Vyhľadávanie
Silvester Lavrík (1964) sa autorsky podpísal pod vyše dvadsiatku divadelných hier, je laureátom viacerých prestížnych ocenení (Cena Alfréda Radoka, Cena Ministerstva kultúry SR za Tvorivý čin roka, Dráma 2000) a porotcom literárnych súťaží (Poviedka 2005, literárny súbeh Román 2006). V súčasnosti je riaditeľom Rádia Devín. Knižne debutoval roku 2002 zbierkou poviedok Allegro barbaro (L. C. A.), po ktorej nasledovala monodráma Villa Lola (2004, po slovinsky 2007), obrazovo-textová publikácia Slovensko v lete (L. C. A. 2004), poviedkové knihy Zlodeji (L. C. A. 2005), Perokresba (L. C. A. 2006), ktorá bola zaradená do finále súťaže Anasoft Litera 2007, a zbierka divadelných hier Hry (Divadelný ústav 2007).
Mám slabosť pre živý jazyk...
Hovorí prozaik, dramatik, režisér a publicista Silvester LAVRÍK
Silvester Lavrík (1964) sa autorsky podpísal pod vyše dvadsiatku divadelných hier, je laureátom viacerých prestížnych ocenení (Cena Alfréda Radoka, Cena Ministerstva kultúry SR za Tvorivý čin roka, Dráma 2000) a porotcom literárnych súťaží (Poviedka 2005, literárny súbeh Román 2006). V súčasnosti je riaditeľom Rádia Devín. Knižne debutoval roku 2002 zbierkou poviedok Allegro barbaro (L. C. A.), po ktorej nasledovala monodráma Villa Lola (2004, po slovinsky 2007), obrazovo-textová publikácia Slovensko v lete (L. C. A. 2004), poviedkové knihy Zlodeji (L. C. A. 2005), Perokresba (L. C. A. 2006), ktorá bola zaradená do finále súťaže Anasoft Litera 2007, a zbierka divadelných hier Hry (Divadelný ústav 2007).
* Výjavy zo života načrtnuté ľahkým, nečujným pohybom, interpretované akoby jedným dychom. Tak si predstavujem perokresbu v literárnej podobe ja. A ako vy?
– Perokresba je tradičná výtvarná technika. Klasická v každom ohľade. Sú témy a pohľady na ne, ktorým vyslovene svedčí. Pokiaľ ide o zvolené výrazové prostriedky, je vedome minimalistická. Čiara, zdanlivo banálny výrazový prostriedok, má nekonečné množstvo výrazových možností. Od vzdušne načrtnutej plynulej línie, cez dramaticky kostrbatú krivku, až po úsečný rytmus šrafovania. Narábať so slovom tak, aby ctilo kompozičné postupy perokresby, to bola pre mňa výzva. Preto perokresba. No a potom – to ‚pero‘ v základe slova priam ponúka interpretáciu v prenesenom význame. Okrem toho, v dejinách výtvarného umenia bolo obdobie, keď sa obrazy „písali“. Pravoslávne ikony sa „píšu“ dodnes.
* Postavičky z vašej knihy zápasia s pochybnosťami, s vlastnými slabosťami a trápeniami, no zároveň chtiac-nechtiac dávajú nahliadnuť do svojho citlivého a zraniteľného vnútra. Čím si vás ako autora podmaňuje typ „ľudového hrdinu“?
– Antihrdina, či aspoň „nehrdina“ je v centre pozornosti tvorcov už celé dvadsiate storočie. Banálne príbehy, ktoré ma očarúvajú svojou podmanivou každodennosťou, iného hrdinu ani neunesú. Texty, ktoré sú v Perokresbe prítomné, sú zväčša inšpirované započutým, odpozorovaným, vyšpehovaným na ulici, vo vlaku, v kaviarni, v súkromnom rádiu, prosto tam, kde tieto typy ľudí žijú. Mojím úsilím bolo vykresliť ich uveriteľne, porozprávať ich príbehy s rešpektom voči logike, ktorú ctia ony. A k tej každodennosti ešte hádam toľko, že si nesmierne vážim ľudí, ktorí dokážu slušne a bez straty ideálov žiť a pracovať zoči-voči únavným stereotypom zdanlivo rutinérskej práce, nežičlivého prostredia a letargickej spoločenskej či rodinnej klímy. Príbehy zakomponované do Perokresby sú myslené aj ako nepatetický hold ich statočnej všednosti a všednej statočnosti. Ale sú aj záznamom našich zbabelostí, podlostí a slabostí. Ale aj tie mám vlastne rád, lebo veď – kto hodí kameňom?
