Človek má svojho anjela i čerta

Ladislav Hrubý (1957) je s Kysucami takmer osudovo spätý – ako postavy jeho próz – pre svoje rodisko žije a, samozrejme, čerpá z neho aj živú vodu pre osobitú prozaickú tvorbu. Novinár, publicista, pedagóg a prozaik prešiel mnohými zamestnaniami, no vždy ostal verný tvorivému písaniu. Poviedky začal publikovať v polovici 80. rokov v zborníkoch, roku 1986 mu vyšla samostatná prozaická zbierka Ružová ako sen. Hoci žije na periférii literárneho diania, v poslednom období sa mu darí rok čo rok vydať novú knihu: Kráľovstvo na zemi (2004), Zázraky nad Kykulou (2005), Legendy o samote (2006), Tajomstvá hackovských záhrad (2007), Hostia z hraničného mesta (2009). Je spoluautorom publikácie Zjavenie Panny Márie v Turzovke, ktorá stála pri zrode filmového dokumentu Zjavenie Matúša Lašuta (1995); spolupracuje s rozhlasom, venuje sa publicistike.

 


 

• Začnime stúpať priamo do kopca, mám na mysli tvoju knihu Cesty na vrch Sad (Matica slovenská, 2010), zbierku jedenástich poviedok z kysuckého prostredia. Vo svojich knihách Kysuce neopúšťaš ani na krok, detailne ich poznáš, miluješ a citlivo „premieľaš“ v mlynčeku tvorivosti. Čo pre teba znamenajú Kysuce? Z toho najbežnejšie, každodenného pohľadu, ale i z pohľadu literáta a tvorcu, ktorý v tepnách tejto rázovitej krajiny i žilách ľudí v nej žijúcich nachádza srdce i dušu života svojich próz.
– Patrím medzi ľudí, ktorí veria detstvu. Je plné hier, zážitkov, pomaly plynúceho času, ktorý akoby vytváral kúsok večnosti. Zároveň je odrazovým mostíkom do života. Veď mnohé veci, ktoré sme v detstve zažili, sa v určitých variáciách opakujú, a čo sme sa počas mladých liet naučili, to môžeme potom využiť. Hovorím to preto, že hoci v mojich prózach detské postavy vystupujú iba okrajovo, predsa tam existujú v tej neuveriteľnej čarovnosti a fantastickosti sveta. Všetko je totiž možné, každá udalosť nás zasahuje, niekedy len nepatrne, no mnohé veci ostávajú v srdci. Derú sa z neho, hľadajú ďalších svojich „srdciarov“. Aj keď v súčasnosti mnohí podľahli moci peňazí, mamonu, predsa sú tu ľudia, pulzujúce ľudské srdcia, ľudské svedomia. Živé bytosti. Pýcha predchádza pád. Uvedomenie si skutočnosti napomáha zachovanie ľudskej dôstojnosti. Aj o tom sú poviedky z mojej najnovšej knižky.

• Značnú časť tvojho profesionálneho života vyplnila novinárska práca. Z vlastnej skúsenosti viem, že novinár môže ľahko podľahnúť prvoplánovému vábeniu dokumentárneho zachytenia skutočnosti. Nakoľko sa odrobinky z novinárskeho chlebíčka mrvia do „váry“ prozaika Hrubého?
– Po revolúcii v roku 1989 nastali slávne časy. Zrazu sa všetko uvoľnilo. Vtedy sa zdalo, že je všetko možné, a tie zmeny sa podobali zázraku... Novinári naozaj mali zrazu voľné ruky a mohli písať bez strachu, že by ich stíhali. Naša generácia sa púšťala do tém, ktoré mali čitateľov obohatiť, povzniesť. Či už to bolo odkrývanie dlhodobo zamlčaných skutočností, alebo vyzdvihovanie hodnôt slobodného života. Aj vtedy bola hektická doba, no mali sme nepomerne viac času na hľadanie i písanie ako teraz. S Milanom Matušinským, ktorý je dlhoročným redaktorom v televízii, sme nastúpili do regionálnych novín. Nepísali sme len o Žiline a okolí, ale mohli sme si zájsť trebárs do Ostravy, Banskej Bystrice, Bratislavy, ba aj do zahraničia. Konečne sa dalo cestovať po Európe! A písať o nej! Tiež meniť zamestnania! Boli sme mladí a neexistovala hrozba nezamestnanosti. Tak som si, trošku aj nevedomky, zbieral materiál na neskoršie knižky. Myslím, že každý novinár túži po čase vydať knihu. Záleží len na tom, ako spracuje faktografiu svojich i sprostredkovaných zážitkov.

