Rozhovor s prozaikom Antonom BALÁŽOM

Hrebendovstvo dnešnému Slovensku už nesvedčí

Rozhovor s prozaikom Antonom BALÁŽOM

Anton Baláž (1943) absolvoval štúdium žurnalistiky na FF UK v Bratislave. Je autorom trinástich kníh beletrie (Bohovia ročných období (1971 zošrotované – znovu vyšlo 2003), Sen pivníc (1977), Tiene minulosti (1978), Skleníková Venuša (1980), Tu musíš žiť (1983), Kreslo pre dvoch (1986), Chirurgický dekameron (1989), Hijó, kone Stalinove (1992), Tábor padlých žien (1993), Kým žiješ, miluj (1995), Kronika šťastných zajtrajškov (1996), Penelopin návrat (1998), Krajina zabudnutia (2000), Bohovia ročných období (2003), Nežná volavka (2004). Vlani vydal dielo literatúry faktu Hriešna Vydrica, tento mesiac vyjde 3. upravené vydanie románu Tábor padlých žien. Pri príležitosti tohtoročného Dňa ústavy mu prezident republiky za „mimoriadne zásluhy v oblasti rozvoja kultúry“ udelil štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II. triedy. 

* Vo Vydavateľstve PT Alberta Marenčina vychádza tretie vydanie románu Tábor padlých žien, tentoraz doplnené aj o dokumentárnu prílohu. Trocha zvláštna kombinácia...

– Vždy som zdôrazňoval dokumentárne východisko príbehu bratislavských prostitútok a „historický“ pokus nastupujúceho komunistického režimu vychovať z nich v tábore nútených prác uvedomelé socialistické občianky. Napriek tomu sa mi často stávalo, doma i na mojich čítačkách v zahraničí, že mnohí poslucháči považovali román a jeho orwelovský rozmer len za autorskú fantáziu. To bol motív doplniť nové vydanie románu o autentické dobové dokumenty z archívu policajného riaditeľstva v Bratislave, tajného archívu povereníka vnútra Daniela Okáliho a z knihy denných rozkazov a správ z Tábora nútených prác v Novákoch. Uvedomujem si, že doplnenie románového príbehu o dokumentárne východisko je ojedinelé, aj dosť riskantné. Niekomu sa môže zdať, že dokumenty o dobe a jej „hrdinkách“ vypovedajú plastickejšie ako román, je však možná aj iná alternatíva, názor, že autorská fantázia a románová fabulácia dokážu vypovedať o človeku a dobe presvedčivejšie ako stohy historických dokumentov. V každom prípade som veľmi zvedavý na čitateľské ohlasy.

* Súčasťou tvojich zahraničných čítaní z románu bolo aj premietanie filmovej podoby Tábora padlých žien, ktorý vznikol na základe tvojho scenára v réžii Laca Halamu a uviedli ho roku 1998 na filmovom festivale v Berlíne aj na ďalších filmových festivaloch a prehliadkach v Európe. Viackrát ho uviedli aj naše televízne stanice a mal vždy vysokú sledovanosť. Prvú skúsenosť s filmovou podobou svojho diela si získal už pri „ekologickom“ románe Skleníková Venuša. Ako si na to spomínaš?

