Najväčšou inšpiráciou je samo písanie

Július Balco (28. 2. 1948) vyštudoval Právnickú fakultu UK v Bratislave, pracoval ako redaktor časopisu Romboid (1973 – 1996) a v iných redakciách. Poviedky publikoval v Mladej tvorbe, Slovenských pohľadoch a Romboide, knižne debutoval novelou Voskovožlté jablko (1976), nasledovali prózy Husle s labutím krkom (1979), Ležoviská (1986), Cestujúci tam a späť (1988) a Diablova trofej (2006). Detských čitateľov si získal rozprávkami o Strigôňovi – Strigôňove Vianoce (1991), Strigôňove prázdniny (1994) a Strigôňov rok (1999), ktoré dostali aj podobu rozhlasových a televíznych večerníčkov, a zábavnými príbehmi o trnavských vrabcoch Vrabčí kráľ (2004).

 

Najväčšou inšpiráciou je samo písanie

Rozhovor s prozaikom Júliusom Balcom

Július Balco (28. 2. 1948) vyštudoval Právnickú fakultu UK v Bratislave, pracoval ako redaktor časopisu Romboid (1973 – 1996) a v iných redakciách. Poviedky publikoval v Mladej tvorbe, Slovenských pohľadoch a Romboide, knižne debutoval novelou Voskovožlté jablko (1976), nasledovali prózy Husle s labutím krkom (1979), Ležoviská (1986), Cestujúci tam a späť (1988) a Diablova trofej (2006). Detských čitateľov si získal rozprávkami o Strigôňovi – Strigôňove Vianoce (1991), Strigôňove prázdniny (1994) a Strigôňov rok (1999), ktoré dostali aj podobu rozhlasových a televíznych večerníčkov, a zábavnými príbehmi o trnavských vrabcoch Vrabčí kráľ (2004).

* Debutoval si roku 1976 novelou Voskovožlté jablko. Príbehom z 2. svetovej vojny, v ktorom rezonuje myšlienka slobody a ceny, ktorú za ňu treba neraz zaplatiť. Jednako si sa v ňom vyhol ideologickým požiadavkám doby. Lyrickou redukciou sujetu na vzťah otca a syna kdesi na Liptove, uprostred prírody. Na strome niet vtáka, ktorého by si nevedel pomenovať, na salaši predmetu. Precízna práca s detailom, brilantné opisy. Takže tak trochu aj knižná etuda prozaika, ktorý je suverénny v reáliách a overuje si možnosti jazyka. Čo povieš?

– Súkromne za svoj knižný debut pokladám románovú novelu Husle s labutím krkom (Slovenský spisovateľ 1979) a nie Voskovožlté jablko, ktoré vyšlo v Smene o dva roky skôr. Ale napísané bolo neskôr ako Husle, na môj štýl práce veľmi rýchlo, za dva mesiace, do smenárskej literárnej súťaže k výročiu SNP. Prispel som do nej preto, lebo v tom čase som bol čerstvým redakčným elévom v Romboide a nemal som vonku knihu. Bál som sa, že ma odtiaľ vyrazia, čo ostatne mali urobiť. Dnes by som bol bohatý, som vyštudovaný právnik. Motivácia teda bola jasná: čo najrýchlejšie vyplniť medzeru v ,,kvalifikácii“, rekordne rýchlo vydať knihu, čo zaručovali vyhlasovatelia spomínanej súťaže.

Voskovožlté jablko je komorne ladený príbeh otca a syna v ohrození života, všetko ostatné je len kulisa. Nie je tam nikde napísané, kto proti komu bojuje. Ten príbeh by sa mohol odohrať kdekoľvek na svete, kde sú ovce a zúri nešťastná bratovražedná vojna. Svoju prozaickú príležitosť som videl v knihe Husle s labutím krkom, ktorú som mal v podstate už napísanú, ale nechcel som ju vydať, kým som jej nedal naozaj všetko, čoho som bol v tom čase schopný.

* Novela Husle s labutím krkom, opus magnum tvojej novelistiky, je balada z cigánskeho prostredia plná hudby a lásky, túžob a vášní, slobody a voľnosti. Časopriestorovo presne nezaraditeľná, ale vstupujúca do konkrétneho kontextu tzv. normalizácie v okupovanej krajine a totalitnom režime. Uvedomoval si si tieto konotácie? Alebo máme veriť ,,iba" tomu, čo hovoríš o Cigánoch vo svojej nateraz poslednej knižke, totiž, že ich voľný, nekomplikovaný život ťa v mladosti neodolateľne priťahoval?

