Rozhovor s prozaikom a dramaturgom Činohry SND Petrom Pavlacom

Hranice majú iba ľudia, nie divadlo

Rozhovor s prozaikom a dramaturgom Činohry SND Petrom Pavlacom

Peter Pavlac sa narodil 4. júna 1976 v Bratislave, vyštudoval odbor dramaturgia na VŠMU.  V roku 1996 mu vyšla poviedka v zborníku najlepších prác literárnej súťaže Poviedka ´96. O päť rokov neskôr debutoval zbierkou poviedok Hra na smiech, za ktorú získal prémiu Ceny Ivana Kraska. V predminulej divadelnej sezóne uviedla Činohra SND jeho divadelnú adaptáciu Timravy Veľké šťastie, získala ocenenie divadelné DOS-ky 2003.

* Vo svojom životopise z roku 1996 ste napísali, že rád mystifikujete, to znamená, ak vás  niekto stretne, nie ste ten, koho stretne, a už vôbec nie ten, s kým sa rozpráva. Akú podobu ste na seba vzali dnes? Máte aj naďalej záľubu v mystifikácii?

-- Áno, chuť mystifikovať, pohybovať sa v neexistujúcich svetoch, mám stále. Vždy ma fascinovalo vymýšľať si nejaké svety a stávať sa ich súčasťou. Často sa mi stávalo, neviem, aký druh sugescie zasiahol, že príbeh, ktorý som si vymyslel, sa aj udial. Veľa vecí z knihy Hra na smiech, v ktorých som čerpal z reality, sa zatočilo do kruhu a to, čo som si poprimýšľal, sa často nakoniec odohralo. Tie dva svety – skutočný a vymyslený – sa mi navzájom zlievajú.

* Stotožňujete sa aj so ženskými postavami vo svojich príbehoch, napríklad s Alžbetou, ktorá sa rozhodla jedného dňa rozposlať mužom v dedine listy, aby ich požiadala o stretnutie, pretože potrebuje pomoc, šancu dá však iba jednému, ktorý jej učaroval? Dokázali by ste niečo podobné urobiť?

– To neviem, ale mám rád extrémy,  takže radšej nikdy nehovorím, že by som niečo také neurobil. Každá z mojich postáv má niečo aj zo mňa, ale aj z iných ľudí, ktorých poznám a z vecí, ktoré som čítal, zažil. Zdrojov, ktoré vykryštalizujú do príbehu alebo postavy, je veľmi veľa, nevedel by som povedať, čo je odkiaľ. Ale určite sa stotožňujem aj so svojimi ženskými postavami. Pri dramatizácii Veľkého šťastia sa ma mnohí pýtali, ako som komunikoval s Timravou. Snaha o prienik do sveta ženy bola u mňa veľmi intenzívna.

* To už predbiehame ďalšiu otázku, ale ešte predtým sa chcem pristaviť pri vašej  profesii.  Pôsobíte ako dramaturg v Činohre SND, vaša mladosť a vek kamenného divadla – to je dosť zaujímavé spojenie. Ako ste sa na tento post dostali?

– Vo štvrtom ročníku na VŠMU som dostal možnosť zamestnať sa ako lektor dramaturgie v Činohre SND. Bola to zvyčajná divadelná prax. A keď som skončil školu, tak sa ma spýtali, či chcem u nich zostať. Povedal som si, prečo nie. Svoju kariéru som si predstavoval síce inak, myslel som si, že sa budem tridsať rokov túlať po provinčných divadlách, až nakoniec prídem do národného, no nejako sa to otočilo.

* Určite ste ako študent dramaturgie vnímali repertoár kamenného divadla kriticky. Dnes ste na druhej strane rieky. Zachovali ste si  nadhľad? Darí sa vám vnášať do divadla texty a pohľady, ktoré mu chýbali, o ktoré bolo ochudobnené?

– V študentských časoch som bol ako každý iný študent v opozícii voči tomu, čo sa na našej prvej scéne dialo. Nič sa nám nepáčilo, ku všetkému sme mali komentár, hoci často nezasvätený. Môj pohľad sa menil už v škole a po rokoch vnímam veci inak. Krok do vnútra mi priniesol veľa nových informácií o mechanizme veľkého repertoárového divadla, pochopil som, od čoho všetkého závisí výber diel, kritériá výberu. Je to úplne iný svet. Som rád, keď sú určené mantinely. Často ma mantinely oslobodia v istých úvahách a smerovaní. Môžem ich aktívne rozširovať, posúvať hranice. To, čo mi chýbalo a o čo sa usilujem,  je uvádzanie pôvodnej mladej slovenskej tvorby a  súčasných zahraničných textov, ktoré sú v iných krajinách aj vzhľadom na trošku inú úroveň (publika) kultúrneho povedomia prijímané omnoho jednoduchšie, takže ich sprístupnenie beriem aj ako istý didaktizmus, výchovu diváka i divadla. V takejto inštitúcii trvá všetko dlhšie ako v nezávislom divadle, ale rýchlosť zase často vyčerpáva. Mám pocit, že sa Činohra SND posunula ďalej, je otvorenejšia, hoci to určite nechcem spájať s mojou osobou.