– Hlavne nerád. Podnet na sfilmovanie vyšiel od môjho priateľa, vtedy kolibského dramaturga Petra Jaroša, a zo začiatku to vyzeralo veľmi nádejne: napísal som námet, po jeho schválení aj filmovú poviedku. Filmárom na Kolibe sa celkom pozdávala a uvažovali, že režisérom by mohol byť Dušan Hanák. Ten mal však vzápätí problémy kvôli filmu Ja milujem, ty miluješ (skončil v trezore) a Skleníkovú Venušu mal robiť mladý režisér Ján Zeman. Hovorili sme už o exteriéroch a hercoch, potom však stopli aj Zemana (príčinu som sa nikdy nedozvedel), filmovanie na čas zamrzlo. Potom do toho vstúpil minister Válek a nakrúcania sa ujal Martin Ťapák. Hoci to bol renomovaný režisér, myslím, že už aj národný umelec, vtedajší riaditeľ Chemických závodov v Novákoch po prečítaní scenára filmárov jednoducho vykázal z fabriky. Nakrúcalo sa potom v Dusle Šaľa. V pôvodnej verzii sa film začínal na opustenom cintoríne zaniknutej dediny (Orovnice pri Žiari nad Hronom) a končil na inom opustenom cintoríne, z ktorého vidieť celú dolinu zahalenú do jedovatého dymu. To sa, samozrejme, muselo z filmu vystrihnúť, kolibským schvaľovačom sa nepáčil ani celkový drsný pohľad na fabrickú realitu, vložili sa do toho aj súdruhovia z ÚV a odporučili, aby vo filme zaznela informácia, že nielen slovenská, ale napríklad aj kanadská príroda je zničená. Či to vo filme zaznelo si už neviem vybaviť, pretože na napoly utajenú premiéru do kina Hviezda ma nepozvali, a tak som moju filmovú Venušu uvidel až o rok neskôr v čs. kultúrnom stredisku v Berlíne s nemeckými titulkami. Enderáci sa vyjadrili, že napriek „ekologickým škodám“ máme na Slovensku neporovnateľne zachovalejšiu prírodu ako v NDR a páčila sa im najmä erotická scéna v družstevnom skleníku...

* Zrejme by si ju radi pozreli aj niektorí dnešní filmoví diváci. A možno aj pamätníci, ktorí to v osemdesiatych rokoch nestihli. Kde by mohli film uvidieť?

– V slovenských kinách, ani v televízii nie, ale film vysielali na českom kanáli Film Box a v septembri ho Slovenský inštitút v Prahe premietal v rámci cyklu Slovenská literatúra na filmovom plátne. Tento úspešný cyklus uvádza riaditeľ inštitútu Igor Otčenáš a medzi divákov okrem pamätníkov patria najmä poslucháči slovakistiky. Na ich názory po zhliadnutí filmu som sa však neodvážil opýtať.

* Vlani si zaznamenal veľký úspech ako debutant v literatúre faktu knihou Hriešna Vydrica. V súčasnosti pracuješ na ďalšej knižke tohto žánru. Znamená to trvalý odklon od beletrie? Nie je ti ľúto, že hrdinovia týchto kníh, na rozdiel od románových, žijú svoj príbeh a ty si stratil tú nádhernú moc autora ovplyvniť ich osud?

 – Možno to vyznie paradoxne, ale ako autor trinástich kníh beletrie môžem povedať, že tvorca nemá až takú veľkú moc nad osudom svojich postáv. Či je to postava „zo života“ alebo je čistou fikciou, každá čoskoro začne v príbehu žiť vlastným životom a presiahne pôvodný zámer autora, pretože dobré literárne dielo – a je to moja osobná tvorivá skúsenosť – je často múdrejšie ako jeho autor. Môj súčasný odklon od beletrie však nevychádza z  poznania: hlúpejší autor – múdrejšie dielo, ale má skôr pragmatické dôvody, ktoré súvisia s príklonom dnešných čitateľov viac k vecným ako fiktívnym literárnym žánrom. Nakoniec, aj vydavatelia preferujú diela, ktoré kotvia vo faktoch, najradšej s čo najatraktívnejšími príbehmi. Do tejto kategórie možno zaradiť aj mnohé súčasné beletristické i dramatické diela – ako príklad spomeniem úspešné hry V. Klimáčka o Tisovi, Husákovi a najnovšie hru Ginsberg v Bratislave, v ktorej sú do fiktívneho príbehu včlenené dokumentárne materiály z archívov štátnej bezpečnosti. Aj moja predstava kníh literatúry faktu sa blíži tomuto vzájomnému prenikaniu a dramatickému prestupovaniu faktu a fikcie. Tak som už písal aj Hriešnu Vydricu: ako atraktívny, ale faktograficky overiteľný príbeh bratislavskej štvrte a oslovil som ním čitateľov oboch žánrov.

 * Pracuješ na novej knihe o vysťahovávaní stredoeurópskych Židov do Izraela po roku 1945. Čo bolo pre teba impulzom venovať sa tejto téme?

