Rozhovor s prozaičkou a publicistkou Petrou NAGYOVOU-DŽERENGOVOU

Ženský uhol pohľadu

Rozhovor s prozaičkou a publicistkou Petrou NAGYOVOU-DŽERENGOVOU

Petra Nagyová-Džerengová (1972) je pôvodným povolaním ekonómka, ale pôsobila aj ako letuška a neskôr televízna moderátorka a redaktorka. Dnes sa venuje výchove svojich troch detí (na ceste je štvrté) a písaniu. Za tri roky napísala štyri úspešné knihy – Chcem len tvoje dobro (2005, vyšla aj v češtine), Za to mi zaplatíš! (2006, vyjde v maďarčine), Pozri sa na seba (2007) a Nepýtaj sa, kde som (2007), všetky vyšli v Ikare. Raz do týždňa má svoj stĺpček v známom slovenskom denníku a v obrázkových časopisoch zaujali jej reportáže o rodinných výletoch na bicykli. Mimochodom, keby  sa volila Miss spisovateľka, určite by zabodovala.

* Ženská literatúra prežíva na Slovensku nezvyčajný boom. A to i napriek tomu, že ju kritici občas prirovnávajú k niekdajšej červenej knižnici. Čo si o tom myslíte vy ako jedna z jej úspešných reprezentantiek?

– Ženská literatúra je termín, ktorý nerada používam, možno práve preto, že si ju každý automaticky stotožňuje s červenou knižnicou, čo nie je vždy pravda. Ani moje knihy nie sú červenou knižnicou.  Sama sladké príbehy nečítam, ale nemám nič proti tým, ktorí ich čítajú. Asi každý autor píše čosi podobné tomu, čo rád číta (samozrejme, nedá sa to zovšeobecňovať). Mám rada knihy, v ktorých je aj napätie a odhaľujú tmavú stránku ľudských charakterov, a to sa usilujem vložiť do svojich kníh. Prečo ženskú literatúru čítajú najmä ženy? Lebo im uhol pohľadu ponúka žena. Muž a žena sú dve rozdielne bytosti, a ich svet sa napriek všetkým snahám o zblíženie líši. Pre ženu je jej malý svet makrokozmom, kým pre muža len mikrokozmom. Pokiaľ ide o názory kritikov, každý názor beriem, len trvám na tom, aby si každý, kým svoj názor vysloví, moje knihy prečítal. Raz som kdesi čítala poznámku istého kritika, ktorý sa schoval pod pseudonym, že nech si ženy čítajú, čo chcú, je to ich právo, ale čo bude z ich detí?! Trápilo ho, čo môže žena vychovať zo svojich detí, pokiaľ číta ženskú literatúru. Nad tým som sa musela naozaj zasmiať. Môžem ho ubezpečiť, že dieťa, ak uvidí matku s knihou v ruke, siahne po knihe, a určite to nebude červená knižnica, ale nejaký príbeh. Ak bude vidieť mamu pred televízorom, skôr siahne po televíznom ovládači ako po knihe. Lebo dieťa sa učí aj z príkladu rodičov. Keď sa mi rodičia sťažujú, že ich deti nečítajú, pýtam sa, či čítajú oni. Zväčša to nebýva kladná odpoveď.

* Aké rozprávky rozprávate svojim deťom?

– To nechávam na môjho otca, po ktorom som zdedila bohatú fantáziu. V detstve nám rozprával príbehy, veľmi dobrodružné aj strašidelné, po ktorých som sa v noci budila a vykrikovala, a mama ho za to vždy hrešila. Vravieval, že raz, keď bude na dôchodku a bude mať viac času, tak tie príbehy zapíše, no dnes tvrdí, že je to už na mne. Na vyjadrenie vďaky za krásne detstvo používam jeho meno – Džerengová. A tiež preto, že som mala byť Peter, ako on. Dnes, keď počúvam príbehy, ktoré rozpráva mojim deťom, je zvláštne vidieť to napätie v ich tvárach. Uvedomujem si, že hlavní hrdinovia vôbec nezostarli, i keď prešlo už 30 rokov. Svojim deťom čítam každý večer. Čítam im väčšinou knihy, ktoré som ako dieťa milovala, napríklad príbehy o Muminovcoch od Tove Janssonovej či Rýchle šípy. Teraz čítame Chalúpku strýčka Toma.

* Pôvodným povolaním ste ekonómka, počas školy ste pracovali ako letuška a po nej ako televízna moderátorka a redaktorka. Čo vás vlastne priviedlo k písaniu? Venovanie v prvej knihe naznačuje, že to bol manžel, ktorý vás naučil sny nielen snívať, ale ich aj realizovať...

