Rozhovor s prozaičkou Veronikou ŠIKULOVOU

Rozhovor s prozaičkou Veronikou ŠIKULOVOU

Zhovárame sa potme a mračkujeme

Veronika Šikulová (1967) je rodáčka z Modry, kde žije s manželom Marekom Mihalkovičom (znalec Penroseovho dláždenia) a dvoma deťmi. Vyštudovala žurnalistiku, krátko pracovala v redakciách viacerých časopisov. Debutovala knižkou krátkych próz Odtiene (1997), za ktorú dostala Cenu Ivana Kraska. Ďalej vydala prózy Z obloka (1999), Mesačná dúha (2003) a knihu pre deti a mládež To mlieko má horúčku (2006). V novembri minulého roka jej vyšla kniha poviedok Domček jedným ťahom. Pracuje v Malokarpatskej knižnici v Pezinku. Písanie je pre ňu jedným zo spôsobov, ako byť šťastná, svojím spôsobom. 

● V čase môjho detstva bolo nakreslenie domčeka jedným ťahom čosi ako vstupenka do klubu. Jestvovalo viac spôsobov. Ja som ho kreslila takto: Najprv zdola pravý múr, potom povala, strecha, šmykľavka dolu, hore po ľavom múre, šmykľavka dolu a nakoniec podlaha. Dve sekundy. V podstate to bol domček, nakreslený od strechy. V modernej architektúre je to metóda tvorby. Ako to robíš ty?

– Najradšej mám kľučky, strechy a komíny, keď trochu prituhuje a z komínov sa dymí, keď sa podvečer v oknách zažne, alebo keď sme doma a nezažne sa, sedíme potme a zhovárame sa. Tato tomu hovoril, že mračkujeme. Potme akoby sa ľudia zhovárali trochu inak a o inom. S tým kresleným domčekom je to trochu inak. Podlaha, zľava doprava, potom zvislá čiara hore, šmykľavka, ako ty hovoríš, do ľavého rohu, opäť hore, plafón, strecha, šmykľavka do pravého rohu, niekedy plot, nepodarený strom, u nás v Modre najväčší machri domčekom nekončili, vždy sa niečo prikresľovalo. Plot a bránka, alebo sa z domčeka urobila taká nepodarená hviezda.

Najčastejšie však kreslím úplne neviditeľné domčeky, pravdaže jedným ťahom, takto, ako ma to naučil tatuško, a ja som s otvorenou pusou pozerala, že panebože, čo on všetko vie, kreslím ich v čakárni, večer do tmy ako keď sa v nespánku počítajú ovce a barany, v autobuse, kreslím ich na okraje papierov, vtedy už naozaj, keď trebárs premýšľam a chystám sa niečo napísať.

Vždy som chcela odev, na ktorom by bol nakreslený husľový kľúč alebo domček jedným ťahom! Husľové kľúče, viditeľné aj neviditeľné, kreslím rovnako rada... Možnože takýmito kľúčmi sa tie moje domčeky jedným ťahom otvárajú.

Písanie je však pre mňa omnoho komplikovanejšie ako nakresliť domček jedným ťahom. Potešila by som sa, keby si čitateľ pri čítaní tých mojich textov pomyslel, že mám, povedzme, ťah na bránu...

● Do knihy Domček jedným ťahom ma vtiahlo priam godotovské čakanie na bytostný rozhovor. Kvôli tomu rozhovoru by si bola prišla aj z konca sveta, ale ako píšeš, kľúč od tých dverí mal otec. Čo si od toho rozhovoru očakávala?

– Bože, čo som sa ja s tatom nazhovárala! Vždy sme si navzájom skákali do reči, niekedy vraj vravieval, že k Verone nejdem, nepustí ma k slovu. To moje volanie po rozhovore, je možno len akýmsi povzdychom, že náš monologizovaný rozhovor s tatom sa skončil, a možno niektoré veci zostali nedopovedané, na mnohé by som sa ho dnes rada opýtala, všeličomu už tak po svojom rozumiem a niekedy by som rada vedela, či idem dobre... S nikým som sa, odkedy zomrel, tak vážne, ale ani tak zvesela nepozhovárala ako s ním! Tatko bol rozprávač, my všetci sme, ale vedel aj počúvať a všímal si. Niekedy, keď sa vadím s deťmi alebo mužom, kričím na nich, že keby žil tato, toto by ste si ku mne nedovoľovali. Asi som bola dobrá dcéra! Dva dni predtým ako otec zomrel, povedal mi, že človek by nemal zomrieť, kým nenaučí nebáť sa smrti vlastné deti... Keď zomrel, zamrazilo ma, že či nám to takto nechcel ukázať... Môj rozhovor s ním pokračuje... Len to trebárs nevyslovím... Mnohé z tých vecí, ktoré mi nepovedal, lebo niekedy nejako aj keď sa zhovárame, akoby nebolo času vysloviť to najdôležitejšie, už viem a viem aj, že sa o nich možno ani hovoriť nahlas nemá.

