Rozhovor s prozaikom a literárnym vedcom Stanislavom RAKÚSOM

Do záujmovej sféry literatúry patrí všetko

Rozhovor s prozaikom a literárnym vedcom Stanislavom RAKÚSOM

Stanislav Rakús (1940) pracuje od roku 1969 na Filozofickej fakulte UPJŠ, v súčasnosti ako profesor na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy Prešovskej univerzity. Debutoval novelou Žobráci (1976), námety z histórie čerpal aj v poviedkach zbierky Pieseň o studničnej vode (1979). Svoje pedagogické skúsenosti reflektoval v novele Temporálne poznámky (1993), v Nenapísanom románe (2004) a Excentrickej univerzite (2008). Okrem umeleckých próz a knihy pre deti Mačacia krajina (1986) vydal viacero teoretických knižných publikácií o problematike prozaického textu. Je erbovým autorom vydavateľstva K. K. Bagalu, kde vyšlo celé jeho prozaické dielo

* S otcom rozprávača tvojho najnovšieho románu Excentrická univerzita  ťa na úvod nášho rozhovoru poprosím: ,,Tak začni rozprávať všetko poporiadku od konca."

– Keby som chcel začať rozprávať od konca, musel by som vedieť, čo bolo na začiatku. Lenže ja na rozdiel od Petra Antonoviča Ledera, textového rozprávača z Excentrickej univerzity, nemám informáciu o tom, že istý Bochňa, konkrétne Viktor Pavlovič Bochňa, poslucháč druhého ročníka filologickej fakulty, sa rozhodol požiadať o ruku dvadsaťsedemročnú krásavicu Máriu Petrovnu Goločnikovovú, ktorá bola v tom čase odbornou asistentkou na katedre ruského jazyka a literatúry.

* ,,Písanie od konca by mohlo zvádzať k názoru, že sme v styku s tvorivým procesom akéhosi beletrizujúceho teoretika. Označenie beletrizujúci teoretik ... netreba chápať ako čosi apriórne znevažujúce..." Ako súvisí toto označenie s dvojitou rolou Stanislava Rakúsa – literárneho vedca a spisovateľa?

– Dovolil by som si v týchto súvislostiach vypomôcť slovami už spomenutého Antona Pavloviča Bochňu: Ja som však Valentína Nikolajeviča obhajoval hovoriac, že tak ako on postupuje takmer každý autor, keď uvažuje nad koncepciou svojho diela. Malo by to byť však späté s intuitívnou fázou, ktorá neraz bez špeciálneho zámeru určí autorovi významové i žánrové smerovanie. Tieto Bochňove slová by mohla potvrdiť aj moja skúsenosť. Poznám mnohých autorov, ktorí nie sú literárnymi teoretikmi, pracujú však s textom tak, ako keby nimi boli. Ten, kto zvládne produkciu, zvládol by podľa môjho názoru aj recepciu. Ak by si osvojil literárnovednú metodológiu a jej pojmový aparát, mohol by vytvárať i metatextové štúdie. Aj môj pohyb smeroval od beletrie k teórii. Najprv som písal prozaické texty a po nástupe na filozofickú fakultu som sa začal venovať i koncipovaniu teoretických príspevkov, čo vyplývalo z náplne práce vysokoškolského učiteľa. Mám pocit, že prozaická príprava a činnosť mi to uľahčila.

* V Excentrickej univerzite je vynikajúci úvod a záver, paralelne s motívom incipitu. V umeleckej literatúre rozprávač v úvode pokojne prezradí, že hrdina zomrie – čitateľ potom nevníma text kvôli deju; takisto sa môže stať, že pointa je obsiahnutá v incipite. Čo by však bolo pre teba ako autora neznesiteľným incipitom či explicitom?

– Veta, ktorá by sa vzťahovala na ľúbostný sujet a mala by takúto podobu: Sedeli spolu na lavičke a bolo im dobre.

* V tomto románe uplatňuješ iné rozprávačské postupy ako v predošlom. Azda preto, že rozprávanie a mlčanie sa funkčne dopĺňajú, že takáto narácia sa môže vrátiť späť, rozprávač svojim spolubesedníkom dopovie, čo nestihol či nesmel hovoriť hoci dekanovi? Existuje však aj iná možnosť, a tou je fascinácia literatúrou, ktorá je jedným zo základných motívov románu.

– Látka nemusí byť, ako je známe, iba empirická, ale aj arteficiálna. Ak sa môže stať predmetom rozprávania famózny  murársky výkon – tak je to napríklad v románe Juliana Kawalca Preplávaš rieku... -, prečo by ním nemohla byť aj literatúra, stvárňovanie procesu jej vzniku, spätého s faktom tvorivých múk i slastí. Analytický typ prózy sa nemusí viazať iba na interpretáciu personálnych objektov, vzťahov, rozličných životných, priestorových a časových situácií, ale i na teoretickú interpretáciu umeleckých textov, ktorú možno prozaicky uchopiť a podať nielen ako odkrývanie zmyslu a umeleckej hodnoty literatúry, ale aj ako náročnú, vypätú prácu.

