Rozhovor s prozaikom Jaroslavom RUMPLIM

• Vaše knihy ma oslovujú výraznou atmosférou alternatívy voči optimizmu. V rozhovore pre kultura.sme.sk ste sa ale vyjadrili, že priveľa nihilizmu je na smiech. Ako podľa vás trafiť „pravú mieru” (ak vôbec nejaká jestvuje)? A čo s presilou optimizmu?
– Na optimizme nie je nič zábavné, nezaujíma ma. Oveľa radšej si vypočujem nárek hypochondra, čo sa sťažuje na extrémne vysoký tlak a zlých doktorov, ktorí mu len všetko zakazujú, dokonca aj tých sprostých päť cigariet k rannej káve, a nevedia mu normálne pomôcť. Ale nie optimizmus je chorobou národa, tragická je skôr úroveň humoru v našich končinách. Príliš dlho nás tu kadejakí strašiaci zabávali koktaním, nevkusnými vtipmi či napodobňovaním maďarčiny. Okrem toho sami seba berieme príliš vážne. Literatúra môže byť vážna, mala by však byť zároveň živá. Musí to byť nárez, tanec na okraji priepasti. Aj tú najkrajnejšiu medzu treba atakovať, posúvať ďalej do vzduchoprázdna. Autor sa nesmie báť, najmä teda sám seba. Picasso si tiež od nikoho nepýtal povolenie dokatovať plátno.

• Podľa ďalšieho z vašich vyjadrení spisovatelia vymrú. Nakoľko toto svoje tvrdenie považujete za prejav negativizmu – a nakoľko za výraz smerujúci k nedefinitívnej, zo zeme nedefinitívnej, zhora nezrozumiteľnej pravdy kruhov v obilí?
– Neviem, ja sám svoje vyhlásenia už nedokážem brať vážne. Vlastne o nich pochybujem už v momente, keď ich formulujem. Pravda ma už toľko ráz zradila, že si netrúfam byť presvedčený takmer o ničom. Čomu všetkému som už veril! A zrejme sa mýlim aj v tom, čomu verím teraz; je totiž možné, že neveriť ničomu nestačí. Ale nestačí na čo? Na pochopenie? Spasenie? Toto je práve to, čo ma fascinuje a prečo vlastne ešte stále píšem – na veľké otázky sa pokúšam nájsť aspoň malé odpovede. Je zaujímavé, čo sa pri tom človek o sebe, ale i o svete dozvie. Takmer až nič. K tým spisovateľom – vlastne sú mŕtvi už teraz. Ich médium nadobro stratilo silu. Hráme sa na piesočku, kam nám už ani len mačky nechodia vykonať potrebu. A môžeme si za to sami. Dobrá kniha je už len tá, okolo ktorej niekto začne víriť prach. Krstiť ju a propagovať, uverejňovať po častiach na internete, velebiť na vlastnej stránke. Najsmutnejšie je, keď to robia autori sami, aj keď na druhej strane sa im v tomto smere nedá nič vyčítať. Chcú predať. Umením by sa človek jednoducho nemal živiť. Mne je plano už len z toho, keď o tom, čo napíšem, musím napísať na záložku. Akože niečo chytľavé. Nechápte ma zle, ale podľa mňa nie je normálne vyjadrovať sa pozitívne o vlastnej knihe. Kúpte si to, je to naozaj dobré! Každý si o sebe myslí, že je génius; aby sa zachovala rovnováha, musí existovať niekto, čo tým géniom bude zrážať hrebienky. Aj do mňa treba rúbať, od zákazníkov Martinusu sa o sebe nič nedozviem. To je podľa mňa vôbec najväčší problém našej literatúry – kritika. Tá je mŕtva dvakrát! Načo štát vydržuje všetky tie katedry slovenského jazyka a literatúry, keď nie sú schopné pokryť ani to málo hodnotného, čo u nás vychádza, tak, aby to bolo aspoň trochu počuť a vidieť, kde sú recenzie, interpretácie, kvalitné rozhovory? Kde je živý, fundovanými ľuďmi spravovaný portál o literatúre? Kvalitná literatúra sa nezaobíde bez kvalitného čitateľa. Toho si treba vypestovať ako rastlinku a pravidelne zalievať. Nechcem, aby to bolo brané tak, že kto sa to tu nafukuje. Mňa pokojne pochovajte. Ide o to, že nám tu konečne vyrastá generácia naozaj zaujímavých autorov, i keď takmer bez výnimky ide o ženy, teda aspoň to tak zatiaľ vyzerá.

