Rozhovor s prozaikom, divadelným teoretikom a prekladateľom a riaditeľom Mestskej knižnice v Bratislave Jurajom ŠEBESTOM

Dokonca verím aj na budúcnosť...

Rozhovor s prozaikom, divadelným teoretikom a prekladateľom a riaditeľom Mestskej knižnice v Bratislave Jurajom ŠEBESTOM

Juraj ŠEBESTA je riaditeľom Mestskej knižnice v Bratislave. Vo vydavateľstve JUGA vydal zbierku poviedok Triezvenie (2005), dovtedy publikoval poviedky časopisecky. Pre Divadelný ústav zostavil publikáciu Sam Shepard: Hry, do ktorej prispel aj ako prekladateľ, a sériu piatich vydaní Contemporary Slovak Drama, slovenských drám preložených do angličtiny. V roku 1996 bol finalistom súťaže Poviedka, organizovanej vydavateľstvom L.C.A. Slovenský rozhlas realizoval jeho hru Kuleha. Venuje sa aj divadelnej publicistike a prekladom divadelných hier z angličtiny.

* So svojou poviedkovou zbierkou Triezvenie si ako prozaik debutoval v zrelom veku 41 rokov. Aké sú podľa teba výhody a nevýhody toho, že si do literatúry vstúpil neskoršie, ako je zvykom?

– Možno je lepšie začať neskôr a neskôr aj skončiť, než naopak. V tomto veku, čo je výhoda, je zároveň nevýhoda: lepšie poznám sám seba a nemám také ilúzie ako kedysi, ale práve  tie ilúzie sú potrebné na to, aby človek napísal knihu.

* Aké boli tvoje pocity, keď si v rukách po prvý raz držal svoju prozaickú prvotinu?

– Tešil som sa, že sa mi to konečne podarilo. A ďakoval som Andree Labudovej za jej netradičnú obálku. No to je len začiatok, vlastne ešte nevieš, ako to dopadne.

* To je fakt, je to len prvá fáza. Ako teda vnímaš reakcie čitateľov i kritiky na svoju prozaickú prvotinu?

– Je to zaujímavá skúsenosť, prvýkrát viac komunikujem s čitateľmi. Veľa reakcií bolo pozitívnych, a to najmä od bežných čitateľov, ale aj od kritikov. To ma povzbudilo. Dokonca, keď som stretol Zuzku z Ivánky pri Dunaji, povedala, že mám rýchlo napísať ďalšiu knihu. Takže mám čo robiť, ale zase až tak rýchlo to nebude. Prekvapilo ma, ako mnohí spájajú literárne postavy so mnou, dokonca aj kritici, najmä s postavou Matúša z poviedky Gitarové improvizácie. No, neviem, veľa spoločného nemáme. A tiež ma prekvapilo, že mladých hrdinov označili za skeptikov v strednom veku. Pritom Matúš nemá ani tridsať. Možno je to dané témou, celkovým vyznením knihy. Na druhej strane, hodnotenie obdobia, ktoré práve žijeme, nie je iba pesimistické, ako niektorí napísali. Najlepšie to vystihol Ľubomír Feldek, ktorý takýto postoj nazval čiernym optimizmom. Zaskočilo ma, ako niektorí stotožnili pocit z knihy, ktorý je daný témou, s nejakým mojím celkovým pocitom zo života alebo postojom k životu, keď ma ako človeka vôbec nepoznajú. Ale s tým asi treba rátať.

* Krst Triezvenia bol mimoriadne zaujímavý. Krstným otcom bol básnik Ľubomír Feldek a krstilo sa netradične – popolom. Prečo Feldek a prečo popol? 

– Našťastie, prišlo veľa ľudí, atmosféra bola výborná. Moji rodičia sa s Feldekovcami priatelia od mladosti. Olinka Feldeková uverejnila niektoré moje poviedky v Novom slove mladých. A keď ma tam zakázali, poslala ma za pánom Štilichom do Literárnej prílohy Smeny, kde som mohol ďalej publikovať. Takýto som ja bol disident. Už v sedemnástich. Feldekovci sa ujali aj tejto knižky. Ľubo Feldek k nej napísal doslov, takže voľba krstného otca bola logická. Popol zo Štefánky priniesol môj priateľ a spolužiak z gymnázia, básnik Erik Ondrejička. Chcel tým naznačiť, že môj začiatok bude aj môj koniec. Alebo, že všetko sa aj tak obráti na popol. Ako ho poznám, myslel to aj  ako nadväznosť na tradíciu, na časy, keď v Štefánke kvitol Smrek a slovenská poézia. A v mojej knihe sa vyskytuje popol tiež, spolu s motívom smrti a znovuzrodenia. Medzi nami, bol to taký jeho mediálny ťah, čo dokazuje aj tvoja otázka.  

