Rozhovor s prozaičkou Svetlanou ŽUCHOVOU

Hľadanie príbehu v spleti maličkostí

Rozhovor s prozaičkou Svetlanou ŽUCHOVOU

Svetlana Žuchová (nar. 24. 12. 1976) vyštudovala psychológiu na Univerzite vo Viedni a medicínu na LF UK v Bratislave. Poviedky publikovala v časopisoch Dotyky, Rak, Romboid, Vlna, OS a v týždenníku Slovo. V dvoch ročníkoch súťaže Poviedka (2001, 2005), ktorú vyhlasuje vydavateľstvo LCA, získala prémiu a jej texty boli uverejnené v zborníkoch z tejto súťaže. Z angličtiny preložila divadelné hry Sarah Kane Hry (2002) a Marka Ravenhilla Kabela / Niekoľko obscénnych momentiek (2003), vyšli vo vydavateľstve Drewo a srd. V tom istom vydavateľstve vyšiel aj jej preklad románu Michela Fabera Pod kožou (2003). Z nemčiny preložila štvrtý diel knihy Leonharda Schlegela Základy hlbinnej psychológie, ktorý onedlho vyjde v trenčianskom vydavateľstve F špecializovanom na publikácie z oblasti psychiatrie a psychoterapie. Roku 2003 jej vo vydavateľstve Drewo a srd vyšla zbierka poviedok Dulce de leche, za ktorú získala prémiu Ceny Ivana Kraska. Jedna z poviedok zbierky bola preložená do maďarčiny. Pravidelne prispieva do časopisu Vlna.

V súčasnosti pracuje na psychiatrickom oddelení trenčianskej nemocnice, vo Viedni pokračuje v postgraduálnom štúdiu psychológie. Pripravuje ďalšiu prozaickú knihu.

* Patríš k mladým autorkám, ktoré sa úspešne etablovali na našej literárnej scéne. Tvoja tvorba sa stretáva s priaznivým ohlasom u čitateľov. Čo ťa pritiahlo k literatúre, odkedy sa venuješ písaniu?

– Môj život sa, aspoň zatiaľ, odohráva v istých zlomoch. Málo vecí prežívam kontinuálne, skôr náhle nachádzam, ale aj náhle strácam. Ani nemám pocit, že čítam „odjakživa“. „Odjakživa“ ma priťahovalo umelecké prostredie, chodila som napríklad ako malá do divadelného súboru. Na herectvo ale nemám vlohy, v súbore sa mi ktovie ako nedarilo, a trápilo ma to, veľmi som chcela byť súčasťou toho všetkého. Po revolúcii 1989 som sa dostala k mnohým knihám, ktoré som dovtedy nemala odkiaľ poznať. To bol akýsi zlom, jeden zo zlomov v mojom živote, keď som zistila, že to je moja cesta. Vtedy ma to uhranulo. Odvtedy som sa s písaním začala „pohrávať“, ale predsa mám pocit, že túto záľubu som našla opäť „skokom“: Pamätám si dosť presne, ako som napísala prvú poviedku mojej knižky. Bolo to ráno krátko pred skúškou z biochémie, muselo to byť v roku 2000. Aj vtedy sa vo mne čosi  „zlomilo“.  Bol to „aha zážitok“.

* Ako si s odstupom času, aj keď to zase nie je tak dávno, spomínaš na svoje literárne začiatky?

– Veľmi dúfam, že toto všetko je ešte len začiatok! Ale máš pravdu, od „začiatku“ sa už možno niečo zmenilo. Na „začiatky“ si spomínam ako na obdobie istého opojenia, poblúznenia. Literatúra sa mi spájala s mimoriadnym spôsobom prežívania. V čase, keď vznikla moja knižka, to bol pre mňa nový svet, ale aj nový druh vnímania. Knižku som napísala veľmi ľahko. Dokázala som si sadnúť a písať, akoby som rozprávala perom na papier, poviedku na jedno posedenie. Zároveň som bola presvedčená o tom, že ináč sa to nedá, že písať sa dá len takto. Bolo to pekné. Neskôr som trochu „vytriezvela“. Hoci si stále myslím, že podmienkou písania je prinajmenšom istá nálada, akési ponorenie sa do istého sveta, málokedy zažívam to pôvodné opojenie. Písanie sa stalo oveľa viac činnosťou ako mnohé iné, do ktorej sa treba občas aj disciplinovane pustiť, hoci sa človeku práve nechce. Zároveň som stratila pôvodnú ľahkosť, viac premýšľam, viac opravujem. Takmer som si, napríklad, prestala písať denníky.