• Prešiel si viacerými zamestnaniami. Ktoré zanechalo najvýraznejšiu stopu na tvojom pohľade na svet a jeho zobrazení v próze?
– Naozaj som zažil kadejaké zamestnania či nezamestnania, lebo nezamestnaný som bol už za komunizmu... Bol som učiteľom, novinárom, robotníkom na JRD, montážnikom, spravodajcom televízie, obchodným zástupcom, dílerom... Každé z týchto zamestnaní mi niečo dalo, lebo každé je iné a poskytuje zmenu. To bolo pre mňa dôležité. Mladý človek túži po pohybe. Iné je to už na staršie kolená. Tam sa dá čerpať z toho, čo sme zažili. Nuž, čerpám...

• Podľa mňa si tvorcom zvláštnej formy snových próz, akéhosi kysuckého magického realizmu, ktorého pendant v súčasnej slovenskej literatúre vidím kdesi v najlepších prózach Pankovčína spred dvadsiatich rokov a či Rankova spred pätnástich. Ako by si sám charakterizoval svoju tvorivú metódu? Kto ťa ovplyvňuje, inšpiruje v spôsobe písania?
– Magické vždy priťahuje. Už v rozprávkach, ale aj v bájkach, povestiach či mýtoch sa predostiera skutočnosť zaobalená do čarovného rúška inotaje. Alegorické deje pritom vyjadrujú kus životnej pravdy, filozofiu večne bojujúcich fenoménov dobra a zla. Človek je rozorvaný, ak sa to dá tak povedať, má svojho anjela i čerta a títo ním „šijú“. Ale také je aj prostredie – mnohokrát neznáme, provokujúce. Tajomné. Plné zázrakov a zázračných bytostí. Fascinujúce! Tak ho videl napríklad aj Márquez v príbehoch z Maconda či trebárs Pankovčín v Marakéši a ďalších svojich prózach. Osobne ma vždy priťahovali latinsko-americkí spisovatelia, obdivoval som ich videnie sveta. Najskôr som možno hľadal exotiku, no potom som si uvedomil, že naše svety sú určitým spôsobom príbuzné. Zrejme je v tom kus mentality. Láska, výbušnosť, pokora... Ale aj ďalší autori majú vo svojom erbe črty magickosti a farebnosti života. Či už sú to František Švantner, Ján Papp, Vincent Šikula, Rudolf Jašík, Viktor Astafiev, José Saramago, William Golding...

• Súčasný literárny kritik (mimochodom tiež Kysučan) ťa označil za jedného z „najtalentovanejších kysuckých spisovateľov“. Viem, je to ťažká otázka, navyše viem aj to, že si skromný človek, napriek tomu: ako sa vidíš na šírom literárnom poli v autoprojekcii a ako ti chutia tvoje doterajšie plody na ňom dozreté?
– Pri prezentácii najnovšej knihy Cesty na vrch Sad v Považskej galérii v Žiline som sa prihovoril účastníkom, aby si knihu najskôr prečítali, veď knihy sú určené naozaj predovšetkým na čítanie. Tak si môžu potom utvoriť vlastný názor. Nepriamo som ich teda nabádal na čítanie, čo sa v dnešnej dobe považuje už za záslužnú činnosť. Aj keď viem, že ľudí, čo ma prišli povzbudiť, do kníh nútiť netreba.

