Nenávisť je pre mňa iba slovo

Nura Bazduljová-Hubijarová (1951) vyštudovala medicínu a patrí k najčítanejším autorkám v Bosne a Hercegovine. Žije a pracuje v Travniku. Okrem prózy pre dospelých píše aj pre deti, roku 2002 jej udelili ocenenie Najlepší autor pre deti. Roku 1998 ju vyhlásili za Ženu roka Bosny a Hercegoviny v oblasti kultúry. Jej diela boli preložené do angličtiny, nemčiny, nórčiny, holandčiny, maďarčiny a na sklonku roka vyšla vo vydavateľstve Alika v slovenskom preklade jej próza Priepasť. Tento preklad pokladá autorka za svoj najobľúbenejší a v prekladateľke objavila skvelého človeka.

Nenávisť je pre mňa iba slovo

Rozhovor s prozaičkou z Bosny a Hercegoviny Nurou BAZDULJOVOU-HUBIJAROVOU

Nura Bazduljová-Hubijarová (1951) vyštudovala medicínu a patrí k najčítanejším autorkám v Bosne a Hercegovine. Žije a pracuje v Travniku. Okrem prózy pre dospelých píše aj pre deti, roku 2002 jej udelili ocenenie Najlepší autor pre deti. Roku 1998 ju vyhlásili za Ženu roka Bosny a Hercegoviny v oblasti kultúry. Jej diela boli preložené do angličtiny, nemčiny, nórčiny, holandčiny, maďarčiny a na sklonku roka vyšla vo vydavateľstve Alika v slovenskom preklade jej próza Priepasť. Tento preklad pokladá autorka za svoj najobľúbenejší a v prekladateľke objavila skvelého človeka.

* Doma patríte medzi najproduktívnejšie a najčítanejšie autorky. Píšete poéziu, prózu ale aj dramatické diela. Ako spájate literárnu činnosť s povolaním lekárky?

– Mojím pravým povolaním je byť spisovateľkou. Medicína nebola môj výber, vyštudovala som ju na otcovo želanie. Už v základnej škole som veľmi rada písala slohové práce a kratšie literárne útvary, od strednej školy som uverejňovala svoje básne v rôznych novinách a časopisoch, ktoré v tom čase vychádzali v Sarajeve, a až v roku 1988 som vydala svoju prvú knihu. Celý ten čas poctivo pracujem ako lekárka, ale popri tom s veľkou láskou píšem a tvorím.

* Považujete sa za predstaviteľku ženskej literatúry? Ako sa v Bosne prijíma fenomén ženskej literatúry?

– Nepovažujem sa za predstaviteľku ženskej literatúry, ako sa nepovažujem ani za autorku konkrétneho národa. Nezaraďujem sa nikde. Považujem sa iba za autorku. Pokiaľ ide o „práva žien“, musím povedať, že nie som ani prívrženkyňou feminizmu. Každá žena si musí sama za seba vybojovať svoje postavenie.

* Aké témy spracúvate v dielach pre deti?

– Vydala som sedem kníh pre deti a mládež. V tvorbe pre deti sa realizujem aj ako matka. Moja úloha je predovšetkým edukatívna. Chcela by som deti učiť láske, kráse, dobrote, tolerancii, búrať spolu s nimi bariéry, ktoré ich často rozdeľujú. Moje texty pre deti sa nachádzajú v školských čítankách.

* Za román Kad je bio juli (Bolo to v júli) ste dostali aj ocenenie v anonymnej súťaži a preložili ho do nemčiny.

Cenu udeľuje Vydavateľstvo VBZ zo Záhrebu v spolupráci s denníkom Večernji list. Do súťaže bolo prihlásených 97 románov z územia celej bývalej Juhoslávie. Témou môjho románu je tragédia v Srebrenici. Ale nie je to román o surovej vojne, skôr kniha o dobrote ľudí. Tento román pokladám za svoju najlepšiu knihu.

* V týchto dňoch vyšiel na Slovensku preklad vášho diela Nevjestinski ponor pod názvom Priepasť. Je to príbeh o intelektuálke, od jej detstva až po úspešnú kariéru vysokoškolskej učiteľky. Je tento príbeh vymyslený, alebo ste ho napísali na základe konkrétnej udalosti?

