Rozhovor s prozaikom Edmundom HLATKÝM o sile jazyka, arogancii moci, šťastí a pozemskom Raji

Edmund Hlatký: Ja bolím

Rozhovor s prozaikom Edmundom HLATKÝM o sile jazyka, arogancii moci, šťastí a pozemskom Raji

Edmund Hlatký (Dačice, 1954) vstúpil do literatúry dvojnovelou História vecí (1988), ktorá sa stretla s pozitívnou reakciou kritiky aj čitateľskej verejnosti. V debute autor definoval kľúčové tematické a ideové postuláty svojej tvorby, ku ktorým patrí odveký konflikt dobra so zlom, arogancia moci, konfrontácia morálky modernej spoločnosti s etickými zásadami jednotlivca, vzťah muža a ženy či večné hľadanie pravdy, lásky a spravodlivosti, ktoré v sebe často obsahuje tragický rozmer a odsúva človeka do pozície osamelého vydedenca. V podobnom duchu sa nesú aj Hlatkého poviedkové zbierky Jesenný opar (1999), Iní ľudia (2000) a Sláva a tajomstvo (2001). Najnovšia Hlatkého kniha je zbierka poviedok Abraka dabraka (2008). V súčasnosti autor pracuje na novele s pracovným názvom Nekróza, ktorá by sa mala k čitateľom dostať už budúci rok.

* Vo vašich prózach nachádzame časté odkazy na diela popredných svetových autorov, napríklad Jamesa Joycea a jeho román Ulysses, o ktorom sa ironicky vraví, že všetci ho poznajú, ale nikto ho celý nečítal. Ktorí spisovatelia vás inšpirujú?

– Priznám sa, že ani ja som Joyceovho Ulyssea vtedy nečítal celého, ale to je v poriadku, pretože som pochopil jeho štruktúru. Pre mňa je Joyce určitá forma štruktúry a štylistiky momentov. Rozsiahlym románom obsiahol jeden deň v živote hlavného hrdinu. V mojej poviedke Odkiaľ sme nikdy nevládali odísť som na relatívne veľkom priestore použil ako nosný moment cesty do obchodného domu a späť, v ktorom je reprezentovaná cesta od kresťanstva až po súčasnú psychologickú situáciu človeka. Joyce, Dostojevskij, Faulkner či Hemingway – toto všetko sú niečo ako moji učitelia, ktorých však okamžite opúšťam, len čo vezmem do ruky pero alebo si sadnem za písací stroj či počítač. Kútikom oka ich však stále vidím a v niektorých textoch vedome na nich nadväzujem najmä v momentoch, keď cítim, že moje srdce tepe v rytme niektorého z týchto autorov.

* Vaša zatiaľ kniha Abraka dabraka (2008) je v porovnaní s predchádzajúcimi troma poviedkovými zbierkami čítavejšia. Viaceré poviedky majú rozvinutejšiu dejovú líniu, objavuje sa obsahová gradácia, ustúpilo formálne experimentovanie.

– Áno, uvedomujem si, že ,,čítavosť“ tejto knihy je vyššia, čo ale neznamená, že texty sú jednoduchšie. Skôr naopak. Opticky dokonca môže prísť k omylu, že som stavil na zjednodušenie s ohľadom na čitateľa. V porovnaní s Históriou vecí som rezignoval na formálny experiment, vrátil som sa ku klasickej forme. Pripravovaný text Nekróza je zasa novela. Ňou sa vraciam k svojmu psychologickému rytmu, som povahou novelista, bežec na stredné trate. Poviedkový šprint bol výsledkom mojej únavy, traumy a rezignácie z toho, že neprajný režim konca 80. rokov minulého storočia tu je stále prítomný. 

* Aké je hlavné posolstvo zbierky Abraka dabraka?

– Titulná próza Abraka dabraka tematizuje odveký konflikt muža a ženy, ale v zmysle konfliktu okupujúceho mužského dobyvateľa, ktorý nie je očakávaný a prišiel ako zlo, ktoré manipuluje so ženami.

* Prečo sa negatívne viaže k mužskému pohlaviu? Odvíja sa to ešte od biblických a mýtických čias, keď žena bola vnímaná ako obeť mužskej pýchy a mocenskej manipulácie?

– Áno, reagujete veľmi presne. Žena bola prekliata mužskou spoločnosťou Sauriánov, Fiaskalčanov, teda mužmi ovládanými túžbou po moci a sexuálnymi pudmi. Ich protikladom sú muži, ktorých nazývam Pútnikmi lásky a ktorých sa zlí Kyklopovia pokúšajú vytesniť zo spoločenstva lásky. Fiaskala a jej obyvatelia sú mojim umelým pojmom pre označenie akejsi vesmírnej okupácie Zeme. Fiaskalčania sú tí, ktorí mocensky ovládajú našu spoločnosť a ťažia z nej.