– Som presvedčená, že na počiatku každej túžby čosi napísať je silný zážitok z dobrej knihy. Ak človek rád a veľa číta, odtiaľ je už len krok k tomu, aby pocítil túžbu napísať niečo také ako trebárs kniha, ktorá ho oslovila, nadchla, možno dojala. Takže na začiatku bolo dievča, ktoré veľa čítalo, potom dievča, ktoré písalo dobré slohy a pár poviedok do súťaží, ktoré nikdy nevyhralo a potom roky štúdia, počas ktorých stále snívalo o tom, že raz bude písať knihy. Na vysokej škole som popri dennom štúdiu pracovala, a tak sen ustúpil do úzadia. Hneď po promócii som sa vydala a zdôverila sa najbližšiemu človeku: raz budem písať. Namiesto toho, aby ma trpezlivo počúval, mi po pol roku – keďže je muž činu – dal podmienku, že už o písaní nechce nič počuť, kým mu neukážem nejaký vlastný text. A tak som si dala poslať starú consulku zo strednej školy a založila prvý list papiera... Bol v tom aj kúsok vzdoru, veď teraz mu ukážem, čo dokážem. Potom som celé roky písala do zásuvky, kým som sa odvážila prihlásiť sa do súťaže, čo vyhlásil istý časopis. To ma aspoň donútilo dokončiť jeden rukopis. Nasledoval povzbudivý list, že súťaž som síce nevyhrala, ale nech rukopis pošlem do vydavateľstiev. Na dlhší čas ma to uspokojilo, ďalej som písala scenáre pre talk-show, moderovala Svet v obrazoch a správy, rodila deti a dopísala ďalšie dva príbehy. Chcela som ich ešte upraviť, a tak som ich nikam neposielala. Vždy som mala plno nápadov a okamžite som ich chcela dať na papier. Jedného dňa som si uvedomila, že čas letí a na manželov popud som konečne upravila jeden text a poslala do dvoch vydavateľstiev. Presne na svoje 33. narodeniny – 3. 3. – som krstila svoju prvú knihu. Určite by som ju dnes napísala inak, no vtedy, keď som doma sedela nad počítačom, akosi som neverila, že to niekedy vôbec niekto bude čítať...

·        Čo považujete za rozhodujúci medzník vo svojom živote?

– Tých bolo veľa, nevedela by som vymenovať len jeden. Mnoho udalostí v mojom živote malo na mňa určite rozhodujúci vplyv a formovalo ma. Určite to bolo stretnutie s mojím manželom, ktorý rovnako ako ja túži po veľkej rodine. Potom to bolo narodenie mojich detí. Príchodom detí sa človek zrazu celkom zmení, egocentrik, čo má na starosti len sám o seba, stáva sa zodpovedný za iné bytosti, a to až do konca svojho života, čo vám niekedy berie dych. Celkom iný zlom v mojom živote predstavuje  strata mojej staršej sestry, ktorá tragicky zahynula. Takéto tragické okamihy nám pripomenú ľudskú pominuteľnosť a zbavia nás naivného presvedčenia, že naši blízki sú tu pre nás navždy, naučia nás vidieť márnosť mnohých vecí, nad ktorými sa niekedy zbytočne trápime. Verím, že všetko má svoj zmysel a deje sa tak, ako sa má diať. To neznamená, že som fatalista, vždy sa snažím urobiť maximum preto, aby som zmenila, čo zmeniť chcem, ale keď to nejde, dokážem to prijať. Mnoho ľudí sa zbytočne trápi túžbami, ktoré sa im nikdy nenaplnia, namiesto toho, aby dokázali byť šťastní tam, kde sú a pokúsili sa urobiť so svojím životom v tých podmienkach, do ktorých sa narodili, maximum. Aj moje deti sa snažím naučiť, že ak sa pre čokoľvek v živote rozhodnú, či sa niektorý stane kuchárom alebo úradníkom, nech robia svoju prácu s láskou a naplno.

·        Zo svojich kníh ste prvú venovali manželovi, druhú rodičom, tretiu sestre a štvrtú  najlepšej kamarátke. Komu venujete piatu? A o čom bude?

– Viem, komu ju venujem, no chcela by som to nechať ako prekvapenie. Našťastie, mám okolo seba dosť ľudí, vďaka ktorým je môj život naplnený. Vďaka za nich. Skôr by bolo smutné, ak by som tú knihu nemala komu venovať. Je to minimum, ktorým môžem vyjadriť vďaku za to, čo v mojom živote znamenajú.