– Román Priepasť ako celok je fikcia, fragmenty v nej sa však zakladajú aj na skutočných udalostiach. Rozhodla som sa napísať román potom, ako mi moja dobrá priateľka povedala, že neviem „vytvoriť“ záporného hrdinu. Ale vlastne ani dnes neviem, či je moja hrdinka záporná, alebo iba nešťastná.

* Do akej miery poznamenala vojna vašu tvorbu, ovplyvnila výber tém?

– Vojna vo veľkej miere ovplyvnila moje písanie. Vo viacerých románoch píšem práve o vojne v Bosne. Mnoho našich autorov bolo vojnou ovplyvnených. Sme ňou hlboko „kontaminovaní“. Bola to krvavá skúsenosť, skúsenosť, za ktorú sme zaplatili vlastnými dušami. Mne vo vojne zahynula mama. Zabila ju črepina z granátu pred jej vlastným domom v Sarajeve, mnoho mojich príbuzných takto prišlo o život. Napriek tomu je pre mňa nenávisť iba slovo, jeho význam som nikdy neprecítila, nikdy som nikoho nedokázala nenávidieť. Vo vojne neexistujú víťazi a porazení, všetci o niečo prichádzajú, niečo strácajú. Písanie do istej miery bolo mojou autoterapiou.

* Román Priepasť sa krátko po vyjdení objavil v rebríčku najčítanejších kníh hneď za Coelhovým Alchymistom. Niektorí chorvátski literárni kritici prirovnávajú vašu tvorbu k tvorbe Iva Andrića či Mešu Selimovića, dokonca sa vyjadrili, že kráčate v ich šľapajach. Súhlasíte s tým?

– Andrić i Selimović sú určite najvýznamnejší autori, ktorých kedy Bosna mala. V súčasnosti nepoznám v Bosne nijakého spisovateľa, ktorý by sa k nim priblížil. Som šťastná, že žijem neďaleko rodného domu Iva Andrića, z ktorého sa stalo múzeum. Viem, že nikdy nedosiahnem veľkosť spomínaných autorov v literárnom zmysle slova. Vybudovala som si  svoj vlastný, charakteristický štýl. Zdá sa, že sa mi to podarilo. Samozrejme, lichotí mi, že sa moje texty nachádzajú v učebniciach (dokonca jeden z nich je aj v učebnici na Harwarde), v antológiách, že som zaradená v programe vysokoškolského štúdia Filozofickej fakulty v Sarajeve a v Záhrebe.

* Píšete v bosnianskom jazyku, ktorý sa prvýkrát spomína už roku 1300. Roku 1631 Muhamed Hevaija Uskufi zostavil prvý slovník bosnianskeho jazyka. Názov bosniansky jazyk však bol oficiálne zrušený vládnym nariadením v roku 1907 a nahradil ho srbsko-chorvátsky, resp. chorvátsko-srbský. O stáročnej existencii bosnianskeho jazyka svedčia vynikajúce diela autorov z Bosny. Pred vypuknutím vojny na Balkáne roku 1991 až 96 percent obyvateľov Bosny a Hercegoviny uvádzalo za svoj materinský jazyk bosniansky. Hoci tento jazyk ešte nebol oficiálne uznaný, má už niekoľko výkladových a prekladových slovníkov. Ako vidíte budúcnosť vášho oficiálneho spisovného jazyka?

– Údaje, ktoré ste uviedli, sú vám, ako slavistke, známejšie ako mne. Podľa mňa bosniansky, chorvátsky a srbský jazyk sú tri variácie jedného jazyka. Niektorí lingvisti trvajú na tom, že ide o ten istý jazyk. Nech je to ako chce, rozdiely sú také malé, že nepredstavujú ani najmenší problém v komunikáciu a porozumení.

* V Bosne celé stáročia dokázali žiť vedľa seba bez konfliktov mnohé národnosti, rozumeli si a nažívali pokojne, až kým ich nepoštvali proti sebe politici. Právom istý filozof Bosnu nazval prekrásnym kobercom, utkaným z mnohých farieb a odtieňov, ktorý si chceli všetci privlastniť. Teraz sa ale vráťme k vašej práci, čo pripravujete v súčasnosti?

– Práve dokončujem román Trest pre nevinných a píšem knihu rozprávok pre deti.

Zhovárala sa Alica Kulihová