,,... nesmierne si vážim ľudí, ktorí dokážu slušne a bez straty ideálov žiť a pracovať zoči-voči únavným stereotypom zdanlivo rutinérskej práce, nežičlivého prostredia a letargickej spoločenskej či rodinnej klímy.“
* Pri rozohrávaní deja jednotlivých poviedok si vystačíte s minimálnym priestorom, pravda, dômyselne a efektívne využitým. Vedome si teda volíte oveľa náročnejšiu cestu za dobrým príbehom. Čo prežívate na jej úspešnom konci? Spokojnosť? Napätie? Radosť? Únavu? Pocit víťazstva?
– Možno zo všetkého trochu, ale najdôležitejší je pocit, že som ako autor obstál v konfrontácii s príbehom a jeho rozprávaním. Pomôžem si analógiou z divadla – premiéra je, z pohľadu tvorcu, iba defilé chýb, ktoré počas procesu inscenovania urobil. Napísaný text je teda iba sumárom autorových hendikepov voči potenciálu, ktorý dobrý príbeh v sebe má. Aj príbeh vzniku, košatenia, dozrievania a doznievania myšlienky je pre mňa príbehom. Rozhodne je to tak od chvíle, keď sa rozhodneme podeliť sa oň. Takže pocit, ktorý mám z napísaného, je výrazne ovplyvnený mierou vytesnenia týchto limitujúcich faktorov mimo samého textu. Ak v napísanom nenájdem nadkritické množstvo slovného, motivického a kompozičného balastu, ak nezistím, že tam niečo fatálne chýba, ak to funguje temporytmicky, ak to má atmosféru a logiku uveriteľného, ak forma korešponduje s obsahom a naopak, potom som náchylný pociťovať radosť. Na písaní je ale pre mňa najvzrušujúcejší a najpríťažlivejší práve proces hľadania a nachádzania. Snaha o presné a konkrétne pomenúvanie. U čitateľa si potom už len overujem, či moje predpoklady boli správne.
,,Na písaní je ale pre mňa najvzrušujúcejší a najpríťažlivejší práve proces hľadania a nachádzania. Snaha o presné a konkrétne pomenúvanie.“
* Dialektizmy a slang – ak sú aplikované v správnom pomere – prepožičiavajú textu autentickosť, pôsobia dynamizujúco. Riadite sa pri ich používaní intuíciou?
– Intuíciou len do tej miery, ako pri používaní ostatných štýlotvorných prvkov. Snažím sa o autentickosť a vitalitu literárneho jazyka. A okrem toho – mám slabosť pre živý jazyk, tak, ako ho reprezentujú jednotlivé vrstvy a sociálne skupiny spoločnosti. Mám radosť z toho, že slovenčina je už bohato štruktúrovaná. Mám radosť aj z toho, že z historických peripetií, ktoré sa podpísali na jej dnešnej podobe, dokázala koristiť, a popri komplikovanom systéme na prvý pohľad skrytých pravidiel, ale predsa len pravidiel, si zachovala aj svoju životaschopnosť.
* Do svojich príbehov často vnášate aj poetické prvky, ktoré sa prejavujú v pôsobivých opisoch krajiny, ľudí, jednotlivých okamihov. Znamená to, že lyrizačné tendencie v próze vnímate pozitívne?
– Je to pre mňa výzva – rozprávať o malebných, a možno vyslovene krásnych veciach nesentimentálne, bez zbytočného pátosu a explicitného estetizovania.
* Ďalšou silnou stránok vášho písania je svieži, nenútený humor (občas aj v podobe gogoľovského „smiechu cez slzy“). Páči sa vám predstava, že rozosmievate čitateľa?