* V tvojej poviedke Dvadsaťštyrihodinovosť dňa naozaj nahlas šumí život, na čitateľa sa valí spenená každodennosť, v nevšednom podaní. Navrstvovanie a prelínanie vnemov a dojmov – je ti takýto spôsob písania bližší než klasické rozprávanie?

– Takýto spôsob je najmä bližší „skutočnému“ vnímaniu. V reálnom živote sa na nás valia vnemy, niektorým nevenujeme pozornosť, inými sa zaoberáme celé roky. A na záver možno zistíme, že podstatnejšie boli tie, ktoré sme si ani nevšimli. Teda nevnímame „príbehy“. Ráno sa nezobudíme a nevnímame len tie udalosti, ktoré do seba zapadajú a spolu utvoria príbeh s úvodom, jadrom a záverom. Myslím, že príbeh síce existuje, ale pomedzi tú sieť každodenností ho vidno až z odstupu. Hľadanie príbehu v spleti maličkostí ma zaujímalo a to som sa snažila v poviedkach sprostredkovať. Neskôr som si však uvedomila, že práve rozpletanie je namáhavé. Keď sa usilujem zachovať množstvo vnemov tak, ako je to „prirodzené“ nášmu vnímaniu, vzniká nepriehľadná sieť, v ktorej pátrať po príbehu je únavné. Myslím, že preto teraz píšem prehľadnejšie.   

* Viaceré tvoje texty zaujmú čitateľa okrem iného práve pre prirodzený, živý jazyk. Pôsobia ležérne, otvorene a uvoľnene, aj vážne veci načrtávaš s pozoruhodnou ľahkosťou... Patrí to k tvojej náture?

– Možno, že niekedy vážne veci načrtávam aj vnímam s ľahkosťou, ale na druhej strane dokážem bezcenné maličkosti vnímať osudovo. To azda naozaj patrí k mojej náture. Ak sa však zdá, že aj o veľmi vážnych veciach píšem s ľahkosťou, môže to mať aj iný dôvod. Nie, že by som ich nebrala vážne. Ak by som sa už mala niekam zaradiť, tak skôr k tým, čo berú život vážne. Zdá sa mi,  že „písaním s ľahkosťou“ máš na mysli, že skôr konštatujem, opisujem fakty ako emočné reakcie. „Vážna vec“ sa potom mení na reťaz maličkostí, z ktorých pozostáva. Aj to je blízke mojej náture. Pri náročných situáciách si sama často hovorím, že stačí neprerušiť tok úkonov, že stačí klásť nohu pred nohu, a všetko prejde. Tak nejako sa pokúšam viesť aj svoje postavy. Alebo ma to učia oni. Okrem toho neviem odpútať svoj záujem o podrobnosti. Chcem preskúmať, z čoho sa „vážne veci“ skladajú.  

* Presadila si sa ako autorka, aj ako lekárka, psychiatrička. Dá sa to všetko dlhodobo zvládnuť? Žiješ naplno dva profesionálne životy?

– Otázkou udieraš klinec po hlavičke: Nežijem naplno dva profesionálne životy. Možno to trochu súvisí s tým, čo som už povedala pri inej otázke. Kedysi bolo písanie istý druh ošiaľu, niečo, čo sa dialo samo od seba. Neskôr som si uvedomila, že písanie, ak ho človek chce brať vážne, si vyžaduje čas. Dokonca to má dva aspekty: Istý „ošiaľ“ je skutočne nevyhnutný, ale aj na „ošiaľ“ musí mať človek podmienky, čas, musí si dovoliť poblúznenie. Zo samého poblúznenia ešte text nevznikne, text treba v konečnom dôsledku napísať, a to si opäť vyžaduje čas. Doteraz som sa usilovala spájať mnohé činnosti, ale som veľmi blízko poznania, že sa to nedá. Tvoju otázku trošku korigujem: Nepresadila som sa ako lekárka či ako psychiatrička. Po skončení školy som pracovala na psychiatrii, ale presadiť sa v tejto oblasti by si vyžadovalo oveľa väčšie úsilie i vynaloženú námahu.