– Ktosi sa vtedy rozčuľoval, prečo píšem o Cigánoch a nie o budovaní. Medzi architektov pomýleného socialistického realizmu som nikdy nepatril. Môj ozajstný debut sa nerodil ľahko, zamietli mi aj žiadosť o tvorivé štipendium. Pracoval som ešte ako právnik, vlastne som len začínal, a mal som obrovskú chuť písať. No keby som to vytúžené štipendium dostal, musel by som za tri mesiace odovzdať rukopis a možno by bol menej kvalitný. Alebo aj naopak. To práve človek nikdy nevie. Hovorí sa – koniec dobrý, všetko dobré. Vrátane všetkého zlého, aj toho najhoršieho, čo tomu predchádzalo. V každom prípade mi však potulní muzikanti, z ktorých jeden ani nebol Cigán, dovoľovali vypovedať o človeku úprimne. Vykričať aj takú nehoráznosť, že radšej nebude jesť koláče, ako by mal pracovať, keď má husle. Možno práve preto sú Husle s labutím krkom knihou socialistického realizmu v tom najlepšom zmysle slova. Ale nijaké ocenenie som za ňu nedostal okrem ocenenia pre spisovateľa najväčšieho, ktorým je preklad. Vyšla v nemčine a maďarčine, pripravuje sa jej vydanie v taliančine. Mala priaznivý čitateľský aj literárnokritický ohlas, hoci to podľa vtedajšej klasifikácie cynických kultúrtrégrov nebola angažovaná próza.

* Medzi Husľami s labutím krkom a novelou Cestujúci tam a späť (1988) si vydal zbierku poviedok Ležoviská (1986). Ďalšiu Diablova trofej (2006) až o dvadsať rokov neskôr. Prózy z rozličných časových období, ktoré svedčia o tom, že popri novelách si trpezlivo pracoval aj na tomto žánri. Viem, že väčšina z nich vyšla časopisecky, no výsledný tvar v knihe je často celkom odlišný od časopiseckej verzie. Nebojíš sa vstúpiť dvakrát do tej istej rieky? Vôbec, čo pre teba znamená žáner poviedky?

– V tomto žánri som doma, takto začínam, tu sa mi najviac darí. Všetky moje novely mali pôvodne podobu krátkych poviedok. Rád vstupujem znova a znova do tej istej rieky ako tá žaba, ktorá vodu čistí. Všetky poviedky zo zbierky Diablova trofej boli už časopisecky publikované a potom som na nich ešte tvrdo pracoval, keď si ma oslovil, že bratislavské vydavateľstvo Regent sa rozhodlo obnoviť slávnu smenársku edíciu Erb. Voľakedy si redigoval v Erbe moju prvú zbierku poviedok a tvojou zásluhou sa Diablova trofej stala pilotnou knihou tejto obnovenej edície. Dal som si na nej naozaj záležať. Niekedy som menil aj názvy. Napríklad poviedka Silvester s dámou v klobúku, lepšie povedané jej črta, vyšla kedysi v Literike pod názvom Pozdrav babieho leta a teraz je to už celkom iná próza. Podobne Žlté ruže či Diablova trofej aj rozsahom trojnásobne prekonali pôvodné časopisecké verzie. Chcem tým len povedať, že sú to vybrúsené prózy overené časom a ako autor mám z tejto knihy dobrý pocit. K jej konečnej podobe prispela aj redakcia Pravdy, keď v sobotňajšej prílohe začala uverejňovať poviedky slovenských autorov. Pre pani redaktorku a spisovateľku Helenu Dvořákovú som ich zopár napísal a aj tie sú v tejto zbierke.

* Osobitou kapitolou tvojej tvorby je literatúra pre deti a mládež. Cyklom strigônskych rozprávok a rozprávkou Vrabčí kráľ, ktorá práve vyšla v poľskom preklade, si okrem práce na poviedkach vyplnil odmlku medzi Cestujúcim tam a späť a Diablovou trofejou. Nazdávam sa, že ich čitateľský a divácky (televízne Večerníčky) úspech neťažil iba z originálnych nápadov, ale aj z toho, že si ich zasadil do reálneho prostredia, v ktorom vystupujú popri rozprávkových bytostiach aj postavičky, ktorých predobrazom boli konkrétni ľudia. Komunikujú s tými rozprávkovými s rovnakou prirodzenosťou ako dýchajú. A platí to aj naopak, pravdaže. Nerozpráva aj karpatský strigôň ústami starca – starcov – z chalupy pod orechom kdesi za pezinskými hradbami?