* Ďalšou veľkou témou vašej tvorby je jazyk ako komunikačný nástroj, energetická hodnota hlások, prapôvodný jazyk lásky, ktorým sme hovorili. V zbierke Abraka dabraka sa tejto tému príliš nevenujete.

– Náhľad na jazyk sa objavuje vo všetkých mojich textoch. V Abraka dabraka je napríklad hneď na začiatku spomenuté, že dobyvatelia využili energeticko-verbálnu šifru na zmätenie ženského spoločenstva Sabínok. Jazyk je nevyhnutný na ovládanie duše. Okrem toho jazyk je pre mňa veľkým tajomstvom, ktoré sa snažím analyzovať na základe intuitívnych predstáv o kvalite hlások. Verím, že do stvorenia sveta vtrhol akýsi paškvil, pretože moc, ktorá chce ovládať spoločenstvo, napáda predovšetkým jazyk. 

* Je jazyk vašej tvorby práve tým jazykom, ktorý reprezentuje jeho komunikačnú a dorozumievaciu funkciu ako protiklad k jazyku propagandy?

– To neviem povedať. Závisí to od toho, ako sa bude vyvíjať vnímanie mojich kníh. Chcem hovoriť k strednej inteligencii, pretože diktatúra potrebuje práve netvorivú inteligenciu – vysokoškolsky vzdelaného človeka so zlými povahovými vlastnosťami, ktorý sa vie dokonale nafúknuť nad masou. Chcem hovoriť práve k umučeným v tejto vrstve a vliať im nádej. Tí, ktorí v mojich textoch nachádzajú značnú dávku antidiktátorských trendov, sa nemýlia.

* Vaše knihy sa vyznačujú naozaj brilantnou prácou s jazykom a vyššími nárokmi na čitateľskú percepciu. Akí sú čitatelia, pre ktorých píšete?

– Stredná intelektuálna vrstva. Samozrejme, je potrebná aj istá interpretácia mojich kníh, lebo sa v nich dotýkam foriem moci, ktoré sa tiahnu históriu. Žijeme však v dobe pomerne jednoduchých mediálnych tvarov, a preto veľa závisí od propagácie. Ja napríklad celý čas doplácam na to, že žijem v akejsi utajenej podobe. Myslím si, že pri dobrej propagácii a prajnosti osudu, čo je však len ťažko možné vzhľadom na obsah mojich textov, by som mohol mať na Slovensku 20 tisíc dobrých čitateľov. To je fajn menšina, ktorá by ma čítala. Od obsahov mojich kníh sú však ľudia odpútavaní mocou, ktorá existuje a ktorej neuralgické body svojimi knihami zasahujem.

* Vravíte, že pre vaše knihy je dôležitá propagácia. Čiže marketing, reklama, ktorá používa jazyk skratiek, efektov, manipulácie, teda jazyk propagandy, ktorý je tak charakteristický aj pre mocenské štruktúry.

– Na každé vrece je nejaká záplata. Je to trošku paradoxné, ale nevyhnutné. Musím akceptovať dobu, aká je, dokonca aj moje čiastočné vylúčenie z kultúry. Nemôžem žiadať nemožné. Ocitli sme sa v istom historickom štádiu a aj ja sa môžem zariadiť len podľa reality. Nemôžem propagovať svoju literatúru jazykom mojich textov, lebo narazím na bariéru.

* Vaše knihy však literárna kritika vníma skôr pozitívne, knihy sa vydávajú, čítajú, na autorských čítaniach sa o nich diskutuje. Máte pocit nejakého vytesnenia z kultúry? Nerozhodujú o tom, či sa knihy čítajú alebo nie, najmä sami čitatelia?

– Do knihy Sláva a tajomstvo sa situácia zlepšovala, vstúpil som tam, kam by som asi mal patriť. Ja mám však na mysli ostatných šesť rokov vylúčenia, keď som prakticky neexistoval. Vďaka spolupráci s Kalim Bagalom (vydavateľ Hlatkého prózy Abraka dabraka) sa opäť vraciam, ale otázka je, dokedy to tak bude a kedy opäť dostanem obuškom po hlave. Pre isté mocenské štruktúry sú moje texty nepohodlné. V súčasnosti sa moje knihy propagujú tak, ako by to malo byť. Dokonca ak aj teraz nepríjemne narazím, bude to spôsobené trendmi v spoločnosti, v kultúre, ale nie ignoráciou. A to je pre mňa mimoriadne dôležité.

* Postavy vašich kníh sú často outsideri – spoločenskí aj existenciálni – ktorí sú obeťami bezohľadnosti mocenských štruktúr. Aký pohľad na bežného človeka majú oní Fiaskalčania, manipulátori, ktorých tiež nazývate večnými kráľmi?