• V súvislosti s vlastnými románmi (najmä s najnovším) ste sa viackrát zmienili o vplyve anglofónnej literatúry, najmä Johna Irvinga. V čom konkrétnejšie posúva spomenutý autor váš spôsob práce s textom? Čo z toho, čo ponúka Irving vo svojich knižkách, podľa vás najviac chýba knižkám zo slovenskej literatúry, ktoré ste čítali?
– Poslednú knihu naozaj vnímam ako poctu Johnovi Irvingovi, jeho obsiahlym románom zachytávajúcim príbeh celého života, ktoré sa síce len tak hemžia bizarnosťami, no nechýba im ľudskosť a súcit. A najmä nie sú kazateľské. Z Irvingových diel ma najviac zasiahol Svet podľa Garpa, ale za jeho najlepší román považujem Modlitbu za Owena Meanyho, výnimočné sú aj Pravidlá muštárne. Ešte viac ako Irving ma však očaril Kurt Vonnegut. Písal oveľa jednoduchšie, nebál sa skratky, niekedy doslova plietol piate cez deviate, ale najmä písal s obrovským nadhľadom. Americká literatúra je úplne iná ako slovenská. Naše políčko má dva áre, u nich sú to celé hektáre. Možno sa mýlim, ale mám dojem, že si tu priveľa ľudí navzájom prihrieva polievočku.

• Knižku V znamení Hovna vnímam ako prevažne pesimistickú, no pri písaní ste ju považovali za veselú, poetickú a jej vyznenie vás s odstupom času trocha mrzí. Takéto posuny z humorného na vážne na osi autor – čitateľ svedčia o nosnosti a kvalite textu – veď ponúka viac interpretačných možností. Premena optiky čitateľa a autora v zrkadlení mňa osobne fascinuje.
– Čím dlhšie knihu píšem, tým väčšími zmenami pri nej prechádzam, to je celkom pochopiteľné. Trochu inak som napríklad vnímal svet, keď som začal V znamení Hovna písať, ako keď som ho dokončil. Román vyšiel a mne naplno došlo, že to, na čom som sa tak dobre zabával, na druhých už tak zábavne pôsobiť nemusí. To by nebol až taký problém, druhí ma aj tak nikdy veľmi nezaujímali, vtip je v tom, že som ho sám začal vnímať negatívne. Život predsa nemôže byť iba púšť, kde nezostáva nič, len blúdiť, kopať studne a pochovávať mŕtvych. Aj preto som chcel napísať niečo o nádeji, o tom, že existuje, hoci zakrytá bahnom po povodni, že existuje, i keď k nej vedú len samé falošné stopy. Vznikli Kruhy v obilí, vyšli v máji minulého roku a po nich nastalo ticho ako po modlitbe, nič, celé leto ani hlások, až neskôr sa mi ozvalo pár známych, že zo mňa dostali depresie. Tak vidíte, asi je to s tou mojou skepsou vážne. Aj naši mi hovoria, bez žartovania, že som sa prvý raz usmial až pol roka po narodení. Môžem písať o Bohu, aj tak si všetci budú myslieť, že píšem o pekle. Neviem, asi to nerobím dosť dobre, keď to berú tak vážne. Keby sa pozreli lepšie, videli by, že mám v líci pichnutý jazyk. Možno by potom aj moje slzy začali považovať za slzy šťastia.

• Aj v slovenskom preklade je známy román poľského autora Wojciecha Kuczoka Hnoj (Belimex 2005). Poznáte túto, na rozdiel od vašich diel, zámerne negativisticky písanú knižku?
– Nie, nepoznám ju. Ďakujem za tip, poobzerám sa po nej.

• Váš román Kruhy v obilí je vystavaný na žonglovaní s verziami pravdy – v jednej z rovín tiež ako svojrázne popretie naivných predstáv detektívnej literatúry (žiaľ, zďaleka nielen jej) o „riešiteľnosti” tajomstiev vraždy tela i duše. Píšete: „Pravda je náš výmysel. Je to morálna barla, o ktorú sa opierame, keď simulujeme...“
– V jednej rovine možno tú knihu vnímať ako návod na žonglovanie. Dokonca, pokiaľ ide o formu, je tak aj napísaná. Rozprávač začína klasickou kaskádou s troma loptičkami, postupne pridáva ďalšie, mení predmety a formy, zvládne cigarboxy, diabolo, flowersticky, nakoniec však naozaj nie je jasné, s koľkými predmetmi dokáže žonglovať. Vo finále aj tak žongluje niekto iný, akoby s celým jeho životom. V tej knihe vlastne nie je jasné nič. A nie je to ani dôležité. Mojou najväčšou slabosťou – zámerne nehovorím o slabine – je to, že neoddeľujem tvorbu textu od textu samého. Proces písania ma fascinuje až priveľmi na to, aby som ho ignoroval. Doslova ma nutká, aby som hovoril „veď sú to len slová, neberte ich až tak vážne“, zároveň si však uvedomujem, že to môže vyznievať aj tak, že dávam ostentatívne najavo, že viem, čo robím, že som nad vecou, skrátka, že niekomu niečo dokazujem. Mám rád jazyk. Vetu, súvetie. Ale v knihe je aj tak vždy najkrajšie to, čo ostane nevyslovené.

