Rozhovor s prozaičkou, poetkou a publicistkou Denisou FULMEKOVOU

Na území ženského románu sa cítim slobodne

Hovorí prozaička, poetka a publicistka Denisa FULMEKOVÁ

Denisa Fulmeková (1967) vyštudovala žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracovala ako redaktorka v printových médiách Literárny týždenník, Telegraf a Štýl, šéfredaktorka ezoterického časopisu Orientácia a spolupracovníčka mesačníka Miau. V súčasnosti pôsobí v slobodnom povolaní. Debutovala pod pseudonymom Mina Murrayová poviedkovou knihou Tak čo teda? (Petrus 2001), nasledovala poetická zbierka Som takmer preč (Petrus 2004) a prozaický Klebetromán (Kalligram 2004), ktorý vzišiel zo spolupráce s Petrom Macsovszkým. Publikovala v českom zborníku Evropský fejeton (2004) a v poviedkovej antológii Sex po slovensky (Ikar 2004). Roku 2006 vydala román Dve čiarky nádeje (Ikar) a v týchto dňoch sa k čitateľom dostáva jej aktuálny titul Jedy (Ikar 2008).

* Počas uplynulých rokov ste ako autorka preskúmali viacero diametrálne odlišných literárnych žánrov. Po fejtóne, poviedke a poetických textoch ste zakotvili vo sfére tzv. ženského románu, ktorý – zdá sa – momentálne vyhovuje vášmu tvorivému naturelu najviac. Čím si vás podmanil?

– Nerozdeľujem autorky na seriózne a na tie, ktoré píšu iba ženské romány. Čítala som od žien spisovateliek vynikajúce diela, ale aj strašné hlúposti. Rovnako od mužov. Z vašej otázky však cítim akúsi zamlčanú výčitku, prečo svojím tvorivým naturelom plytvám na čosi také nízke, ako je ženský román. Nuž, priznám sa, že ženské romány, ak za ne považujeme romány, ktoré napísali ženy o ženách a ich ženských problémoch, si ma už dávno podmanili ako čitateľku. Neraz som si naschvál kupovala knihy spisovateliek s akýmsi skrytým prianím podporiť práve ženské písanie. A prečo je mi tento žáner príjemný aj ako autorke? Asi to vyplýva z mojej pohodlnosti. Na území ženského románu sa cítim voľne a slobodne, nedýcha mi tu na krk maskulínna literárna kritika, a navyše si sem kadečo prepašujem.

* Svojho času ste na margo ženských románov poznamenali: „Vďaka nim sa jedna v druhej spoznávame a zisťujeme, že naše osudy a pocity sú v podstate veľmi podobné.“ Myslíte si, že tieto romány vďačia za svoj čitateľský úspech a vysokú predajnosť práve atmosfére dôvery a spolupatričnosti, ktorú navodzujú?

– Asi hej. Ženské romány neraz pripomínajú pozvanie k priateľke na kávičku. Kadečo sa tam preberie – manželia, milenci, deti, no a v neposlednom rade aj tie, ktoré si ešte nedávno hovorili priateľky... Verím, že takto nejako sa to javí každému, kto ide okolo a nazíza do vysvietených okien. No spomínané tajomstvo dôvery a spolupatričnosti je zložitejšou rovnicou. Aby sa nejaká dôvera vôbec vybudovala, musí byť autorka úprimná. Ak nič nepredstiera a úprimne ponúkne to najlepšie, čo vie dať na papier, čitateľky sú ochotné jej veľa odpustiť.

* V Dvoch čiarkach nádeje ste sprostredkovali príbeh ženy, ktorá prišla o svoje nenarodené dieťa. Netajili ste sa tým, že vás pritom inšpirovala vlastná životná skúsenosť. Ovplyvnilo to nejako vlastný proces písania, zvolili ste odlišný prístup k textu, mali ste potrebu preniesť do textu nepomerne viac osobného než fiktívneho?  