Niekedy sa cítim na svete taká opustená a sama medzi ľuďmi, ako asi každý z nás z času na čas, a vtedy človek „baží“ práve po takom tom bytostnom rozhovore, po rozhovore, ktorý sa môže odohrať aj bez slov, bez  písmen, potichu... A hoci sme sa s tatom zhovárali tisícimi spôsobmi, nahlas aj mlčky, neviem sa zbaviť pocitu, že to hlavné sme si nepovedali. To „hlavné“ si možno ani ľudia vravieť nemusia. Stačí, že vedia!

● Možno sa bytostný rozhovor začína tam, kde je niečo nedopovedané, nevysvetlené, zahmlené, ani jedna zo situácií nie je priezračne čistá. Zažila si už s niekým bytostný rozhovor?

– Keď sa človek zamiluje, teda uvedomí si to nejako za srdcom, v duši či kde, má pocit, teda, keď preskočí tá iskra, cesty sa kdesi v križovatke, hoci aj smrteľne nebezpečnej, pretnú, vtedy človek máva pocit čohosi „bytostného“... Podľa mňa je to na ňom vtedy aj fyzicky vidno. Možno som takých rozhovorov niekoľko zažila, možno som sama niekomu takýto rozhovor dlžná.

Prvé však, čo mi napadlo pri tvojej otázke, je poézia... Keď som si nedávno prečítala básničku od Mikuláša Kováča, z knižky, ktorá bola otvorená u nás na kuchynskom stole, zamrazilo ma. Zamrazilo ma tak niekoľkokrát pri čítaní básní Štefana Strážaya, ale aj pri próze, pri jednej prechádzke budmerickou lúkou, pri jednej ceste domov z nášho domu na kopci, v našej záhrade, večer pri deťoch v posteli, ale to sú všetko chvíle keď som sama a tak mlčky sa zhováram so svetom!

● Okrem fyzickej a psychickej bolesti jestvuje aj tretia dimenzia bolesti, ktorou je osobná duchovná bolesť. Považuje sa za hierarchicky najvyšší stupeň bolesti. Prechádzaš do niečoho takého, keď píšeš? Presnejšie: nepíšeš práve preto?

– U žien vraj iba na nešťastiach vznikajú veci zázračné! Ja však bývam svojím spôsobom šťastná, keď píšem! Mám rada takú tú svoju písaciu samotu. Keď píšem, už nebolí, bolí predtým alebo potom, svet bolí takmer stále, ale keď píšem, teším sa. Odrazu som ničia, iba svoja, sama pre seba, pre slová a svoj text. Možnože najšťastnejšia bývam pri písaní. Neviem, koľko mám rokov, detí, peňazí, všetko si môžem nanovo vymyslieť, hoci to ako to naozaj je, z toho textu nakoniec vždy vytŕča. Neviem sa pretvarovať.

Píšem veľmi rýchlo, skoro by sa dalo povedať, že mi to ide od ruky, no a potom sa tak „spisovateľsky“ začnem s tým svojím rýchlo napísaným textom trápiť a prepisovať ho.

● Verím tomu, čo je v tvojom texte. Kto sa ocitne zoči-voči pred zjaveným obrazom, akoby sa ocitol v mysli Boha ako Jonáš v bruchu veľryby. Vidíš to, čo píšeš, aj keď to nikto nevidí?

– Ja si tú otázku trochu prispôsobím, alebo odpoviem na inú, ktorá ani neodznela. Verím, že z môjho napísaného, aj toho naozajstného príbehu, ktorý žijem, nevypadáva Boh. Niekedy mám pocit, že nevidím to, čo vidia všetci a hanbím sa za svoju nevšímavosť. Takmer pinocchiovsky neposlúcham a tak po svojom si svet prikrášľujem alebo ozvláštňujem. Ale možno zavše vidím veci, ktoré si iní nevšimnú, lebo nie sú pre nich dôležité ani zaujímavé. A môže to byť aj naopak.

● Ty vravíš, že „doma to poznáš, lebo doma ťa to pozná“. Čo je to To, čo ťa pozná?

