi zdalo, že vystačia na poviedku, téma však vo mne ďalej rástla… a možno si bolo treba na ňu ešte počkať, potrebovala na dozretie dlhší čas. Neskôr mi už nešlo iba o zachytenie procesu vstupu do nebytia, ale chcela som podať pomerne ucelený obraz  života, ktorý mu predchádzal. Navyše jedným konkrétnym príbehom možno vypovedať aj čosi všeobecnejšie, predstaviť istý typ ženského prežívania, ženskej skúsenosti v konkrétnom čase, na konkrétnom mieste, do ktorých bola táto skúsenosť zasadená.

* Od knihy ku knihe zaznamenávam u vás istý vývoj, posun, menia sa nielen témy, ale aj postoj, myšlienky, spôsob rozprávania, celková forma. Čím je to spôsobené?

– Je pochopiteľné, ak človek prechádza istými vývojovými zmenami, že sa mu – aj pod vplyvom prežitého – mení pohľad na svet, jeho chápanie, a mení sa aj spôsob, ako o tom všetkom vypovedá. Na jednej strane sa však môže zdať, že najmä v posledných troch-štyroch knižkách som menila formu, štýl výpovede (napríklad posun k fragmentarizácii, či k čoraz výraznejšiemu prelínaniu žánrov eseje a poviedky), na druhej strane mám pocit, že v niečom ostávam stále tá istá: v zainteresovanosti na ľudskom prežívaní, v pohľade na veci ,,znútra”, na správach ,,spod kože”. Pre mňa je veľmi dôležité, že tá istá ostávam aj v primárnej sústredenosti na ženský pocitový svet a na ženskú skúsenosť, ktorá je mi najbližšia.

* Ako vznikajú vaše knihy, aké sú podnety na ich napísanie, okolnosti, premietajú sa v námetoch vaše osobné skúsenosti, zážitky?

– Nepochybne áno. Sama sa vnímam ako autobiografický typ, ktorý sa pre nedostatok fantázie musí pri tvorbe textov spoliehať predovšetkým na osobne prežité. Nemám, samozrejme, na mysli konkrétne príbehy, ale skôr príbuzné životné pocity, myšlienkové alebo emocionálne ,,podložie” príbehov – mohli by sme to označiť ako ,,vnútorná biografia”.

* Aká je teda u vás miera prepojenia reality a fikcie vo vašich textoch?

– Vždy vychádzam z ,,osobného”, nielen osobne zažitého, ale aj osobne preciťovaného alebo predstavovaného. To, čo sa ma emocionálne silne dotklo, čo ma zasiahlo, stalo sa súčasťou môjho vnútorného sveta, s tým sa potrebujem vyrovnať: maximálne osobne, práve a len ako E. F. To, samozrejme, nevylučuje prítomnosť fikcie v textoch, niekedy je však veľmi ťažké (dokonca až nemožné) presne a jednoznačne stanoviť hranicu medzi ,,reálnym” a ,,fiktívnym”,  a to nielen v literárnom texte, ale aj v živote. Veď naše snenia, túžby, naša imaginácia – nie sú súčasťou nášho ,,reálneho” prežívania? Nedotvárajú nás niekedy väčšmi ako ľudia a veci, s ktorými sa stretávame v ,,skutočnosti”? Často je v mojich textoch ,,reálna” len východisková situácia a pocity, ktoré ju sprevádzajú, všetko, čo nasleduje,  je viac-menej produktom fantázie. Práve ňou však možno vyhmatať v realite niečo podstatné, podstatnejšie ako to, čo ,,skutočne” vidíme, počujeme, čo leží na povrchu udalostí.

* Zdá sa mi, že nachádzam istú podobnosť vášho písania s písaním Ch. Wolfovej a I. Bachmannovej. Aký je váš vzťah k týmto autorkám?

-- Takýto kompliment som azda ešte ani nedostala. Obe autorky sú mi blízke a pri  čítaní ich textov som vždy pociťovala istú mieru príbuznosti s nimi (aj keď ony samy sa  v mnohom od seba líšia) v celkovom -- literárnom, ale aj životnom -- naladení. Je preto celkom dobre možné, že ma čímsi ovplyvnili. Jozef Špaček mi kedysi dávnejšie povedal, že cíti v mojich prózach vplyv nemeckej literatúry, a ja som nenamietala. Pokladám za prirodzené, že sme poznamenávaní aj cudzími textami, že do nás vstupujú. Opäť sa mi v mysli vynára predstava už spomínaných ,,textokruhov” – tentoraz v súvislosti s literárnymi vplyvmi uplatňujúcimi sa nielen medzi generáciami, ale, ako vidno, aj medzi národnými kultúrami. Uznať túto prepojenosť, ,,poznamenanosť”  však podľa mňa neznamená rezignáciu na originalitu.

Ale ešte pár slov ku Christe Wolfovej. So záujmom sledujem aj jej práce z posledného desaťročia, v ktorých reflektuje súčasnú nemeckú  realitu, zaoberá sa problémami aktuálnymi aj u nás – a mnohé jej sociálnokritické názory sú mi blízke. Ľutujem, že nie je – či už prekladmi, rozhovormi alebo osobnými stretnutiami –  viac prítomná v našej literatúre. Takých kultúrnych deficitov máme však viac a vždy sa poteším, keď sa podarí niektorý z nich zmenšiť.

Zhovárala sa Michaela Geisbacherová