Vyhľadávanie
Hovorí začínajúca prozaička a výtvarníčka Monika KOMPANÍKOVÁ
Keď sa ti chce hvízdať pod sprchou...
Monika Kompaníková (1979) študuje na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave a v závere minulého roka debutovala knihou poviedok Miesto pre samotu, ktorá vyšla vo vydavateľstve L.C.A. Stalo sa tak v tom istom roku, keď získala druhé miesto v súťaži Poviedka 2003. Hoci ide o jej prvé knižne publikované texty, čitateľ nemá pocit, že musí siahnuť po iných mierach a odpustiť jej nezrelosť prvotiny. Svoje texty komponuje so zmyslom pre detail, farebnosť a vôňu a rozpráva ich, ako keby ich snímala filmovou kamerou.
* Prvé, čo mi napadlo v súvislosti s tebou, bolo – že si mladá. Máš iba 24 rokov, ale tvoja prvá knižka je ako v sude odležané vyzreté víno – má plné telo, horkasto-medovú chuť a tajomstvo. Ako sa cítiš v tele spisovateľky, alebo – ako sa cíti spisovateľka v tvojom tele?
– Spisovateľka sa v mojom tele cíti ako na návšteve a dúfa, že ju nechajú prespať dlhšie. Zapáčilo sa jej, ale stále ju prekvapuje, kdeže sa to ocitla. Je to príjemné, o to viac, že spisovateľka ma objavila šťastnou náhodou. Veľmi nás tento objav obohatil.
* Ako sa tento objav udial?
– Zoznámil nás môj vydavateľ. Dal nám najavo, že patríme k sebe a motivoval nás k spoločnej práci. On za všetko môže.
* Svoje príbehy zasadzuješ do zvláštneho prostredia. Dá sa povedať, že prostredie – či už ide o starý opustený dom, plaváreň, dámske WC... je jedným z hrdinov tvojej poviedky. Súvisí to s tvojou výtvarnou orientáciou? Aké prostredie vyhľadávaš vo svojom skutočnom živote?
– Súvisí to asi s mojím videním, s tým, ako sa mi veci javia, ako ich vidím fyzicky a v akom poradí ich vnímam. Myslím, že tak, ako si človek modeluje priestor okolo seba, rovnako aj priestor modeluje človeka. Miesta, ktoré človek obýva, priestory, v ktorých sa pohybuje dvadsaťštyri hodín denne, ich atmosféra, ich možnosti, ich história, to, ako nás obmedzujú a ako nás nenápadne navigujú a usmerňujú, to všetko nejako vplýva na naše konanie. A miesta, ako plaváreň alebo starý dom sú pre mňa miestami, ktoré si doslova žiadajú zaplniť nejakým napätým vzťahom, láskou, vášňou, nejakou nezrovnalosťou. Mne niektoré priestory, ich vôňa, svetlo a život, ktorý sa v nich odohráva, zapadajú do seba ako skladačka a jeden bez druhého by neboli celkom kompletné.
Miesta môjho skutočného života, samozrejme, nie sú presne také, aké by som si predstavovala, ale snažím sa prispôsobiť si ich a prispôsobiť sa im. Nebývam v dome s verandou, ani nemáme za domom pole, ale mám svoje miesto, kde tých svojich dvadsaťštyri hodín spokojne trávim a kde si predstavujem ten ideálny stav.
* Študuješ na VŠVU a venuješ sa maľbe. Aké príbehy, postavy, ale i predstavy sa dostávajú do tvojich obrazov?
– Tie isté ako v poviedkach. Priestor a to, čo nám dovoľuje vidieť. To, čo sa odohráva za dverami a čo by sme chceli vidieť. Nedokončené, nedopovedané, nevyriešené momenty, ako keď vám dovolia nazrieť do cudzej spálne, ale nezasvietia svetlo.
* Si voyeurka? Rada sa pozeráš do cudzích spální, pozoruješ ľudí pri tom, čo robia?
– Každý je tak trochu voyeur, nie? No pravdaže, pozerám sa rada do cudzích bytov, napríklad keď idem večer električkou, ale nemusia to byť práve spálne. Zaujímavé veci sa dejú aj v kuchyni alebo v komore. Ale ja mám radšej prázdne byty, ja si radšej predstavujem.
* V každej poviedke tvoje hrdinky hľadajú lásku, či vlastne muža, ktorý by im ju mohol poskytnúť a zahnal by ich pocity samoty. Je to boj s osamelosťou, žiadna hrdinka nechce zostať sama a nebyť sama zase často znamená podvoliť sa. Sila ženy je zrejme v tom, že dovolí mužovi, aby ju využíval a cítil sa jej pánom. Dosť tvrdý život im nadeľuješ...
