Rozhovor s prozaikom Dušanom Šimkom

Rozhovor s prozaikom Dušanom Šimkom

Košice sú Archimedovým bodom môjho života

Dušan Šimko (1945, Košice) prerušil v roku 1968 štúdium geológie a mineralógie na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave a emigroval do Švajčiarska. V štúdiu pokračoval na univerzite v Bazileji, kde v súčasnosti pôsobí ako docent na katedre sociálnej geografie. Od roku 1970 písal po nemecky recenzie, fejtóny a literárne reportáže. Slovenské texty publikoval vo viacerých exilových časopisoch a v Londýne mu v roku 1984 vyšiel aj poviedkový debut Maratón Juana Zabalu. Slovenské vydanie vyšlo v Košiciach až v roku 1991, nasledovali esejisticky ladená novela Japonský diván (1993) a historický román Esterházyho lokaj (2000) a najnovší titul Gubbio – kniha udavačov (Edícia Ryba 2009). Napísal scenáre k dokumentárnym filmom Portrét Jiřiho Kolářa a VI. prápor a knihu rozhovorov so slovenskými a českými emigrantmi v nemčine Exil in Basel (2003). Tento rok vyšli v českom preklade Maraton Juana Zabalu a Esterházyho lokaj.

* Aká bola cesta tvojej poviedkovej knižky Maratón Juana Zabalu do prestížnej Edice Rozmluvy a ako ju prijala exilová kritika?

– Maratón Juana Zabalu som napísal v lete 1982, už som mal za sebou publicistickú robotu pre rôzne exilové médiá, ako Tigridovo Svědectví, Obrys v Kolíne n. R., Zpravodaj vo Švajčiarsku a Rádio Slobodná Európa. Šéfredaktorom Zpravodaja bol český spisovateľ Jaroslav Strnad, nekonečne zaujímavý a obdivuhodný človek. Mal za sebou nielen nacistický koncentrák, ale aj komunistické väzenie. On ma aktívne povzbudzoval a podporoval v mojich spisovateľských začiatkov. Považoval za správne moje rozhodnutie písať beletriu výlučne v slovenčine. Ponúkol moje poviedky Josefovi Škvoreckému v Toronte, ktorý dal Maratón Juana Zabalu posúdiť Jaroslave Blažkovej a tá ho odporučila vydavateľstvu Sixty-eight publishers na vydanie. Dodnes mám jej lektorský posudok. Škvorecký dovtedy nevydal ani jedného slovenského autora a napísal mi, aby som bol trpezlivý. Boli to čisto ekonomické dôvody, čo mu dnes nezazlievam. Po tejto epizóde sa pán Strnad obrátil na pána Fedora Balla v Paríži. Bol oficiálny zástupca Československa pri UNESCO, po augustovej okupácii 1968 dostal politický azyl vo Francúzsku a pracoval v Centre Pompidou ako vedúci audiovizuálneho oddelenia. Napísal mi povzbudzujúci list a odporučil text na vydanie Alexandrovi Tomskému, ktorý viedol londýnske Rozmluvy. Knihu odporučil aj známy disident, pražský literárny kritik Milan Jungmann. Tomský dlho neváhal a Maratón Juana Zabalu vydal. Kniha vyšla v náklade 1500 kusov a za rok sa vypredala. Takmer celý náklad kúpili emigranti, žijúci po celom svete.

* Prekvapila ma faktografická presnosť, s akou sú zachytené udalosti súvisiace s prvým Košickým maratónom, a to po dvadsiatich rokoch tvojho nedobrovoľného odlúčenia od rodiska. Pravdepodobne si mal k dispozícii nejaké dobové dokumenty či novinové články. Alebo si sa opieral o pamäť svojej rodiny, priateľov tvojho otca?

– Maratón je neodmysliteľne spojený s Košicami. Prirodzene som mal po ruke zopár historických bulletinov a mestských ročeniek z predvojnového obdobia. Spolu s inými knihami mi ich pravidelne dve desaťročia posielal môj otec, vďaka čomu mám dnes v Bazileji veľkú slovenskú knižnicu. No najdôležitejšími informátormi boli starší ľudia z môjho okolia. Komické príbehy obyčajných ľudí mali inú dimenziu ako tie ritualizované stranícke dejiny. Po vydaní knihy v Košiciach som dostal množstvo listov nadšených, ale aj rozhorčených čitateľov, ktorí sa identifikovali s fiktívnymi postavami titulnej poviedky.

* V maďarskom preklade kniha vyšla pod názvom Košický maratón, ale český prekladateľ zachoval jej pôvodný názov a označil ju za múdre a zhovievavé rozprávanie o obyčajných ľuďoch i kurióznych postavičkách medzivojnových či povojnových Košíc. Aké boli predobrazy týchto košických postáv a príbehov?

– Mnohí protagonisti mali reálny predobraz. Pri písaní som si uvedomoval, že sa snažím evokovať atmosféru mesta, ktoré azda už nikdy viac v živote neuvidím. V Ružomberku, kde som prežil časť detstva, bolo na ulici počuť len slovenčinu. Po príchode do Košíc sa naraz objavila maďarčina ako akýsi tajný jazyk mojich spolužiakov. Neostalo mi nič iné, ako sa pokúsiť porozumieť im. Považujem každý jazyk za obohatenie a dobrodružstvo.