– Obrátený pohľad je zobrazený v poviedke Strom z knihy Sláva a tajomstvo, kde sa na svet pozeráme očami budúceho mocnára. Je to človek, ktorý sa pohybuje v atmosfére znechutenia a depresie, ľudí považuje za úplných hlupákov a chystá sa raz vystúpiť na tribúnu ako filozof zla.

* Veční králi, Pútnici lásky, Eva ako personifikácia celého ženstva. Spojenia, ktoré sa dotýkajú mýtického času, akéhosi pračasu, ktorý vo vašej tvorbe zohráva podstatnú úlohu ako obdobie, kedy bolo všetko tak, ako malo byť, no príchodom zla sa tento systém zdeformoval.

– Áno, v pripravovanej novele Nekróza píšem o tom, že môj hrdina zažil pocit návratu do starých Abrahámových čias, keď ešte Biblia nebola stvárnená do textovej podoby. Je to čas šťastia, ktorý všetci hľadáme ako stratený Raj. Hľadáme tento Raj v sebe aj mimo seba aj za cenu, že naším šťastím bude hoci aj umiernené utrpenie. Šťastie je pre nás mýtická krajina a mýtický čas. Šťastie na Zemi je však zanešvárené očakávaným momentom smrti, ktorý nás v istej etape života začne prenasledovať. Verím, ale je to len vec mojej osobnej viery, že pred definitívnym ustanovením Raja na Zemi vtrhlo do nášho sveta inkarnačné zlo. Toto je motív, ktorý sa vyskytuje v mojich dlhších textoch trvalo. Naopak poviedky sú zasa výrazom únavy a znechutenia dnešného človeka.

* Je možné dosiahnuť tento Raj počas nášho pozemského života?  

– Zem určite nie je šťastným miestom. Pokojne môže byť aj mitanovským WC, do ktorého sa vyplachuje celý vesmír. Zem môže byť dokonca aj oným ohlasovaným peklom, v ktorom márne hľadáme šťastie, pretože definitívny koniec je apokalypsou každého jedinca a celých spoločenstiev. Lenže ja bolím. Ja bolím a hlásam víziu lásky a šťastia. Ak takáto vízia vo mne je, ako program, ktorý do mňa niekedy niekto vložil, myslím, že je to oprávnené. Ak ľudožrút odhryzne človekovi ruku, v ľudožrútskom spoločenstve je to oprávnené. Nie však v inej časti sveta. Ani šťastie na Zemi nie je oprávnené, ale verím, že niekde inde je. My takému miestu hovoríme Raj.

* Smrť sa týka každého človeka. V pripravovanej novele Nekróza však píšete, že aj smrť zomrela. Má vôbec trýznivá viera v raj, lásku a šťastie počas nášho pozemského života zmysel?

– Dotkli ste sa témy ľudského previnenia a odmeny. Ak nastane v čase a priestore taký stav, že počas jedného ľudského života bude dobrý čin odmenený a zlý potrestaný, ocitneme sa na okraji pozemského Raja. Negatívne sily tohto sveta sa usilujú, aby naše previnenie zostalo čiastočne nepotrestané a vina sa prenášala na ďalšie generácie a zasahovala ich nevinnosť. Z tejto dedičnej viny vyplýva povaha nášho sveta, z nej zlé sily ťažia.

* V čom vidíte svoj autorský posun od debutu História vecí cez jednotlivé nasledujúce poviedkové zbierky až po súčasnú novelu Nekróza?

– Domnievam sa, že sa nevyvíjam, ale vrstvím. Tvorím pojem vlastných textov.

* Dokedy bude toto vrstvenie atraktívne pre čitateľa? Dokedy budete mať čitateľovi čo povedať?

– Už teraz nemám čo povedať. Oveľa radšej by som bol, keby sa niečo dialo. Bežný človek si pozrie televízne noviny, stav bankového účtu, výšku inkasa, prečíta noviny a možno aj moju knihu. Ale moje texty sa jeho osobného života konkrétne nedotýkajú, preto ma do istej miery vylúči.

* V súčasnosti máte rozpracovanú novelu Nekróza, ktorá by mala vyjsť budúci rok. Čo vás čaká v najbližšom čase?

– Kali Bagala ma správne nakopol, takže pokiaľ neupadnem do mrákot, budúci rok by som chcel vydať túto knihu. Buď to bude len Nekróza, alebo pridám ešte nejaký text, lebo zaujímavých a dráždivých námetov mám veľa. Mimo písania ma, samozrejme, čakajú literárne besedy, napríklad aj v Trnave, kde bývam, čo je pre mňa veľmi dôležité. Ako sa totiž vraví, doma nie je nikto prorokom.   

Marek Kopča

Foto Peter Procházka