– Sila ženy je v tom, že vie vytvoriť situáciu, aby sa muž cítil, že ju využíva a pritom mať navrch. Moje ženy to asi nevedia, a tak sa s tou láskou trápia. S láskou, s osamelosťou a najmä s vedomím, že nemajú silu zmeniť ten stav.
* Aké máš skúsenosti s láskou? Už si si ju musela aj odbolieť?
– No pravdaže! O čom by som potom mohla písať, keby moje lásky prebiehali hladko? A aký by som mala dôvod?
* Poviedka Slávko sa odohráva na dedine, tam, kde to máš dobre zažité, hoci si sa narodila v Považskej Bystrici.
– Áno, dedinu mám zažitú, ale tak víkendovo. Rodičia pochádzajú z Papradňanskej doliny. Ja som sa narodila už v Považskej Bystrici, ale babky a väčšina početného príbuzenstva žije na dedine. „Moja“ dedina je však Hrušov. Pre svoje čierne maliny, huby, hrušky, slaninu, víno, pufance a hruškovicu, pivnice v tufe, pre chyžku a Bryndzovcov z Jablonca, pre Brlošovcov a Bendíkovcov a pre domčeky a vinice na lazoch a pre ich neuveriteľne progresívny obecný úrad. Keď sa k tomuto v starobe dopracujem, tak budem spokojná.
* Dozvedela som sa o tebe, že sa rada túlaš po neznámych krajinách, ktoré by si väčšina ľudí nevybrala za cieľ svojej cesty či dovolenky. Porozprávaj o svojich dojmoch z výletov za hranice. Čo ťa na cestovaní najviac vzrušuje – pamiatky, ľudia, nečakané situácie, suveníry, príroda?
– Začnem odzadu. Najviac sa mi páči pocit, ktorý máš, keď uvidíš niečo, čo si si voľakedy len predstavoval pri čítaní napríklad Marca Pola a ono to naozaj tak vyzerá. Alebo keď si môžeš povedať: „Tak toto je ten Kaukaz!“ alebo: „Presne toto som vždy chcela vidieť.“ Vždy som veľmi chcela spoznať oranžovo-hnedú polopúšť, takú, čo nemá konca, len tie farebné kopčeky, až do omrzenia a sem-tam tisícročná opustená stavba alebo stádo kráv a nikde žiadna tabuľa, ani elektrické vedenie. To som našla na mieste, ktoré sa volá David Gareja a leží niekde medzi Arménskom, Gruzínskom a Azerbajdžanom. Neopísateľný je Kaukaz a Ararat, sakrálna architektúra, jedlá, prostriedky hromadnej dopravy, chudoba a pohostinnosť tamojších obyvateľov. Dôležité pre mňa bolo aj poznanie, akú paseku v týchto krajinách zanechal komunizmus, zemetrasenie a genocída a aké máme šťastie, že žijeme tam, kde žijeme. Je toho na taký skromnejší cestopis. Ale mojím celkom najväčším snom je prejsť aspoň časť Hodvábnej cesty, vidieť stredoázijskú púšť Samarkand a Bucharu. Potom budem mať dušu namieste.
* Zbieraš pri svojich potulkách aj príbehy do svojich poviedok?
– Príbehy sa asi nedajú zbierať, tie sa ti natlačia do hlavy, či chceš, či nechceš. U mňa to tak väčšinou funguje. No keď si ich po jednom preberám, zisťujem, že všetko, čo sa v nich odohráva, sa odohráva niekde na Slovensku, myslím, že to množstvo alkoholu vždy a všade, cirkulárka a vyhýbanie sa pravde je nám dôverne známe. A preto o tom môžem písať, aspoň dúfam, autenticky. Voľakedy mi moja učiteľka povedala, aby som nepísala z pohľadu chlapca, lebo chlapec by nerozmýšľal tak, ako to ja opisujem, keďže ja mám s mentalitou chlapca pramálo spoločné. Preto vidím pohľadom ženy, a preto ma asi raz zaradia do kolónky „ženská literatúra“.
* Na tom nič nie je. Keď si žena, myslíš ako žena, cítiš sa ako žena a tak aj píšeš. Pojem ,,ženská literatúra“ sa skôr hanlivo používa na označenie kníh, ktoré nedosahujú úroveň tej „mužskej“, sú príliš sentimentálne a prepiato emocionálne. Aký typ kníh máš najradšej a aké by ťa nikto nedonútil čítať?