• Aký je literárny život na Kysuciach? Si členom Žilinskej odbočky Spolku slovenských spisovateľov, hoci, viac-menej, sám vojak v poli. Nie však osamotený. Ako vnímaš postavenie tzv. regionálnej literatúry v celku národnej literatúry, ktorá sa hlavne v posledných rokoch stáva predmetom debát literárnych kritikov. V čom vidíš jej špecifiká a čím je pre korpus národného celku nenahraditeľná?
– Už som spomínal, že sme určitým spôsobom špecifický kraj. Sám som vyrastal v malej dedinke Lodno – odtiaľto pochádza aj spisovateľ Dušan Mikolaj – a to prostredie ma jednoducho zasiahlo. Svojou prirodzenosťou, tvrdosťou, smútkom, ba až clivotou, ale na druhej strane aj veselými okamihmi, spolupatričnosťou a činorodosťou. Nazdávam sa, že podobne to prežíval aj Dušan Mikolaj, vidieť to napríklad na atmosfére jeho novely Také korene. Na Kysuciach vyrástla nová generácia spisovateľov. Niektorí sa odvolávajú na tradície, „silu koreňov“ (to je tvoj obľúbený výraz), iní hľadajú nové prostriedky na vyjadrenie bezprostrednej reality. Istý čas tu pôsobili známi spisovatelia ako P. Holka, I. Hudec, A. Halvoník, J. Kuzmová a ďalší, ktorí po sebe zanechali diela späté s krajom. Na tradičné hodnoty vo svojej tvorbe nadväzujú J. Marec, P. Holeštiak, P. Kubica, J. Podmanický, A. Straka, J. Kruták, A. Pajonk, M. Kolembus a ďalší. Svojskou cestou príbehu sa pustili M. Grupač a I. Otčenáš. Celkom osobitnú kapitolu v literárnej oblasti predstavuje M. Jesenský, autor populárno-náučných kníh. Ešte sú tu ženy – autorky, napr. M. Ďuranová, Ľ. Podoláková, M. Martinská-Ujháziová a iné. Akýmsi bardom tunajšej literatúry je R. Gerát. Napokon, vývin súčasnej kysuckej literatúry zachytil vo svojom prehľadnom a vyčerpávajúcom diele Kysucká literatúra I.pomerne mladý autor P. Kubica.

• Možno práve v regionálnej literatúre sa viac objavuje tradícia ako v ostatnej súčasnej tvorbe. Hoci aj v najsúčasnejších „mutáciách“, ale predsa tradícia. Určite ju cítiš a do svojich textov i vkladáš...
– Odpovedať na túto otázku som sa snažil v predchádzajúcej odpovedi...

• Si učiteľ a učil si deti vo Svrčinovci, kde svojho času pôsobil i spisovateľ Peter Jilemnický. Fantázie máš na rozdávanie, preto sa pýtam otvorene: stretával si ho v kabinete často?
– Školu vo Svrčinovci, v ktorej som učil, postavili ešte v 30. rokoch minulého storočia. Svoj učiteľský krst si v nej odbil napríklad aj známy autor Tisícročnej včely Peter Jaroš... Jilemnický prišiel na Kysuce desaťročie predtým, ako stála škola a svoje učiteľské miesto si našiel v osade U Deja. Bol som sa tam, samozrejme, pozrieť... V súčasnosti učím v Zákopčí. Tu pôsobil aj prozaik Jozef Hnitka, ktorého dcéra Mária Bátorová, je významná spisovateľka a literárna vedkyňa.

• Vo svojich prózach približuješ často súčasníkov vyrovnávajúcich sa s minulosťou, trápiacich sa s vlastnými nedostatkami i spoločenskými dobovými imperatívmi, veľakrát absurditami systému. Myslíš si, že literatúra môže aktívne pomôcť v prehlbovaní čoraz plytkejšieho koryta našej kultúrnosti?
– Kedysi sa hovorilo, že spisovateľ by mal byť svedomím národa. Dnes už sa takéto tvrdenie nenosí, veď aj deti čítajú oveľa menej ako za našich mladších čias. Svoj vplyv rozšírila televízia, prišli počítače, knihy sa snažia nahradiť elektronické médiá. Verím, že sa to nepodarí a že kniha ostane knihou – nielen prostriedkom komunikácie, ale aj estetickým a kultúrnym fenoménom. Duša človeka po tom piští, aj keď si to ľudia vo svojej súčasnej pýche a nasýtenosti neradi priznávajú.

• Máš nažité i napísané, dozrel čas na väčšiu novelu a či azda aj román. Nechystáš niečo „väčšie“ pre čitateľov?
– Práve som pripravil dobrodružný román pre deti o jednej takmer fantastickej výprave školákov do našej nenapodobiteľnej kysuckej prírody. Ponúkol som ho Vydavateľstvu Matice slovenskej. Mám rozpracované aj ďalšie „veci“, takže verím, že niečo sa ujme.