* Na čitateľských besedách sa vás určite často spytujú, kam chodíte na námety, prípadne, keďže vaše hrdinky majú dosť komplikované vzťahy s matkami, či vychádzate z vlastnej skúsenosti?

– V mojich knihách nie sú samé zlé matky, sú tam aj matky skvelé, obetujúce sa, aj matky povrchné, nevnímavé... Jednoducho je to tak, že moje hrdinky, sú tak, ako aj my, živí ľudia, formovaní najmä svojím rodinným zázemím. Aby ich konanie bolo presvedčivé a v súlade s ich charakterom, občas im pridelím takú matku, akú ja určite nemám. Moji rodičia sa kvôli mne prisťahovali z Košíc a veľmi mi pomáhajú. Moja mama je síce dosť autoritatívny typ, takisto ako aj ja, takže to medzi nami občas zaiskrí, no vždy je to rýchle a krátke. Náš vzťah je zdravý a dobrý. Viem, že ma podporuje a viem, že moji rodičia budú vždy stáť po mojom boku. To je istota, ktorá je skvelá a s ktorou sa žije oveľa ľahšie. Možno preto mi je ľúto mnohých detí, ktorým to dopriate nebolo a možno práve preto aj v mojich knihách o nich píšem. Vždy platilo, že rodina je základ spoločnosti, no je mi ľúto, že dnešná doba rodine veľmi nepraje.

Pokiaľ ide o námety, tých mám vždy dosť. Človek chodí po ulici s otvorenými očami, počúva, číta noviny, časopisy... vždy som rada pozorovala ľudí, sledovala ich na ulici a rozmýšľala, čo asi robia, ako žijú... v mojich knihách nevystupujú žiadne skutočné osoby z môjho okolia, sú vymyslené rovnako ako ich príbehy. Mám bohatú fantáziu a vizuálnu predstavivosť. Keď príbeh píšem, vidím ho pred očami, odvíja sa mi ako film a ja niekedy nestačím zapisovať. Takže napíšem rýchlo, ale dlho prepisujem a veľa vyhadzujem. Snažím sa čosi nechať aj na čitateľa, ktorého nepodceňujem, pretože vie čítať aj medzi riadkami.

* Písanie je vaším koníčkom alebo profesiou? Na aké iné koníčky máte čas?

– Písanie je tvorivá činnosť a odkedy sa jej venujem pravidelne, veľa času mi neostáva. S celou rodinou rada trávim čas v prírode, to ma najviac nabíja energiou. Mám rada históriu a rada cestujem, takže občas spojíme naše cesty s poznaním. Bavia ma aj ručné práce, napríklad závesy v celom dome som si navrhla i ušila sama. Občas ešte aj vyšívam vianočné pozdravy. No a čítam, samozrejme, veľmi veľa. Veľa času mi zaberie aj môj pravidelný pondelkový stĺpček v Pravde, čo ma zároveň baví. Píšem aj nejaké reportáže o našich bicyklistických výletoch, na ktoré tiež chodievame veľmi radi.

·        Vraví sa, že krásna žena to má v živote vždy ľahšie. Platí to aj v spisovateľskej profesii?

– Neviem, skôr mám skúsenosť, že ľudia hodnotia podľa vonkajších znakov a neunúvajú sa, aby si predtým, ako vypustia nejaké hodnotenie z úst, aspoň trochu overili fakty. Rýchle, povrchné súdy sú znakom našej doby. Je pekná? Určite je hlúpa. Má veľa detí? Určite je chudera v zajatí náboženských predpisov a nepozná antikoncepciu. A vedela by som spomenúť mnoho iných prípadov. Keď som raz napríklad písala scenár o ľuďoch, ktorí hlásajú návrat k prírode a žijú podľa tradícií našich predkov, stretla som sa s postojom: prečo  chce o nás písať? A to som si pomaly dala kroj... Pritom tú tému som si vymyslela sama, aj kniha Henryho Davida Thoreaua Walden aneb Život v lesích patrí medzi moje obľúbené. Mnohí si pod pojmom spisovateľa predstavia vážnu osobu v okuliaroch, najlepšie s bradou a v rozgajdanej košeli. Keď príde upravená žena, už musí byť zákonite povrchná, lebo sa stará o to, ako vyzerá. Aj ja som sa niekoľkokrát v živote zmýlila v úsudku, a tak si dávam vždy veľký pozor predtým, než niekoho zaškatuľkujem.

* O čom snívate?

– O obyčajných bežných veciach ako každý človek. Okrem toho by som bola rada, keby sa mi v písaní aj naďalej darilo a možno, v kútiku duše, snívam aj o ďalších čitateľoch, v ďalších krajinách...

Elena Ťapajová