* Písaniu poviedok sa už nejaký ten „rôčik“ venuješ. V minulosti si publikoval vo viacerých literárnych časopisoch, v roku 1996 si zabodoval v prestížnej poviedkovej súťaži Poviedka. Prečo si sa odhodlal vydať zbierku až po takom dlhom čase?

– Až teraz som mal dosť poviedok na knihu s jednou ústrednou témou, o ktorých som bol presvedčený, že ich môžem publikovať. V 90. rokoch som poviedky takmer vôbec nepísal, skôr články o divadle a filme. Ak chce človek napísať a vydať knihu, musí byť veľmi dôsledný a prísny na seba. Na nejaký čas musí písanie uprednostniť pred všetkým a naozaj sa mu venovať naplno. Aspoň tak je to so mnou. A nechal som si to odobriť priateľmi, veď tí sú na to, aby človeka odhovorili od hlúpostí. A musíš nájsť vydavateľa – priateľa, ktorému môžeš dôverovať, tak ako som ja mal šťastie s Jánom Jankovičom. Úspech v súťaži, akou je Poviedka, je do veľkej miery vecou šťastia. Poviedka musí zaujať porotcu, ktorý ju číta ako prvý, inak máš smolu. Čo jedného nadchne, druhého nezaujme vôbec.

* Na čom v súčasnosti pracuješ? Kedy sa dočkáme ďalšieho tvojho prozaického počinu?

– Tento rok by mal Divadelný ústav vydať výber z hier amerického dramatika Davida Mameta. Knižku som zostavil, preložil dve hry a píšem doslov. Do leta mám čo robiť. Až potom bude čas na prózu. Láka ma román, uvidíme. Len ako ho napísať bez sponzora?   

* Máš blízko aj k slovenskému divadelnému undergroundu. Napokon aj jazyk tvojich poviedok je zmesou slangu, newspeaku a autentickej práce s jazykom ako prostriedkom nielen na odovzdávanie informácií, ale najmä nevyslovených pocitov, stavov mysle a duše. Kde nachádzaš inšpiráciu pre obsahovú aj výrazovú stránku svojich textov?

– Obdivujem Stoku a GUnaGU. Asociatívnosť, významovú neurčitosť, osobitý humor, aj keď je pravda, že súčasné GUnaGU sa otvorilo širšiemu obecenstvu. Ich tvorivé myslenie je iné ako moje, ale oslovuje ma ako diváka či kritika. Ale nie som vyhranený fanúšik undergroundu. Rád si pozriem aj dobrú inscenáciu klasiky v kamenných divadlách.

Inšpirácia je zvláštna záležitosť. Málokedy začnem písať hneď, ako dostanem nejaký nápad. Často ani nemôžem, nemám na to čas, ani priestor.  Ale ak do rána nezabudnem, ani za týždeň nezabudnem, vtedy sa usilujem nápad spracovať. Zväčša sú to moje zážitky, alebo zážitky mojich priateľov či príbuzných, ktoré kombinujem, ale niekedy aj pocit, slovný zvrat v novinách, obraz, keď sa mi zdá, že stojí za pokus nejako to rozvinúť. Napríklad obraz zdevastovanej plavárne Centrál, okolo ktorej chodím každý deň. Viem, fajnšmekri si pomyslia, komunálna téma a podobne, ale mne to stále nedalo pokoj, podľa mňa je to taký obraz – symbol našej doby. Skúšal som rôzne dokumentárne formy, ale nebolo to ono, až sa mi vynoril obraz spätného chodu, ako keď pretáčaš video, keď vlastne vidíš rozkrádanie a ničenie v opačnom smere, teda ako budovanie tejto plavárne, až sa dostaneš do čias socializmu, či začiatku 90. rokov, keď plaváreň fungovala. A keď bezdomovec, alkoholik, hrdina tohto zhusteného pretáčania, ktorý sa do ruiny schováva, bol mladý, zdravý, zaľúbený a chodil si tam s frajerkou zaplávať. Je to typ poviedky, ktorý by som nazval poviedka – nápad, poviedka-konštrukcia, kde autor dosť manipuluje svoju predstavu, ale prečo to raz za čas neskúsiť? Najmä ak to má ani nie dve strany?