– Prvý podnet bol skôr náhodný: v archíve nováckeho tábora som objavil dokumenty o viacerých skupinách maďarských Židov, ktorých tu internoval už komunistický režim po roku 1948. Veľmi ma to vtedy prekvapilo a po ďalšom pátraní sa mi začal otvárať dramatický príbeh stredoeurópskych Židov, ktorí sa rozhodli odísť do novej vlasti. Drámou sa stal od chvíle, keď sa na Stalinov pokyn začala spúšťať železná opona. Po Rajkovom monsterprocese v Budapešti zastavili v Maďarsku vysťahovaleckú akciu. Budapeštianski Židia v snahe uniknúť pred obnovujúcim sa antisemitizmom ilegálne prichádzali do Bratislavy, tu sa ukrývali a pokúšali dostať do transportov, ktoré naša vláda ešte nezakázala. Tých, ktorých na hraniciach zatkla bezpečnosť, posielali do nováckeho tábora. Príbeh týchto transportov, tohto „posledného exodu“, ako sa zachoval v archívoch Povereníctva vnútra a Palestínskeho úradu, chcem obohatiť o spomienky pamätníkov, bratislavských Židov – viacerých som našiel počas svojej návštevy Izraela v kibuci Kfar Masyryk a v Jeruzaleme, kde sa usadili. Dodnes pociťujú vďačnosť voči tým, ktorí im aj za cenu veľkého rizika tento odchod umožnili.

* Patríš k spisovateľom, ktorí veľa čítajú a všímajú si aj mladých autorov. V čom vidíš paralely a v čom rozdiely súčasnej mladej literatúry a mladej literatúry v čase, keď do nej vstupovala tvoja generácia?

– Absolútny rozdiel spočíva v miere slobody tvorby. Hoci sme Dušan Mitana, Dušan Dušek, Ivan Habaj, Slavo Hagara, Jano Štrasser, Štefan Balák, Miro Pius aj Osamelí bežci začínali v polovici šesťdesiatych rokov, už začal praskať pancier komunistickej ideológie. Predbežná cenzúra sa oslabila, mali sme Mladú tvorbu, povolili nám vysokoškolský časopis Echo, aj otvorené diskusie na Filozofickej fakulte. Tvorbu však stále kontrolovala strana a v pozadí našich literárnych experimentov striehla hrozba, že nás obvinia z odklonu od socialistického realizmu. Na druhej strane chuť „zakázaného ovocia“, čiže tabuizovaných tém bola pre nás vzrušujúcou tvorivou výzvou – pre mňa to bol v knižke Bohovia ročných období osud slovenských občanov odvlečených do stalinských gulagov, téma v roku 1968 na hranici možného, ale v čase normalizácie už neprijateľná. Kým Dušan Mitana so svojimi Psími dňami v roku 1970 ešte prekĺzol na knižný trh, ja so svojimi Bohmi ročných období o rok neskôr už nie, skončili v šrotovníku kníh v papierňach v Štúrove. Tak toto už dnešnej mladej literatúre nehrozí – a verím, že už ani nikdy nebude. Sloboda tvorby ako sine qua non, ako absolútna podmienka rozvoja literatúry je pre nich samozrejmosťou. Kým naše písanie do nežnej revolúcie limitovali a deformovali komunistickí ideológovia a ich prevodové páky v štátom kontrolovaných vydavateľstvách – schválení lektori a superlektori a niekedy aj priveľmi opatrní vydavateľskí redaktori, dnešnú mladú literatúru limituje len silno komercionalizovaný knižný trh, všeobecný pokles literárneho vkusu, vytesnenie väčšiny pôvodnej tvorby a jej autorov z médií (aj tých mienkotvorných) a možno aj chýbajúce literárne časopisy ich generácie... Napriek týmto limitom si stále myslím, že oproti našej generácii „zabrzdenej tvorivosti“, môžu svoju generáciu považovať za generáciu tvorivej slobody. Ak nám dnešní mladí autori môžu niečo závidieť, tak to bol duch polemiky, ktorý bol pre naše písanie významným impulzom tvorivosti. Každá nová knižka, ba i len nová poviedka či báseň v Mladej tvorbe vyvolávala často vášnivé diskusie buď na internátoch, alebo v niektorej kaviarni, kde sme sedeli pri dvojkorunovej káve či len dvadsaťhalierovej minerálke. My, čo sme bývali v Horskom parku, sme sa schádzali vo Funuse a pri lacnom pive, naše kolegyne, frajerky či obdivovateľky pri kofole, a debatovali sme o Hemingwayovi, Cortazárovi, Benseho Teorii textů či Dostojevského Besoch, ktoré práve vyšli s úžasným doslovom českého kritika Václava Černého. Ja som ešte navyše viedol nádherne vyčerpávajúce diskusie s Dušanom Mitanom. Rok sme spolu bývali na priváte, zažil som jeho očarenie samým sebou ako autorom – keď písal poviedky, ako V električke či Psie dni, nahlas mi ich čítal a ubezpečoval sám seba, ako dobre to napísal. Ale takí sme boli všetci, mladí literárni narcisi (podľa vzoru Ruda Slobodu), presvedčení, že len nám patrí literárny svet.