* Psychiatria je špeciálne povolanie a poslanie a knihy z lekárskeho prostredia patria k tým najobľúbenejším. V poviedke Celkom obyčajný prípad, ocenenej v súťaži Poviedka 2005, zachytávaš aj zložitú problematiku vzťahu lekár – pacient. Nakoľko je pre teba inšpiratívny úzky kontakt s pacientmi? Sú zážitky a skúsenosti z lekárskej praxe témou, ktorej by si sa chcela v budúcnosti venovať?

– Nejde mi veľmi o  konkrétne zážitky z lekárskej praxe. Zaujímajú ma ľudia. A na medicíne sa mi páčilo, že sa akosi dotýka toho úplne najskutočnejšieho. Telesná medicína možno niekedy ešte viac ako psychiatria. Zaujíma ma to najzákladnejšie na živote, strach zo smrti, smútok zo samoty. Lekár má jedinečnú možnosť vidieť v ľuďoch takéto veci na vlastné oči. Teda neláka ma písať knihy „z lekárskeho prostredia“ v zmysle napínavých príbehov o zachraňovaní života na operačnej sále. Zaujímajú ma bazálne ľudské príbehy ľudí: či už sú to pacienti alebo nie. Aj poviedka, ktorú spomínaš, bola pokusom o opis takéhoto „úplne obyčajného“, smutného ľudského života.

* Z niektorých tvojich próz cítiť živý kontakt s ľuďmi, aj s existenčne ohrozenými, nestabilizovanými, s utečencami. Čo ťa na týchto osudoch priťahuje?

– Na túto otázku som čiastočne už odpovedala. Priťahuje ma  akoby to najzákladnejšie. Často ma v literatúre napríklad  ruší, koľko literárnych postáv je umelcov, spisovateľov, dramaturgov, režisérov. Štatisticky je takýchto povolaní oveľa viac medzi literárnymi postavami ako medzi bežnými ľuďmi. Iste je to jednak preto, že autori do svojich kníh premietajú svet, v akom sa sami pohybujú, jednak preto, že takýto svet je príťažlivý. Mňa zaujíma, čo ostane, keď sa to všetko odfiltruje. Potom ostane len úplný základ a ten by som chcela opísať. Zaujíma ma aj veľmi tenká hranica, ktorá delí „usporiadaných“ ľudí od tých ostatných, nestabilizovaných, existenčne ohrozených, ako ich nazývaš. Keď sa človek – hoci aj dobrovoľne – vymaní z istých štruktúr, veľmi ľahko môže skĺznuť. Mám skúsenosti s Viedňou, kde žije veľa pôvodne celkom „usporiadaných“ ľudí, ktorí sa kdesi vyšmykli a už nie je možnosť vrátiť sa späť. 

*Aký máš vzťah k Viedni a k Viedenčanom? Sú priateľskí, nechýba im tolerancia voči cudzincom?

– Na jednej strane mám dobré skúsenosti. Mnohí Bratislavčania sú voči Viedni nedôverčiví, často počujem, že Viedeň je nezaujímavá, drahá, nudná, snobská. Mne sa zdá, že práve Viedeň je medzinárodné, tolerantné mesto. Neviem, ako sa žije na rakúskom vidieku, ale Viedenčanov nepokladám za menej tolerantných ako Bratislavčanov. Veď keby Viedenčan povedal o Bratislave, že je nudná a nezaujímavá, hneď by sme to chápali ako nepriateľstvo voči cudzincom. Na druhej strane si ale myslím, že táto špecifická geografická situácia, táto blízkosť dvoch hlavných miest, kde sa stretáva „Ostblok“ s „Westblokom“, naozaj tvorí priestor aj na konflikty, napätia, predsudky, obavy. Obojstranne. Vnímam to ako istý inkubátor, kde vznikajú mnohé fenomény, ktoré by ináč nemohli vzniknúť. Tento stret či prienik je niečo, čo ma veľmi zaujíma. Aj preto mám Viedeň rada.     

* Ako mladí ľudia v Rakúsku vnímajú a prijímajú súčasnú kultúru, a konkrétne literatúru? Môžeš to porovnať so Slovenskom?