* Vplyv divadla sa do veľkej miery prejavil aj v tvojich poviedkach. Kde presne ty vidíš hranicu medzi divadlom a umeleckou prózou? Môžeme vôbec v tvojom prípade o nejakej výraznej hranici hovoriť?

– Fakt ma teší, že si si to všimol. Hranica medzi drámou a prózou môže byť naozaj neviditeľná.  Napríklad v hre Erica Bogosiana Sex, drogy, rock and roll, ktorú som preložil pre časopis Divadlo v medzičase, môžu byť jednotlivé monologické scény zároveň poviedkami v prvej osobe. V mojej knihe sa próza prelína s drámou najmä v poviedkach Pohovor a Gitarové improvizácie. Otázky života a smrti sú klasickou divadelnou scénou, ale aj niektoré krátke poviedky som si predstavoval čítané hercom, teda trochu ako nejaké performance, napríklad Dennú dávku alebo Horoskop. Dramatický dialóg je v závere poviedky Láska v Paríži. Ale najlepšie je, keď si bežný čitateľ takéto formálne zvláštnosti ani nevšimne. Na to sú teoretici.

* Od 1. júla 2005 si riaditeľom Mestskej knižnice v Bratislave. Čo ako prvé si musel po nastúpení na túto zodpovednú pozíciu urobiť? Aký je tvoj projekt rozvoja knižnice?

– Zvyknúť si, že som riaditeľ, a teda musím riadiť. S kolegyňami sme vypracovali projekt ďalšieho smerovania Mestskej knižnice, ktorý zahŕňa najdôležitejšie oblasti – rozvoj fondov, automatizáciu služieb, zamestnancov a mzdy, rekonštrukcie, spoluprácu so zahraničím a podobne. Predstavujem si Mestskú knižnicu ako modernú, nezastupiteľnú a otvorenú inštitúciu. Je to nadlho, ale zhrnul by som to do zdanlivo jednoduchého kréda: aby v príjemnom prostredí boli spokojní čitatelia, aj zamestnanci.  

* Nedávno otvorili Univerzitnú knižnicu v Bratislave vybavenú modernými technológiami. Aké sú plány MsK do budúcnosti, na čo sa čitateľ vašej knižnice môže tešiť?

– Neviem, zdá sa mi, že v Univerzitke je dosť potlačená historickosť budovy. Možno to ešte nejako dotiahnu. Môj ideál je zachovať určitú patinu, historickosť, charakter miesta, ale pritom zariadiť knižnicu moderne. Tento rok by sme mali odskúšať plnú automatizáciu služieb na dvoch úsekoch, hudobnej a umenovednej literatúry a literatúry pre mládež. Oficiálne by sa mala začať od 1. januára 2007. Automatizáciu v ďalších úsekoch plánujeme tak počas troch-štyroch rokov. To bude veľká zmena a ideálne by bolo, keby sa udiala spolu s úpravou priestorov, aspoň na niektorých úsekoch, ktoré by to už naozaj potrebovali. Napríklad úsek literatúry pre mládež a úsek odbornej literatúry fungujú v nezmenenej podobe od roku 1976, a je to vidieť. Chceli by sme dať priestor mladým talentom, spisovateľom i hudobníkom, skúsiť projekt s čitateľskými skupinami, zatiaľ v angličtine s podporou British Council, organizovať tvorivé dielne a čítania pre deti, ale aj iné typy akcií pre deti, na ktoré by sme v Mestskej knižnici poskytli priestor, cyklus čítaní pre zrakovo postihnuté deti. Máme svoju galériu Artotéka, ktorá bude ďalej slúžiť na výstavy i koncerty, chceli by sme viac spolupracovať s vydavateľmi, určite bude veľa krstov, akcií so slovenským centrom PEN a podobne. Veľa nápadov, ale o to menej peňazí. Uvidíme, čo všetko dobrá vôľa zdolá.

* Aké sú podľa teba najpálčivejšie problémy súčasnej knižnice, kníh a čitateľa?