– Môžem povedať jedno: áno, bola to práve spomínaná bolestná udalosť, ktorá mi vnukla myšlienku napísať o pomerne tabuizovanej téme, akou potrat nesporne je. Samotné písanie či plynutie príbehu už veľmi nezáviselo od toho, čo sa dialo v mojom súkromnom živote. Hoci prišiel aj okamih, keď som bola natoľko zdrvená ďalším úderom, že som mala chuť rozpísanú knižku nedokončiť. Keď som si však sadala za počítač, fiktívny príbeh ďalej plynul a moje osobné pocity šli bokom. Takže najdôležitejšie bolo počiatočné rozhodnutie, že chcem túto tému spracovať knižne a celkom zámerne som si nato zvolila práve ten zatracovaný ženský román.

* Mladá redaktorka Soňa Durgová z aktuálneho titulu Jedy rieši široké spektrum vzťahov rozličného charakteru a stupňa komplikovanosti: vzťah k autoritatívnej matke, k vlastnému dieťaťu, k sebe samej, k životu, k láske... Pristupovali by ste k riešeniu nastolených problémov rovnako (podobne) ako hrdinka vašej knihy?

– Nie som Soňa Durgová, ale mnohé by som asi riešila podobne. A možno aj nie, ťažko povedať. Určite som však už ďalej než ona a viem sa na jej problémy pozrieť z odstupu. Tento nadhľad som využila ako autorka.

* Autor chtiac-nechtiac prepožičiava postavám svojich príbehov časť vlastnej identity, fyzických a povahových čŕt, životných postojov. V čom ste si so Soňou Durgovou podobné a v čom sa – naopak – líšite?

– Podobnosť fyzických čŕt s hrdinkami mojich kníh je až kdesi na poslednom mieste. Ich výzor je len naskicovaný, ostatné si už dotvára čitateľ vo svojej fantázii. Pokiaľ ide o povahu a životné postoje, tam by sa už zopár priesečníkov našlo. Nielen so Soňou, ale tiež so starou Durgovou a pokojne aj so zvodcom, ktorý skríži Soni cestu. V každej postave je kus zo mňa, aj v tej najzápornejšej. A čo konkrétne ma teda spája so Soňou? Silné okamihy bezradnosti a túžba zvládať život lepšie a s väčšou razanciou. Aha, a ešte: rovnako ako ona nemám auto, neviem šoférovať a stále musím niekoho unúvať, aby ma odviezol.

* Sonina matka je panovačná, hašterivá a nenávistná. Na druhej strane by bolo povrchné zaškatuľkovať ju a označiť nálepkou „negatívna postava“. Oveľa zaujímavejšie je pátrať po tom, prečo koná tak, ako koná, aké hodnoty sa skrývajú hlboko v jej vnútri a ako ich odtiaľ vydolovať. K čomu ste dospeli v prípade starej Durgovej?

– Stará Durgová má pre mňa aj istý pôvab. Je vo svojej nenávisti dôsledná a ako sa hovorí, nevymäkne ani vtedy, keď ide skutočne do tuhého. Jej zatrpknutosť a pocit krivdy, že od života nedostala to, čo očakávala, stavajú medzi ňou a svetom obrovský múr. Oddelená od emócií radosti a lásky sa stáva hlboko osamelou a nešťastnou ženou, ktorú už neovláda nič iné, iba zlosť. Preto je pre dcéru Soňu také náročné jej odpustiť, nehovoriac o tom, že by ju vlastne mala milovať.

* Závisť, hnev a nevraživosť dokáže otráviť život nielen románovým hrdinom, ale aj ľuďom v reálnom živote. Myslíte si, že aj literárny text sa môže stať očistným nástrojom, účinným pri ozdravovaní medziľudských vzťahov?

– To veru naozaj neviem! Moja skúsenosť je skôr taká, že literárny text, konkrétne Klebetromán, ktorý sme napísali s Petrom Macsovszkým, niektorými vzťahmi v našom okolí pekne zatriasol. Samozrejme, rátali sme s tým, ale, naopak, nikdy som pri písaní nebola taká nesebakritická, aby som si myslela, že moja kniha nejaké konkrétne vzťahy ozdraví. Kniha môže načať tému, prípadne otvoriť dialóg, ale k osobným katarziám sa musíme prepracúvať sami.

* Nie je smutné, že človek si často až v hraničných situáciách uvedomí, aký je život krátky a aké zbytočné je vypĺňať si ho negatívnymi emóciami?