* Medzi tvojimi románmi z vysokoškolského prostredia sú viaceré súvislosti, ale všetky tri možno čítať aj ako samostatné diela. V čom sú pozitíva takéhoto nadväzovania?

– Išlo mi o to, aby sa Temporálne poznámky, Nenapísaný román i Excentrická univerzita dali čítať bez nejakého zvláštneho tematického i tvarového deficitu samostatne. Zároveň som sa však pokúšal aj o to, aby tieto prozaické celky vytvárali prostredníctvom účinkovania niektorých vedľajších a epizódnych postáv, ale i iných, najmä tzv. morfologických činiteľov  (personálny typ rozprávania, sujet hovorenia, vnímania a počúvania) žánrový útvar voľnej trilógie, umožňujúcej aj istú úspornosť. Dá sa to demonštrovať napríklad na téme priestoru, ktorý zohráva jednu z hlavných úloh v Temporálnych poznámkach, no cez komplementárny žánrový faktor prechádza nepriamo a implicitne aj inými časťami trilógie. V tomto dosahu môžem so spomenutým rozprávačom súhlasiť.

* ,,Ten, kto má talent a nevyužíva ho, je nespravodlivý k tým, ktorí talent nemajú, ale keby ho mali, využili by ho." Nie až tak veľa tvorcov je talentovaných – v tomto zmysle je priam ich povinnosťou využívať svoje schopnosti. Čo však robiť, keď netalentovaní prekričia nadaných ľudí?

– Myslím si, že súčasťou talentu by mal byť, ak použijem vyjadrenie Milana Hamadu, aj kritický intelekt, odlišujúci kvalitu od nekvality. Nezaujať stanovisko k tomu, čo je zlé, netalentované a zároveň vyzdvihované a uznávané, by znamenalo rezignovať na hodnotovú stratifikáciu sveta. Pravda, je dosť veľký rozdiel, z akej pozície dochádza k posudzovaniu nepriaznivých javov. Autor, ktorý by mal zaujať postoj k negatívnym tvorivým výsledkom iných autorov, by mohol pociťovať svoju úlohu ako chúlostivú ,,dvojrolu" – bol by hráčom v poli a zároveň arbitrom s rozhodcovskou píšťalkou. Pri takýchto zábranách má však možnosť svoj kritický postoj vyjadriť v takom sujetovom zoskupení personálnej látky, z ktorého vyplynie rozpor medzi skutočnou a fingovanou pozíciou netalentovaného človeka. V inej situácii je literárna kritika, ktorá svoje záporné stanovisko k zlému dielu vyjadruje bezprostredne.  

* Písanie o literatúre neznamená vymenovať autorov a diela. Naopak, produktívne možno interpretovať na pohľad triviálne motívy (bradavicu na tvári či nos, lenivosť protagonistu, rýchlosť času, obžerstvo postavy atď.) a inšpiratívne o nich rozmýšľať. Ako v tomto smere postupovať v školskej praxi, keď sedem z desiatich študentov nerozlíši kvázivedu od hĺbkovej interpretácie textu? Analogickým motívom v tvojom románe je Župrejovo hľadanie súvislostí s významom jediného slova, ale tiež Bochňov záujem o vyučovanie komunikačnej estetiky.

– Základným východiskom pri uvažovaní o literatúre i jej vyučovaní by mal byť všeobecne známy, no v konkrétnej praxi často zanedbávaný fakt, že literárne dielo má umeleckú povahu. Z tohto hľadiska treba potom merať aj kvalitu poznatkov, lebo práve ony sa bez uplatnenia estetických kritérií môžu stať nefunkčné a zbytočné. V školskej, najmä však v stredoškolskej praxi dochádza k tomu vtedy, keď sa povýši vedomosť nad estetický objekt, ktorý sa stáva – zvyčajne v nejakom svojom úseku – priestorom na demonštráciu, názorné objasnenie a upevnenie vedomosti, a nie primárnou plochou estetickej identifikácie. Nastáva tak zámena prostriedku a cieľa: to, čo by malo byť prostriedkom (sféra vedomostí), je cieľom a to, čo by malo byť cieľom (sféra umenia), je prostriedkom. Výrazným ukazovateľom tejto situácie je afirmatívnosť, spočívajúca v tom, že literárny text, podliehajúci pri ,,obyčajnom" čítaní i polemickej, nepriaznivej vkusovej reakcii, sa v jazyku vedomostí prezentuje bez tejto nesúhlasnej individuálnej zainteresovanosti ako čosi čitateľsky odindividualizované a priaznivé, resp. neutrálne. Afirmatívny prístup vyvoláva tlak, pri ktorom sa učiteľ nezriedka stáva akýmsi propagátorom toho, čo je v učebných osnovách. Protirečivý a vysoko individuálny komplex diela predstavuje ako klad; zložky, ku ktorým má kritický vzťah, v takom prípade buď vynecháva alebo, čo je horšie, hodnotí ich pozitívne. Netreba azda ani zdôrazňovať, akú nedôveru môže vyvolať takýto postup u čítajúceho študenta. Vedomostný, ,,objektivizujúci", nekritický výklad zbližuje literatúru s vyučovaním predmetov, ktoré nemajú umeleckú povahu. Materiálovo rozsiahla, encyklopedická orientácia učebných osnov núti učiteľa hnať sa za kvantitou bez možností zastaviť sa nadlho a slobodne v selektívnej hĺbke, ktorá rozvíja estetické cítenie a učí pars pro toto metóde a univerzalite. Niet času venovať pozornosť kľúčovým detailom, ktoré poukazujú na celok  a presahujú horizont východiskového diela k širším problémovým súvislostiam. Nazdávam sa, že práve vytváranie zmyslu pre detail a jeho funkciu v umeleckom texte by mohlo poslúžiť ako elementárne východisko a prostriedok pri odbúravaní odcudzeného, globálneho, reprodukčného, frázovitého prístupu  k literatúre. Poznám autora, aby som sa vrátil k tvojej enumerácii motívov, u ktorého možno cez takú detailnú črtu postavy, akou je veľký nos, spoľahlivo určiť základnú tendenciu jeho tvorivej metódy.