– Všetky moje prózy, či už pre deti alebo pre dospelých, majú reálny základ. Nikdy som nič ,,nevymyslel“. Ale aj v útržku náhodného rozhovoru som vedel zachytiť stopu poviedky, príbehu, ak tam tá stopa naozaj bola. Hneď som vedel, že to bude poviedka, že to bude autentický príbeh, ktorý hodno odkliať, dať mu presný tvar. Prirovnal by som to k tvrdej sochárčine. Moje poviedky musia mať pevnú kompozíciu – kým ju nemajú, dovtedy bijem do reality pomyselným kladivom a dlátom. Príležitostí na dobrú poviedku nebýva veľa. Jej stopu vnímam ako vzácny dar, odtlačok tušenej prózy v mojej mysli je pre mňa cennejší ako drahokam. Preto som rád, že ma vtedy nevyrazili z Romboidu, že som sa nemusel stať právnikom a mohol som sa venovať literatúre.

* Narodil si sa v Cíferi, žiješ v Pezinku, robíš v Bratislave. Korene máš na Záhorí a Liptove. Nakoľko sú tieto prostredia pre teba inšpiratívne? Nie je pre teba inšpiráciou už samo písanie? Ako som už povedal pri inej príležitosti, v niektorých svojich poviedkach sa zamýšľaš aj nad magickými okolnosťami reálneho života, ktorých spúšťacím mechanizmom je nepretržitý  tvorivý proces, iniciovaný, naopak, atakmi, ktoré nie sú iba vulgárnym ,,odrazom", ale aj odpoveďou na výzvu.

– Môj otec pochádzal z Liptovského Trnovca, matka zo Záhoria, z Gajar. Tieto dva úplne odlišné regióny Slovenska, Liptov môj milený aj Záhorí, to naše Záhorí, majú charakteristický pôvab, nevyčerpateľné zdroje inšpirácie. Ale najväčšou inšpiráciou je samo písanie! Literárna tvorba nie je remeslo, ktorému sa človek vyučí. Zároveň platí, že aj v tomto procese autor nadobúda určité skúsenosti, už nie je tak celkom postavený pred čistý papier ako v úplných začiatkoch tvorivého úsilia. Veľmi dobre sa mi píše v budmerickom kaštieli. Mám tam svoju magickú komnatu, na ktorú som zvyknutý, vzácny pokoj a ohľaduplnú starostlivosť ústretového personálu. Aj v kaštieli sa niekedy darí viac, niekedy menej, inokedy vôbec, ale vždy tam niečo napíšem. Viem, že je to aj tvoja skúsenosť. Keď máme dobré podmienky, musíme niečo urobiť, aj keby sme nechceli. Ale kto by nechcel, keď môže?

Vypovedať o tom, na čo nejestvuje pomenovanie v slovníku nijakého jazyka, je nesmierne vzrušujúce a zároveň riskantné. Možno až nebezpečné ako forma zaklínania samotného autora. Aj ty si mi rozprával, že si niečo napísal, a neskôr sa to naozaj stalo. Povieme si: náhoda. Možno sme opísali, čo nás čakalo, čo sa stať muselo. Ale čo ak sme to či už v dobrom, alebo zlom, tým procesom privolali? Ja neviem. Mal by som pre to prestať písať? Komu sa to nepáči?

* Július Balco ako novelista a poviedkár, autor píšuci pre deti. Hádam ťa ani veľmi neprekvapím, keď sa ťa na záver spýtam, či náhodou nepracuješ na románe. Hoci už niektoré tvoje novely možno nazvať románovými. Tému prezradiť nemusíš, stačí, ak povieš, čo by dobrému románu nemalo chýbať.

– Dobrý román by mal byť ako človek, ktorý od začiatku vzbudí našu dôveru, cítime sa s ním dobre a ani na um nám nepríde, že by nás mohol sklamať. Pritom kdesi v podtexte by mohol mať aj veľmi príjemnú lož, čosi ako lichôtku, ktorá poteší a povzbudí. Ľahko sa to hovorí, ale ťažko spraví...

Zhováral sa Bystrík Šikula