* Román Esterházyho lokaj, ktorý vyšiel okrem českého aj v maďarskom a nemeckom preklade, vykresľuje atmosféru doznievajúce uhorského baroka a je situovaný na zámok Esterháza patriaci mecénovi umenia kniežaťu Esterházymu. Z akých zdrojov si čerpal?

– Začiatkom 90. rokov som redaktorovi denníka Neue Zürcher Zeitung pánovi Alexandrovi Beckovi ponúkol reportáž o esterházyovskom zámku v obci Fertöd v Maďarsku, kde roky pôsobil ako dvorný kapelmajster Joseph Haydn. Do Esterházy, kde bola vtedy umiestnená posádka Červenej armády a v zámku sídlilo poľnohospodárske učilište, som odcestoval aj s fotografom Ladislavom Dresdowiczom. Ubytovňa na zámku bola prázdna. Boli sme jedinými hosťami a večer sme sedávali na hlavnom schodisku a popíjali bikaver. Intenzívne som sa začal zaoberať Haydnovou hudbou a literatúrou o jeho živote a diele. Táto príprava trvala roky a bola pre mňa vyslovene inšpirujúca. Vlastné písanie bolo azda menej zábavné a knihu som napísal počas trojmesačného pobytu na ostrove Elba.

* Dosiaľ iba v nemčine vyšla kniha rozhovorov Exil in Basel odhaľujúca osudy dvadsiatich Čechov a Slovákov, ktorí sa po auguste 1968 spolu s tebou ocitli v exile. Aký bol pre teba dvadsaťročný exil v Bazileji?

– Rozhovory s exulantmi som viedol v slovenčine a češtine a preklad mal miestnemu publiku priblížiť osudy mojich krajanov ako oral history. Bol by som rád, keby knižka vyšla v nejakom slovenskom vydavateľstve, pretože veľa ľudí na Slovensku má skreslené názory na poaugustovú emigráciu. Do emigrácie vtedy odišli hlavne mladí ľudia s odborným, alebo vysokoškolským vzdelaním. Pracovný trh na Západe bol vtedy otvorený a nebolo ťažko si nájsť pracovné miesto. My, vtedajší študenti sme štúdium na švajčiarskych univerzitách vnímali ako pozitívnu výzvu. Nálada bola skôr optimistická. To pravdaže nevylučovalo príležitostnú nostalgiu a túžbu za domovom a blízkymi. Ja som domov chodiť nemohol, keďže som bol odsúdený za publicistickú činnosť v zahraničí.

* Zatiaľ sú veľmi pozitívne ohlasy na tvoj rozsiahly román Gubbio – kniha udavačov. Čo ťa podnietilo siahnuť po téme udavačstva?

– Fenomén udavačstva je pre mňa akási konštanta našich dejín. Moje príbehy majú čiastočne reálny základ, ako napríklad v prípade sledovania ruského anarchistu Nikolaja Nečajeva, alebo Smetanovho libretistu Karla Sabinu, ktorý bol c.k. agentom a udával rôznych ľudí z ,,vlasteneckých kruhov“. Iné kapitoly mojej najnovšej prózy sa viažu na paradigmatické prípady udavačstva, špicľovania a udávania. Koniec koncov tajné policajné služby sú znakom modernosti. Francúzska revolúcia na jednej strane a povedzme rakúsko-uhorská byrokracia a „láska ku štatistike“ stáli pri kolíske vzniku inštitucializovaného sledovania a registrovania štátu nebezpečných osôb. Najvyšší stupeň kontroly jednotlivca ale dosiahli totalitné režimy v období fašizmu a komunizmu. Štyri kapitoly mojej knihy, ktoré sa odohrávajú cez druhú svetovú vojnu v Novom Sade, Košiciach, Viedni a Zürichu, zachytávajú smutné príbehy obetí systematického nacistického či komunistického teroru a prenasledovania. Moja kniha nepsychologizuje, pokúšam sa len poukázať na nemilosrdný mechanizmus vedúci k ľudskému zlyhaniu.

* Uzavrime tento rozhovor nahliadnutím do týchto rodinných koreňov.

– Som Košičan a rodné mesto je akýmsi “Archimedovým bodom“ môjho života. Je dôležité aj pre moju literárnu tvorbu. Môj starý otec Ľudovít Šimko bol zakladateľom a primárom oddelenia ORL v predvojnovej Štátnej nemocnici Košice. Môj nebohý otec Štefan Šimko ako primár chirurgie bol zakladateľom popáleninového centra v nemocnici v Šaci. V Košiciach sú dnes hroby mojich predkov, z ktorých mnohí mali kruté osudy. Môj prvý jazyk je srbčina, pretože moja nebohá mama pochádzala zo starej srbskej hraničiarskej rodiny v Báčke. Jej predkovia, srbskí sedliaci utiekli z Bosny do Vojvodiny, na tzv. Vojnu granicu začiatkom 18. storočia. Takto unikli nemilosrdnému osmanskému útlaku, dostali ako pravoslávni nebývalé slobody a stali sa spoľahlivou oporou monarchie. Na univerzite sa ako geograf zaoberám práve problematikou etnických konfliktov na Západnom Balkáne.