* Učiť literatúru je zaujímavé, až zábavné aj preto, že sa na hodine nedá vyhnúť hovoreniu o láske, smrti, nenávisti, žiarlivosti, hlúposti – proste o živote, čo povieš?

– Do záujmovej sféry literatúry patrí všetko. Už sme hovorili, že i sama literatúra, ba i teória literatúry sa môže stať jej predmetom. Ak k tomu dôjde, možno psychologicky ťažko priechodnú vysokosť teoretických úvah ,,zľudšťovať" nižšími, bizarnými, humoristickými i inými podnetmi látkovej skutočnosti. Ten istý proces sa dá uplatniť aj pri vyučovaní literatúry.

* Kto (alebo ktorá kniha) je podľa teba elementárnym príkladom talentu či naopak a prečo? Môže ísť aj o svetovú literatúru.

– Keďže nechcem byť nespravodlivý k tým knihám, ktoré by sa do môjho dlhého zoznamu nedostali, hoci by tam patrili, použijem všeobecnú formuláciu: Sú to všetky knihy, ktoré sú také, aké majú byť. Uvedená tautologická konštrukcia je výrazom môjho presvedčenia, že úlohou autora – a v tom je i jeho talent – je schopnosť vytvoriť text, ktorý je vrcholový sám v sebe. Táto schopnosť sa prejavuje vo výsledku tým, že všetko je v texte tam, kde má byť, že nič sa z neho nedá odobrať, nič sa k nemu nedá pridať, nič sa v ňom nedá zmeniť.

Tvoje prózy, dokonca aj taký vážny text, akým sú Žobráci, sú vynikajúcim príkladom uplatnenia komických postupov v literatúre: od humorného až po groteskný modus. V románe Excentrická univerzita ma osobne najviac pobavila historka z vlaku, keď chcela jedna z postáv vyhodiť kosti z kurčaťa a nevšimla si, že okno je zavreté, ale zábavné boli aj príhody z univerzitného prostredia. Spomenieš si na najkurióznejšiu situáciu, ktorá sa ti prihodila? Čo pre teba ako autora znamená komika v literatúre?

– Mnohé komické príhody, ktoré som pripísal vo svojich prózach rozličným postavám, som okúsil vďaka svojej roztržitosti na vlastnej koži. V tejto oblasti som si ako komický objekt dosť sebestačný. Stalo sa mi napríklad, že som zaujatý čímsi iným vložil v istej knižnici do cudzej tašky, ktorá ležala na stole vedľa mojej, puzdro s písacími potrebami. Keby k tomu nedošlo, ani by som netušil, aké problémy môžu vzniknúť, keď chce človek znova získať to, čo sa jeho vinou ocitlo v cudzej taške. Sám to vybrať nemôže a upozorniť majiteľa, že vo svojej taške má čosi, čo tam nepatrí, je veľmi delikátne, priam bezočivé a urážlivé. Ani bližšie vysvetlenie veľmi nepomôže. Ľudia sú citliví na to, ak si niekto dovolí narábať s takou vysoko intímnou, privátnou vecou, akou je taška, tak, že do nej niečo vloží. Môže to vyvolať i podozrenie z ohrozenia života. Nebudem celú vec už ďalej rozvíjať, poviem len, že k svojmu puzdru som sa dostal veľmi komplikovane a že jeho získanie sa nezaobišlo ani bez istého dramatického napätia.

Pokiaľ ide o komickosť, preferujem predovšetkým humoristický postoj. Možno je to tak aj preto, že svojou nesústredenosťou patrím k ľuďom, ktorých – povedané slovami Alexandra Matušku – humor vyhľadáva aj bez ich vedomia. Humor si vyžaduje vážne pozadie, a preto prostredím s humoristickými predpokladmi je každé prostredie vyznačujúce sa množstvom nariadení, zákazov i príkazov. Je ním aj školské prostredie, v ktorom celý život pôsobím a o ktorom vo svojich prózach aj píšem.

Marta Součková