* Diváci sa menia, mení sa aj ich očakávanie. Nehrozí, že sa divadlo bude prispôsobovať ich vkusu?

– Stáva sa to. Závisí od tvorcov, ich vedomia a svedomia, či si udržia istú hranicu, za ktorú už nemôžu ísť. Samozrejme, že netreba brať divácky záujem ako jediné kritérium. Sú však texty, u ktorých sa nepredpokladá divácky záujem, a na prekvapenie si získajú veľký ohlas, ako sa to stalo v prípade Ionescových Stoličiek alebo Sartrovej hry S vylúčením verejnosti, ktorá sa hrala už vyše jedenásť sezón. Na začiatku sa predpokladalo, že vydržia desať repríz a napriek tomu sa chytili neočakávaným spôsobom. Otvorenejšia dramaturgia smerom k súčasnej dráme, ktorá sa vyjadruje inými prostriedkami, je niekedy nebezpečná. V tom zmysle, že sa na ňu  bežný divák, zvyknutý na štandard, nechytí a odmietne ju. Na dramaturgiu nám chodia zanietené listy. Človek by neveril, aké veci ľudí rozhorčujú  a na čo majú potrebu reagovať.

* Je dobré, ak ľuďom nie je ľahostajné, čo sa v divadle deje.

– Výborné. Oceňujem každú reakciu, aj negatívnu.

* Aké predstavenia podľa vás roztláčajú pomyselné mantinely, v ktorých sa činohra pohybovala?

- K tým, čo najviac rozbúrili hladinu, patrí napríklad Štvrtá sestra alebo Portugália, súčasné texty s otvorenejším slovníkom, v ktorých sa objavujú aj vulgarizmy, hoci podľa niektorých ľudí nepatria na javisko. Lenže nemôžeme chcieť, aby ruský mafián hovoril hviezdoslavovým jazykom.  Keď sa púšťame do nových hier, vždy do istej miery riskujeme, ale nemôžeme len udržovať štandard. Popri overenej klasike, ktorá akoby v istom zmysle stavala ,,na istotu", musíme ponúkať aj texty, čo provokujú, a prinášajú celkom odlišné pohľady, názory, formy...

* Je dosť autorov? Nie ste v pozícii človeka, ktorý hovorí: nájdite mi autorov, a ja vytvorím dramaturgický plán?

– Vo svete je v súčasnosti veľa skvelých autorov, ktorí vyrastajú z bohatej domácej tradície, ale niekedy sa ťažko prenášajú do iných regiónov, lebo sú veľmi špecifické. Dramaturg musí byť zavalený textami a poznať všetko, čo sa napísalo a čo sa kde hrá. Nedávno som sa v Chorvátsku stretol s riaditeľom divadla v Splite a na otázku, či nemajú problém s dramatikmi, povedal, že u nich každý druhý herec píše. Nie všetky texty sú dobré, ale mnohé sa dajú použiť, lebo ľudia sa postupne vypracujú na dobrých dramatikov. U nás je mladých autorov menej. Snažím sa ich hľadať a dostať do divadla, lebo ak sa text neuvedie, naplní sa tak len polovica jeho ,,zmyslu"

* V čom je problém, že máme málo autorov?

– Možno ich nie je málo, ale boja sa prezentovať. Nemajú dosť sebavedomia, myslia si, že ich texty nie sú na takej úrovni, aby mohli byť uvedené  na javisku. Chýba im väčšia asertivita. Veď je možnosť uviesť dramatický text nielen na veľkom javisku, ale aj pred menším publikom, na nezávislej  alternatívnej scéne, a tých je u nás dosť. Treba viac odvahy, a potom je už na nás, dramaturgoch a režiséroch, aby sme  presvedčili hercov, že text je dobrý a treba ho urobiť, ako sa to stalo u nás naposledy s Olekšákom.

* Potrebovali ste odvahu pustiť sa do Timravy. Bola to vaša srdcová záležitosť?

– Timrava mi bola vždy blízka svojím myslením, spôsobom písania, svojimi postojmi, spôsobom existencie v prostredí, v ktorom sa pohybovala. Keď sme uvažovali, že urobíme pôvodnú hru s využitím klasického textu, Timrava ,,lietala v ovzduší".  Už na vysokej škole sme sa pokúsili o novú verziu Ťapákovcov, hoci sme vychádzali z výbornej Šulajovej dramatizácie, ale nevyšlo to. Rád sa púšťam do projektov, o ktorých neviem, ako dopadnú. Timrava mohla byť absolútnou katastrofou. Prišlo s ňou nekonečné množstvo otázok – prečo práve ona, pochybností, či to vôbec má zmysel. Išlo o to nájsť jednoduchý kľúč, ako tému podať, ako ju urobiť príťažlivou. Hry s dedinskou tematikou mi nikdy nič nehovorili, vnímal som ich ako svet, ktorý je minulosťou tejto krajiny a nijako sa ma nedotýka. Hľadal som prepojenie na dnešok. A šanca bola nájsť ho cez vnútorný svet postáv.