• V súvislosti s Irvingom ma v románe Kruhy v obilí zaujala odvaha ponúknuť čitateľom celý register extravagantných, nadmieru výrazných tém. Siamske dvojičky, death metal, smrť pri zoskoku padákom, isteže, žonglovanie, uplatnenie metodiky zdanlivej náhody, ktorá sa spontánne v súvislostiach reťazí do kruhov v obilí; ja ale čítam aj cez zdanlivo len šokujúce motívy odvahu byť tragický – pretože, či sa vám to páči alebo nie, táto vaša knižka je, prinajmenšom miestami, aj dojímavá. Tragédia, ako sformuloval už Aristoteles, vzniká „nezavinenou vinou“, v okamihu, keď sa osud pretne s náhodou a náhoda s osudom – čo sa v kontexte slovenskej literatúry priveľmi často nestáva. Takže – náhoda alebo osud, rub alebo líc?
– Všetko, z čoho človek vychádza, by malo byť niekam posunuté. Najmarkantnejší posun v porovnaní so starým vzorcom v mojej knihe nepredstavuje vystupňovanie extravagantností, bizarných nehôd či zhôd okolností, ale to, že som vedome rezignoval na pravdepodobnosť, pre Irvinga, mimochodom, veľmi dôležitú. Extrémnosť príbehu, absenciu rozuzlenia, čiže konečnej pravdy, tak vyvažuje len jeho vážnosť. Rozprávač je napriek svojej presnejšie nedefinovanej viere v podstate smutný človek. To, čím prechádza on i jeho okolie ako celok, nie je vôbec na smiech, hoci dá sa na tom zrejme zasmiať do sýtosti. Prakticky ani pri jednej z kľúčových udalostí nie je možné povedať, či sa stala náhodou, alebo niekto niečo urobil zámerne. Nevieme, či sa stalo nešťastie, alebo to bola samovražda. A tak podobne.

• Opäť vás zacitujem: „Pretože už dávno neveríte ničomu, čo hovorím. Netrápi ma to, naopak, je to pre mňa signál, že vám môžem povedať hocičo.“ Jednoznačnosť sa dá poprieť a spochybniť len dôraznými výrokmi. Tak trocha apória, nemyslíte? Alebo azda ďalší obrat loptičky?
– Do nedotknuteľných vecí, ako je napríklad pravda, sa strašne dobre naváža. Vtedy sa myšlienky len tak roja. Takisto ľudia sú vďačným terčom, moju osobu nevynímajúc. Vyhľadávači milého a pekného to vždy mali ťažšie. Taký ten dobrosrdečný humor nikdy veľmi vtipný nebol, podobne ako sväté knihy. Stačí si prečítať Murphyho zákony a máte sto ráz lepšiu náladu, ako keď si odrapkáte súru z Koránu. Inak som si, samozrejme, vedomý toho, že všetko už bolo povedané. Lenže tak, ako sa dá všetko lepšie urobiť, dá sa všetko lepšie aj povedať. A sú veci, ktoré treba ľuďom omieľať dookola.

• Po vydaní Kruhov v obilí ste naznačili, že momentálne považujete svoj účet s literatúrou za vyrovnaný, napísali ste (zatiaľ) všetko, čo ste chceli. Jestvuje nejaký predbežne predpokladateľný rezervoár možnej inšpirácie?
– Šťastie. To si vezmem na paškál v ďalšej knihe. Napriek pocitu vyhorenosti po vydaní Kruhov v obilí som začal písať ďalší román. Ide to zatiaľ veľmi dobre, aj keď musím priznať, že som sa od pôvodného konceptu trochu vzdialil. Okrem šťastia a toho, čo šťastie jedného dokáže dorobiť so šťastím iných, to opäť bude kniha o fantázii, o radosti z fabulovania. Nebude ma to baviť, ak ma to nebude samého prekvapovať. Už sa neviem dočkať, ako sa okruh mojich čitateľov ešte zúži. V názve nebude sprosté slovo, takže je celkom možné, že to nebude chcieť čítať vôbec nikto.

• Pôsobíte ako pedagóg na obchodnej akadémii. Čo čítajú vaši študenti?
– Dúfam, že nečítajú moje knihy. Zatiaľ učím iba cudzí jazyk, takže o literatúre sa s nimi veľmi nebavím, možno aj preto, aby nemali pocit, že ich otravujem len preto, že sám píšem. Nikdy som čítanie nepovažoval za cnosť. Tí, čo čítajú radi, budú čítať, ostatných nemá zmysel do toho nútiť. Ja všeobecne svetu veľa šancí nedávam, či už bude alebo nebude literárne gramotný. Ľuďom oveľa viac ako láska ku knihám chýba láska k ľuďom.