– Modranské chodníky, cesty a cestice, lavice v kostole, kropenička, ktorú každú nedeľu pohladkám prstami, naša záhrada, naše susedove mačky, ľudia, ktorí chodia po ulici, zvony čo ma ráno budia... Keď som bola vo Francúzsku, stála som raz na balkóne a telefonovala s tatom, nastavil slúchadlo, aby som tie zvony modranské, naše, počula! Hocikedy, keď som ďaleko od Modry, zatvorím oči a namiesto domčekov jedným ťahom, kreslím si v duchu tie modranské, z komínov sa dymí, mračkujem alebo mračím sa, v duchu som väčšinou doma. Aj v Bratislave mávam pocit, akoby som na chrbte niesla ako kedysi moja babka, keď chodievala predávať na trh hrozno, neviditeľnú nošku; trochu som neistá. Vždy sa mi uľaví, keď v Modre na námestí vystúpim, keď na mňa zo šnúry zamáva bielizeň... Omnoho radšej sa s kamarátkami stretávam doma ako v kaviarňach, najradšej sedávam za kuchynským stolom, odkiaľ vidím záhradu a za humná, hocikedy zazriem, ako niekto kráča hore do vinohradov na prechádzku alebo skontrolovať vinič a zazávidím mu, v duchu ho odprevádzam, viem čo vidí okolo seba, pokojne by som to mohla opísať, ako keby som na tú prechádzku kráčala ja.  

● Niekedy si myslím, že intimita je náš kozmický domov, vytvorený osobitným jazykom a osobitným mlčaním, blúdením a nachádzaním, vzdialenosťou a blízkosťou. Čo je intimita pre teba?

– Nedávno som dočítala životopis svätého Františka. Páčilo sa mi, ako potreboval byť sám a zaliezal do jaskyne. Ja nevliezam nikde do jaskyne, ani ako svrček pod kameň, ale občas sa potrebujem v sebe učučkať ako v ulite.

Ale pravdaže, intimita je možno aj „TO“, čo poznám a čo ma pozná.

● Píšeš: „Od istého času je všetko naostro. A niekedy až na kosť“. O živote ženy sa hovorieva, že jeho nezvratnú zmenu môže spôsobiť jediný okamih, jediný deň. Mohla by si to povedať o sebe?

– Keď sa mi narodil syn, mala som pocit, že materstvo ma zmenilo tak, že som ani sama seba v zrkadle nespoznávala! Možno som taký pocit mala už predtým, keď som sa vydala, odišla z domu, od mamy, babičky a sestry, alebo keď od nás odišiel tato, ale tak fest na mňa zapôsobil pôrod a potom bábätko, ako samozrejme si ma vypýtalo a ukradlo... Keď otec zomrel, akoby mi odfaklili nejaký životne dôležitý orgán, presťahovala som sa na planétu, kde je všetko tak ako predtým, iba on tu nie je, a to môj život vlastne možno natrvalo zmenilo. Potom sa mi však narodila dcérka a akoby všetko, alebo nie, niečo bolo odpustené, premlčané, netušila som, že ešte zažijem toľko radosti. Vždy som chcela mať syna, dvoch, troch, sedem, hoci aj jedenástku! Možno preto, lebo som vyrastala pri babičke, jej sestrách, mame, maminej sestre, svojej sestre... Odrazu sa mi narodila dcérka a zavše ma zamrazí, ako veľmi mi pripomína mňa samú, ale aj iné baby z našej šikulovsko-hajzokovskej rodiny.

Raz som bežala dolu z nášho domu na kopci, mala som taký tehlovočervený sveter a tato trúbil na terase, aby som sa nebála, lebo sa stmievalo. Mala som šestnásť rokov, bola som šťastná, len tak, z ničoho a hocikedy si na to spomeniem. Určite to nebol najdôležitejší ani najkrajší zážitok v mojom živote, ale na iný si tak často nespomínam. Viem ako to vtedy okolo voňalo, aké bolo svetlo, ako sa triasol vzduch!

● Niet múdrosti bez lásky. Aj keď je slepá. Aj keď nám ukazuje falošné dvere. Aj keď trhá na kusy. Nádhera. Nie?

– Hej, láska by možno aj mala trhať na kusy, na franforce, aby to bolelo aj bolo naozaj, nič nie je možno krajšie, ako keď si človek narazí a udrie srdcisko! A tuším ani nič viacej nebolí.

● Dlhé roky spisovateľskej práce môžu vytvárať také presvedčivé ilúzie a sny, že sa zdajú byť rovnako reálne ako sama realita. Je Modra miestom, ktoré takúto zámenu umožňuje viac ako povedzme nemecký Chemnitz, kde si istý čas žila spolu s manželom?

– Nie, rovnako dobre sa lieta v oblakoch a sníva v Chemnitzi, v Grenobli ako v Modre. Tu v Modre mám možno vychodené chodníky, ale ja som ako vrabec, kde si dám dolu čiapku, tam sa onedlho cítim ako doma, hniezdo si nestaviam, vždy na chvíľu niekomu domček obsadím a zabývam sa v ňom dovtedy, kým ma odtiaľ smútok nevystrnadí. Tie najdôležitejšie veci sú predsa neviditeľné, nosím si ich ako v kufri v tej svojej ulite.

Ja som veľká iluzionistka a vymýšľačka, možno až taká, že ten život, ktorý si vymýšľam, je niekedy omnoho reálnejší a zaujímavejší ako ten, čo naozaj žijem.

Dana Podracká

Foto © Rudolf Jurolek