* Predstavenie má pozitívny ohlas. Mienite pokračovať v dramatizáciách klasických literárnych diel?

– Určite.

* Priznávate, že čítate rád knihy, nepripadáte si trochu ako exot? Čo by ste odporučili svojim priateľom, ktorí knihy neberú často do rúk?

– Nič by som im nevnucoval, ale ak by to boli priatelia, a myslel by som si, že by sa mali pustiť do týchto sfér, tak by som našiel spôsob, ako ich nabudiť, aby čítali aj oni. A exot? Určite. Mám pocit, že všetci, čo robia divadlo, sú trochu exoti. To sa inak nedá. Táto zdanlivo nezmyselná činnosť musí človeka napĺňať, je to osobný dôvod, prečo sa človek vrhá do takýchto  neistých vôd a šialenstiev.

* Neodviedlo vás divadlo od literatúry?

– Pre mňa sú divadlo i literatúra navzájom prepojené. Svoju prvú poviedku som napísal, keď som mal osem rokov a bol  to  kompilát všetkých verneoviek, ktoré som prečítal. Odvtedy som písal stále. Dostal som sa do amatérskeho súboru, kde nás viedol Vlado Sadílek, ktorý ma podnecoval k písaniu. A keď som sa rozhodoval ísť na herectvo, poradil mi dramaturgiu, lebo vedel, že okrem hrania aj píšem. Viac však dramatické texty. Práve teraz mám rozpísanú novelu, ale, bohužiaľ, nemám čas sedieť pri počítači a nechať sa pri próze opaľovať žiarou monitora. Momentálne sa naozaj intenzívnejšie venujem dráme. Som rád medzi ľuďmi v divadle, dáva mi to viac ako byť sám so slúchadlami na ušiach. 

* Koho by ste okrem Timravy chceli uviesť na javisko?

– Oslovilo ma  niekoľko knižiek zo slovenskej spisby, z medzivojnového obdobia, ale mená nebudem hovoriť, lebo  som trochu poverčivý...

* Do akej miery ste zviazaný so SND?  Chceli ste sa predsa najprv túlať po provinčných scénach, nemáte chuť urobiť si občas úlet z národného?

– Z Činohry SND odskakujem pravidelne. Nestratil som kontakt s bývalými spolužiakmi z VŠMU, spolupracujem aj s nezávislými scénami. V Mestskom divadle v Bratislave sme mali  minulý rok premiéru prvého dielu divadelného sitcomu s názvom Fun(e)brak s.r.o., druhý diel sa začne skúšať od januára.

* A  o vlastnom divadle neuvažujete?

– Pracujeme na tom s režisérom Patrikom Lančaričom už niekoľko rokov, kryštalizuje sa to, možno to onedlho prepukne...

* Takže ako by vyzeralo vaše divadlo snov?

– Jeden vynikajúci priestor, v ktorom by sme si mohli robiť, čo sa nám zachce a neboli závislí od kohokoľvek, balík peňazí na prevádzku atď...:). Ale asi nie nadlho. Viem si predstaviť štyri-päť rokov so skupinkou ľudí, ktorá by vydržala a vybojovala si pozornosť publika.

* Má divadlo hranice?

– Hranice majú iba ľudia, ktorí ho robia. Hranice určuje štatút divadla, do ktorého sa ľudia rozhodnú vstúpiť. V súčasnosti existujú mnohé žánre a prúdy, hoci sa zdanlivo navzájom popierajú, sú protipólmi, jednoducho jestvujú popri sebe.  To je vidno aj na spolupráci nezávislých divadiel s oficiálnymi scénami. Veľa ľudí z nezávislých divadiel sa objavuje na javiskách  profesionálnych divadiel a veľa ľudí z profesionálneho divadla spolupracuje s nezávislými. Vymedzenie je už len v ľudoch.  Žánrov a foriem je veľa, žiadne neprivilegujem, akceptujem všetky formy divadla, ale niektoré sú pre mňa menej zaujímavé.

* Čo zaujímavé prinesie sezóna 2004/2005 v Činohre SND?

– Teším sa na novú hru Martina McDonagha, anglického dramatika s írskymi koreňmi Ujo Vankúšik (The Pillowman). Rozhodne nejde o rozprávku. Autor je momentálne výrazná osobnosť svetovej drámy, jeho na naše pomery obsahovo, tematicky nezvyčajná hra mala premiéru asi pred pol rokom, určite vyprovokuje diskusiu. Ďalším titulom bude Cyrano z Bergeracu v réžii Vladimíra Morávka, kontroverzného českého režiséra. Uvedieme aj nového Feydeaua Tak sa na mňa prilepila. Budeme mať aj Klimáčkov Hypermarket a dalšiu anglickú súčasnú hru s názvom Vidiek autora Martina Crimpa a súčasnú hru známeho francúzskeho dramatika, ktorý dostal za ňu Moliérovu cenu – Riaditelia od Daniela Besseho.  A do osmice titulov ešte patrí Ignorant a šialenec T. Bernharda a hra V altánku J. Bowlesovej. 

Pripravila Eva Muchová