– Isteže, keď si to takto v pokoji uvedomíme, nedá sa iné, než súhlasiť. Ale stačí prvá situácia, v ktorej vzplanú naše negatívne emócie a všetky vyššie pravdy sa rozplynú ako para nad hrncom. Napriek tomu je užitočné pripomínať si, že na svete sme ozaj iba krátko a nemuseli by sme si znepríjemňovať život malichernými spormi.

* Chceli by ste sa analýze ženskej duše venovať aj naďalej, alebo vás láka iná a vami dosiaľ neprebádaná oblasť?

– Cítim, že medzi mnou a ženským románom to nie je iba flirt. Takže budeme spolu pokračovať, aj keď momentálne píšem čosi celkom iné. Pravdepodobne sa však budem autorsky púšťať iba do prebádaných oblastí, keďže si neviem predstaviť, že by som mala písať o veciach, o ktorých nemám ani šajnu. Rovnako ma neláka cestovanie, exotika, nie som totiž dobrodruh, ale iba klasický domased, čo zažíva dobrodružstvo aj pri cestovaní z jedného konca Bratislavy na druhý.

* Zaujímate sa o ezoteriku. Znamená to, že sa rada ocitáte „medzi nebom a zemou“, v bezprostrednej blízkosti imaginatívneho, neuchopiteľného, a možno práve preto tajomného?

– Asi vás sklamem, ale nevnímam ezoteriku ako čosi neuchopiteľné a tajomné. Venujem sa najmä tarotu, teda archetypálnym obrazom v kartovom systéme, a ten sa vyznačuje presnou vzájomnou previazanosťou a logikou symbolov. Zaujíma ma aj fytoterapia a pripravujem si doma bylinkové tinktúry a masti, ale ani to sa mi nevidí ako čosi nevšedné. Keď, tak staromódne. Isteže, človek v živote zažije aj situácie, ktoré mu vyrazia dych svojím načasovaním a náhodnosťou. Jednoducho množstvo vecí je pre mňa neuchopiteľných a viem, že ma presahujú. Určite však nelietam na metle kdesi v astrálnej stratosfére. Ako naznačuje aj žáner, ktorému sa venujem, som iba prízemná ženská duša.

* Pracovali ste v redakciách viacerých novín a časopisov, v súčasnosti pôsobíte v slobodnom povolaní. Dáva vám tento stav väčší pocit voľnosti v konaní a zmýšľaní? 

– Nesporne. Keď som pracovala na svojom poslednom pôsobisku, v ezoterickom časopise, neraz som bola zo všetkých vznešených právd a ezoterických poučiek rôznych šamanov, liečiteľov, mágov a čarodejníckych učňov taká vyčerpaná, že som nielenže nevládala písať, ale ledva som našla silu vziať do ruky diaľkový ovládač od televízora a zapnúť si telenovelu. Bude to znieť paradoxne, ale na voľnej nohe som oveľa disciplinovanejšia a pracovitejšia, než keď som bola zamestnaná. Vážim si čas, ktorý môžem venovať písaniu a som vďačná manželovi, že vzal na svoje plecia údel pracovne veľmi vyťaženého človeka, hoci kedysi dávno, keď sme spolu študovali, mal tiež literárne ambície.

* Hoci osobne nesúhlasím so selekciou na mužskú a ženskú literatúru, analýza súčasného slovenského i svetového  knižného trhu ma priviedla k zisteniu, že je na ňom zastúpených podstatne viac mužov-autorov ako žien-autoriek. V čom vidíte príčiny tohto nepomeru?

– Mne sa, naopak, vidí, že v súčasnosti sa ten nepomer pomaly vyrovnáva. Keď idem do kníhkupectva, nachádzam množstvo výborných kníh od súčasných ženských autoriek a keď sledujem rebríčky najpredávanejších kníh v Knižnej revue, tak by som povedala, že je tam skôr nepomer v neprospech mužov. Isteže, sú to veľmi povrchné zovšeobecnenia, ale nezabúdajme ani na fakt, že väčšinu časopisov i kníh nakupujú ženy. Preto sa asi darí aj tzv. ženským románom. Veď keby si zrazu tisíce slovenských mužov kupovali „mužský román“ niektorého slovenského autora, bol by to prevratný úspech a renesancia mužského čítania. Som zvedavá, ktorý chlap sa na to odhodlá!

Pripravila Jitka Rožňová

Foto Tatiana Bužeková