– Veľmi. Normálne sa usmievam.
* Dosiaľ ste príbehy zasadzovali do rámca kratších prozaických, respektíve dramatických žánrov. Momentálne uvažujete o románe, ktorý v slovenskej literatúre zatiaľ nie je preferovaný. V čom vidíte ako autor jeho prínos a v čom jeho úskalia?
– Román je pre mňa výzvou. Uvidím, ako sa s touto výzvou popasujem. Možno potom budem vedieť odpovedať na to, na čo sa ma pýtate. Zatiaľ mám pred týmto žánrom veľký rešpekt. Aj ako čitateľ, aj ako homo scribens.
* Publikácia Hry, ktorú nedávno vydal Divadelný ústav v Bratislave, predstavuje pätnásť rokov vašej dramatickej tvorby. Zaznamenali ste u seba za toto obdobie výraznejší posun v chápaní divadla a v prístupe k dramatickému dielu?
– Ak nad takto položenou otázkou uvažujem v rámci svojich „osobných dejín v divadle“, tak určite áno. Nedokážem však na ploche tejto odpovede vyčerpávajúco opísať, v čom všetkom ten posun spočíva. Môžem iba, ako príklad, uviesť svoje smerovanie od divadla javiskových obrazov postavených ťažiskovo na vizuálnych podnetoch (akcia, svetlo, kostým, maska...) k inscenačným postupom, ktoré viac dôverujú dialógu, situácii a z nich vyplývajúcim vzťahom. V podstate je to teda návrat k tradične chápanej dráme tak, ako sme ju zdedili po antických Grékoch. Hodnotiť posun vo vnímaní divadla v širšom, nadpersonálnom kontexte ma však neláka, a ani sa na to necítim vybavený.
* Do akej miery sú pre vás dôležité – ako literáta aj človeka – predstavy, sny, fantázie, vízie?
– Životne dôležité. Bez nich by som nemal chuť ráno vstať z postele, lebo z pocitu zodpovednosti, ktorý ma z nej predsa len zakaždým vyženie, z toho človek nevyťaží pocit plnohodnotného života.
* Čo ako autor a čitateľ považujete za najväčší prehrešok, ktorého sa možno voči literatúre (a kultúre vôbec) dopustiť?
– Neviem, či dokážem odpovedať na takúto „kardinálnu“ otázku aspoň približne rozumne. Ale pokúsiť sa môžem... Možno sa prehreškov i veľkých hriechov treba dopúšťať práve preto, aby sa hodnoty mali od čoho odrážať. A keby som si mal vybrať najväčší autorský prehrešok, tak potom by som zaň označil pravdepodobne ignorantstvo voči kultúrnemu kontextu. Ja viem, že je to veľmi široký pojem, ale čo narobím, keď to pojmovo neviem lepšie uchopiť?
,,A keby som si mal vybrať najväčší autorský prehrešok, tak potom by som zaň označil pravdepodobne ignorantstvo voči kultúrnemu kontextu.“
* Ste rád spisovateľom tu a teraz, alebo by ste ním chceli byť v inom čase a priestore?
– Som nielen spisovateľom, ale aj obyvateľom rád tu a teraz. Pokladám napríklad za veľké šťastie skutočnosť, že mi bolo dopriate dožiť sa pádu komunizmu v takom veku, že som ešte pri zmysloch aj takmer dvadsať rokov po novembri ´89. Som rád, že sa spoločnosť nachádza v tom stave reflektovania seba samej, že namiesto extenzívneho objavovania „iných svetov“ a „iných kultúr“ a ich napodobovania obrátila svoju pozornosť k sebe samej a skúma vlastné pohnútky, vlastné ciele, ambície a možnosti. To platí aj o slovenskej literatúre. Prestala bojovať, suplovať osvetu a učebnice a hľadá si svoje rôznorodé tváre. Viem, že sa to nestalo včera, a že to ani tak skoro neprinesie výsledky, ktoré by sa stali „javmi“, či „objavmi“, ale už sme vykročili. Takže – som rád, že som rád.
Jitka Rožňová