– Necítim sa kompetentná veľmi porovnávať. Môj všeobecný dojem je, nezávisle od krajiny, že prinajmenšom súčasná literatúra nehrá v životoch ľudí ktovieakú úlohu. Ani pri prvej otázke, kde hovoríš o priaznivom ohlase čitateľov, som si nebola celkom istá. Myslím, že väčšina „čitateľov“ mojej knihy boli či už priamo moji známi alebo ľudia, čo majú s literatúrou čosi dočinenia. Keď som nastúpila do práce, presne tri roky potom, ako knižka vyšla, väčšina mojich kolegov vôbec netušila, že píšem. Zdá sa mi, že to, čo my prežívame ako „literatúru“, vnímajú ľudia z vonku ako napríklad včelársky klub, teda istú uzavretú komunitu, ktorá sa zaoberá niečím špecifickým, čo sa ich netýka. Samozrejme, sú mená, ktoré sú známejšie ako iné a niektoré knihy sa čítajú viac ako iné. Všeobecne mám však pocit, že súčasná literatúra je len okrajová záležitosť.

* Zúčastňuješ sa na literárnych podujatiach doma aj v zahraničí. Čo pre teba znamená prezentácia vlastnej tvorby na autorských čítaniach?

– Na čítačkách sa cítim ambivalentne. Na jednej strane mávam pocit, že by som mala viac písať, ako sa producírovať pred publikom. Pred každou čítačkou sa mi zdá, že som už veľmi dlho nič nové nenapísala, že čítam staré texty a najradšej by som ešte večer predtým začala niečo tvoriť, aby to bolo celkom aktuálne. Na druhej strane písanie je veľmi introvertná záležitosť. Človek píše sám, schovaný doma, nemusel by si, obrazne povedané, ani umývať zuby ani prezliekať pyžamo. Je zahĺbený do svojho sveta. Aspoň mne to ináč nejde. Lákalo by ma písať niečo s niekým, ale nikdy som nebola súčasťou nejakej autorskej dvojice či nejakého zoskupenia. A potom, zmyslom textu je jeho čítanie. Tento aspekt je pre mňa dôležitý. Veľa píšem, aspoň imaginatívne, pre druhých ľudí, a ak stojím na jednej strane textu ja, na druhej strane musí stáť niekto, kto ho prijíma. V tomto zmysle mám čítačky rada. Jednak je to možnosť vystúpiť z introvertného sveta písania kamsi „medzi ľudí“, jednak kompletizovať text čitateľom. Všeobecne rada komusi čosi rozprávam. Akoby sa veci skutočne stali až vtedy, keď ich niekomu rozpoviem. Čítačky sú možnosťou niekomu niečo rozpovedať.  

* Čo je na dnešnej slovenskej literatúre také osobité, že by to mohlo pritiahnuť záujem zahraničných vydavateľov?

– To, čo poviem, bude samozrejme subjektívne. Nikto so mnou nemusí súhlasiť. Myslím však, že naša generácia teraz prechádza neopakovateľnou skúsenosťou. Už som povedala, že toto bratislavsko-viedenské prostredie považujem za geograficky špecifické, že nám dáva možnosť pozorovať špecifické javy. Dá sa to rozšíriť na celé Slovensko. Okrem tejto „priestorovej“ špecifickosti máme k dispozícii aj špecifickosť časovú, toto prelínanie sa medzi starým a novým, niekdajším, čo už nie je, a novým, čo ešte nie je. Práve tí ľudia, ktorí sa ešte stále prezentujú ako „mladí spisovatelia“, patria ku generácii, ktorá je jednou nohou ešte v pionierskom tábore, druhou už na výmenných pobytoch po celej Európe. Okrem toho, čo tiež považujem za špecifické, sme národ „vysťahovalcov“, kedysi sa odchádzalo do Ameriky, potom sa emigrovalo, teraz máme au-pair dievčatá, ktoré sa vydávajú do Nemecka, lekárov, ktorí chodia za lepšími platmi už aj do Čiech. My musíme viac ako iní rozmýšľať nad tým, ako to je byť doma a kde sme vlastne doma. Aby som sa vrátila k porovnaniu s Viedňou, tak väčšina Rakúšanov je doma v Rakúsku a nikam sa odtiaľ nechystá odísť. Myslím, že táto špecifická skúsenosť, ktorá je navyše veľmi pominuteľná, stojí za úvahu, za zobrazenie. Je to čosi jednak mimoriadne cenné, jednak niečo, čo naozaj môžeme ponúknuť tým, čo ju nemajú.

Pripravila Daniela Humajová