– Nedocenené možnosti pôsobenia knižníc, ich podvyživenosť vo vybavení i vo fondoch.  Pritom verejné knižnice by mali požičiavať knihy zadarmo. Teraz si to nemôžeme dovoliť, a tak sme zadarmo zatiaľ len pre deti do 15 rokov a zrakovo postihnutých. Momentálne bojujeme s automatizáciou. Tento proces riadne zaostáva na celom Slovensku. O pár rokov, nikto nevie povedať kedy, sa môže vynoriť problém elektronických kníh. Mali by sme si už teraz zvykať na predstavu knižnice ako multifunkčného kultúrneho stánku s ľahko a rýchlo dostupnými informáciami. Niečo ako kultúrne informačné centrum, kde jednou z činností bude aj požičiavanie kníh. Zatiaľ táto predstava vyvoláva skôr úsmev, prípadne zdesenie. Problém čitateľa je v tom, že zväčša tiež nemá peniaze. Má veľa práce a iných podnetov, ktoré uprednostní pred knihou. A to je aj problém knihy. Sledovanie filmu alebo televízie je jednoduchšie než čítanie knihy.

* Od roku 1991 Mestská knižnica vychádza v ústrety zrakovo postihnutým občanom z Bratislavy a okolia v oddelení pre nevidiacich a slabozrakých. Aký veľký a pestrý fond ponúka MsK takto postihnutým čitateľom?

– Na tomto oddelení máme zvukové knihy na magnetofónových kazetách a CD. Pre deti, mládež aj dospelých. Beletriu, rozprávky, cestopisy, odbornú aj náboženskú literatúru, zvukové časopisy, časopisy v Braillovom písme a vo zväčšenej čiernotlači pre slabozrakých. Spolu asi 4 400 zvukových nahrávok v slovenčine, češtine a maďarčine. K dispozícii je počítač s hlasovým výstupom a skenerom, prehrávač na DAISY knihy a televízna lupa na čítanie tlačených dokumentov. A veľmi milá a kompetentná pracovníčka.

* Čo píšeš, vieme. Aké knihy však najradšej a najčastejšie čítaš vo voľnom čase?

– V posledných rokoch som čítal najmä divadelné hry. Zaujalo ma, ako moderná dráma už najmenej päťdesiat rokov nerieši problém príbehovosti, dejovosti, pointy či vyvrcholenia, kým u nás majú podaktorí tendenciu toto stále riešiť vo vzťahu k poviedke. Myslím si, že dnes je možné všetko, čo má nejaký svoj výraz, štýl, čo dokáže zaujať, a prax to potvrdzuje. Poviedka ako predstava, myšlienka, útržky pocitov, žart, horoskop, zápisnica, scenár, báseň v próze. Pritom, to všetko tu už bolo, je to overené pomaly sto rokov, niečo aj oveľa dlhšie. Rád skúšam rôzne postupy a formy, aj klasické, aj iné, kde sa človek musí riadiť svojím citom a zmyslom pre štýl, kde nie je rozhodujúci príbeh alebo dej v tradičnom poňatí, hoci, aj krátka poviedka by mala byť o niečom, o poézii, o atmosfére. Závisí od nápadu.

* Ústredná postava tvojej poviedky Velvet Underground, deprimovaný muž v strednom veku, sa vyznáva: „Neverím nikomu, ničomu, a najmenej sebe.“ Čomu a v čo vôbec verí, alebo chce veriť Ďuri Šebesta?

– Vidíš, znovu to nie je hrdina v strednom veku. Pre mňa je to mladý muž, ktorý sa nemá bohvieako dobre, a napriek spoločenskej hektike, aká bola začiatkom 90. rokov, sa napokon rozhodne, že chce druhé dieťa. Bavilo ma rozvíjať tento minimalistický dej, to jeho rozhodovanie a zasnívané vyhýbanie sa práci, a skúmať, pokiaľ až sa to dá potiahnuť. A zároveň oživiť niektoré spomienky na ministerstvo, kde som pracoval. Ministerstvá sú vôbec dobrá látka na spracovanie. A v postave štátneho tajomníka Fedora je zamaskovaná legenda slovenského humoru. Daný citát netreba preceňovať, vzhľadom na celú poviedku. V čo verím ja? V tomto som možno trochu konzervatívny, ale stále verím na priateľstvo a na lásku. Na humor, manželstvo a rodinu. Na dobrú pijatiku, jedlo a umenie, a dokonca verím aj na budúcnosť, a to je už čo povedať.  

Pripravil Marek Kopča