– Ani sentimentálne knižky však nemusia byť a priori zlé. A rovnako aj v „mužskej“ literatúre nájdeme obrovské množstvá braku. Nikto by ma, samozrejme, nedonútil prečítať si Danielle Steelovú, ale ani by som ju nikdy nezobrala z ruky žene, ktorá si aspoň takto pláta smutný život. Prečítala by som si – zas a znova – čokoľvek od Kurta Vonneguta, čokoľvek od Michaila Bulgakova a niečo od Daniila Charmsa alebo Leonida Andrejeva. Pomedzi to rozťahané, ale pôvabné anglické detektívky a cestopisy. S čistou, kompletnou hlavou, schopnou sústrediť sa, by som si otvorila Dozerať a trestať Michela Foucaulta.
* Máš nejakú vlastnú „bibliu“ – knihu, ktorú si čítaš, keď ti je nanič, hrdinku, ktorou by si chcela byť?
– Ja som úplne očarená G. G. Márquezom. Sto rokov samoty a Láska a jiné běsy, to sú knihy, ktorými by som si stôl určite nepodložila. Prekvapuje ma každá jedna veta, to ako je skonštruovaná, z akých slov a prirovnaní je zložená a ako to všetko spolu vonia a chutí. A nemusím ani veľmi sledovať dej, stačia mi jednotlivé vety. Keď je zle, tak čítam skvele preloženú Bábu Daniila Charmsa alebo dennú tlač.
* Na záložke tvojej prvotiny som si prečítala, že sa venuješ aj zaváraniu. V prvej chvíli som si predstavila regál so zaváracími pohármi, v ktorých ukrývaš príbehy – sladké, pikantné, korenisté, pálivé... Ale ty v nich máš zrejme niečo iné. No tak čo?
– Asi neprekvapím, keď vymenujem jablká, hrušky, sliviek bolo málo, tie nie, marhule, lečo, lečo s fazuľkou, uhorky, kápie, huby. Ale mám aj ,,presnidávku“ – tak sa u nás volá detská výživa, višne v rume, ríbezle, jahody, maliny, čučoriedky a ich kombinácie, džemy. Egreše pošli. Druhý rok sme si s mamou a so sestrou založili ríbezľové víno.
* Zvykla si si na Bratislavu? Ľudia, ktorí žijú v Bratislave, sa mi zdajú plachejší, kým cezpoľní majú viac guráže, akoby si boli vedomí, že ak si tu chcú nájsť miesto pre seba, výslnie, musia si ich vybojovať. Je Bratislava pre teba väčšou šancou presadiť sa? Zostaneš v nej aj po skončení školy?
– Bratislava je predovšetkým mestom, kde sa nepremieta iba jeden film týždenne a kde sa dá nájsť zmysluplná práca, čo Bratislavčania nevedia doceniť. Je asi jedinou šancou presadiť sa, čo pre mňa znamená mať práve zmysluplnú a tvorivú prácu. Určite tu niekoľko rokov zostanem, ale nebude to len kvôli škole alebo práci. Mne sa Bratislava páči, už dokonca viac ako Praha, lebo tu sú ešte stále plné kaviarne známych, a nie turistov, a jedálny lístok je napísaný po našom a nakoniec, mám tu priateľov a fungujúcu domácnosť.
* Po prvej knihe zrejme druhá na seba nedá dlho čakať. Je písanie drogou? Nosíš už v hlave príbeh svojej ďalšej prózy?
– Písanie je zábava, nie je ako vzduch, že by som bez neho nedožila rána. Je to skôr nutkanie, ako keď sa ti chce hvízdať pod sprchou. Ja mám na písaní najradšej obracať slovíčka a hľadať ich správne poradie, aby mali tú farbu, akú majú mať, konštruovať vety. Páči sa mi, že moje postavy môžu beztrestne povedať a urobiť veci, ktoré by som sa ja sama neodvážila, alebo ktoré by som chcela zažiť, ale nejde to. Teraz píšem niečo dlhšie ako poviedka, no uvidíme, ako sa to skončí, ku koľkej strane sa prepracujem.
* Kde sa bude tentoraz tvoj príbeh odohrávať?
– Na mieste, kde sa stala jedna nepríjemná vec a ľudia sa učia s ňou žiť.
* Čo si si priala do nového roka?
– Hodvábnu cestu.
Pripravila Eva Muchová
Foto Peter Procházka