* Okrem úspešného literárneho máš šťastný aj rodinný život. Si otcom, ako správny rozprávkový kráľ, troch dcér. Má niektorá z nich literárne ambície?

– Chvalabohu nie! A to nie hovorím s vedomím, že ak by sa niektorá z nich chcela živiť literatúrou, dobrovoľne by sa vydala núdzi a odriekaniu. Ak by sa s tým nezmierili, čakal by ich literárne rovnako skľučujúci údel dnešných bestselleristiek, všetkých tých starostlivých mamičiek a pomaly už aj starých mám, ktoré na udržanie pozornosti svojich čitateliek a priazne svojich vydavateľov vydávajú román za románom. S čitateľkami ich to možno zbližuje, ale od literatúry vzďaľuje. Ale kým vyrastú moje tri vnučky, možno bude v slovenskej literatúre všetko ako v tých našich rozprávkach s dobrým koncom.

* Nie si len spisovateľ, si aj zostavovateľ, recenzent, pripravoval si veľa prezentácií na medzinárodných knižných veľtrhoch, aj sám si na mnohých účinkoval, poznáš vydavateľské aj distribučné problémy, si pozorný čitateľ. Ak by si mal čarovný prútik, alebo radšej moc a peniaze, čo by si urobil pre zlepšenie postavenia spisovateľa a umeleckej literatúry u nás?

– Univerzálne recepty nejestvujú. A tak popri tom, čo už realizuje Literárne informačné centrum pri podpore prekladania a vydávania slovenskej literatúry v zahraničí (a doteraz s touto podporou vyšlo už vyše 150 diel autorov viacerých tvorivých generácií), sme nedávno, po dohode vo vedení viacerých spisovateľských organizácii, predložili ministrovi kultúry projekt podpory slovenskej literatúry formou daru knižniciam v SR. Projekt vychádza z nášho, často skľučujúceho poznania, že aj vo veľkých verejných knižniciach chýbajú najnovšie diela súčasných autorov, ale tiež prekladové diela, ktoré patria do základného fondu svetovej literatúry. Navrhli sme, aby sa z grantového programu MK SR formou knižného daru dostali každý rok do vybraných knižníc diela z novej produkcie. Podľa môjho dlhoročného čitateľského pozorovania vyjde na Slovensku ročne okolo 100 kníh, ktoré by rozhodne mali byť aspoň v regionálnych a väčších mestských knižniciach – aby sa neopakovala pre knihovníkov aj autorov trápna situácia, že pozvú autora na besedu do knižnice či do školy, ale dopredu sa ospravedlnia, že nové knihy, žiaľ nemajú a či by ste nejaké na besedu nedoniesli. Všetka česť Matejovi Hrebendovi, ale takéto hrebendovstvo už súčasnému kultúrnemu Slovensku nesvedčí.

 * Kníhkupcom a knižniciam môžeme spolu poradiť, že možno väčšinu z tej stovky dobrých nových knižiek pôvodnej tvorby si môžu zaobstarať za výhodné ceny (alebo si v nich aspoň zalistovať) na tohtoročnej Bibliotéke. Bude medzi nimi aj tvoja nová kniha?

– Môj „staronový“ Tábor padlých žien Bibliotéku už nestihne, vyjde až koncom novembra, ale dávam do pozornosti tých zvyšných 99 dobrých kníh pôvodnej tvorby....

Margita Bíziková