Rozhovor s prozaikom Pavlom RANKOVOM

Rozhovor s prozaikom Pavlom RANKOVOM

Morálku si osvojujeme prostredníctvom príbehov

Pavol Rankov (1964) sa profesionálne venuje koncepciám a teóriám z oblasti masmédií, reklamy, informačných technológií a kultúry na Katedre knižničnej a informačnej vedy Filozofickej fakulty UK v Bratislave. Na literárnej scéne sa etabloval ako uznávaný prozaik. Sériu jeho úspechov odštartovala Cena Ivana Kraska za debut S odstupom času (1995), nasledovala prestížna medzinárodná cena Premio Letterario Internazionale Jean Monet (1997) a dosiaľ najväčší úspech v medzinárodnom kontexte – Cena Európskej únie za literatúru za rok 2009. Získal ju za román Stalo sa prvého septembra (alebo inokedy) z vydavateľstva Kalligram. Cenu Európskej únie za literatúru mu s ostatnými jedenástimi laureátmi slávnostne odovzdali vlani 28. septembra v Bruseli v Centre pre umenie Flagey predseda Európskej komisie José Manuel Durão Barroso a komisár EÚ pre kultúru a vzdelávanie Ján Figeľ za účasti patróna ceny, svetoznámeho švédskeho spisovateľa Henninga Mankella a predsedov národných porôt.

* Ako vznikal tvoj prvý román?

– Myšlienka na román vo mne už dosť dlho a postupne dozrievala. Robil som si výpisky, zapisoval som si tézy, ale stále som nemal motiváciu, ktorá by ma k písaniu naozaj dohnala. Potom – neviem, či to bol roku 2005 alebo 2006 – dostalo Literárne informačné centrum podporu od ministerstva kultúry na štipendium pre autorov. Oslovili ma a zrazu sa spojilo to, čo som si sám plánoval, so štipendiom z LIC. No a keď už sa človek ocitne v takejto situácii, že môže robiť, čo chce, a navyše má za to dopredu zaplatené, je to neodolateľná situácia.

* V podtitule si svoje dielo označil „historický román“, písal si ho s týmto žánrovým zameraním?

– Keď knižka vyšla a mala prvú prezentáciu v jednom bratislavskom kníhkupectve, požiadal som literárneho teoretika Petra Darovca, aby povedal niekoľko úvodných slov. Celkom zaujímavo sa na to pripravil a začal tým, že hoci sú hneď na prvej strane napísané slová „historický román“, on musí upozorniť, že to, žiaľ, nie je pravda, lebo podľa istého významného literárnovedného teoretika historický román môže hovoriť len o období takej dávnej minulosti, z ktorej už neexistujú žiadni priami pamätníci. Veľmi vtipne poukázal na to, že som si síce román presne zaradil, nesedí to však podľa literárnej teórie, o ktorej som nemal a stále nemám ani šajnu. Lenže... Hoci som sa pomýlil hneď v úvode, uverili mi aj čitatelia, aj nejakí recenzenti. Všetci svorne píšu, že ide o historický román.

* Po vydaní druhej zbierky poviedok My a Oni/Oni a my (2001) si povedal, že tvoje prózy sú orientované viac čitateľsky než recenzentsky. Ako sa odvtedy zmenil tvoj vzťah k literárnej kritike?

– Pochybnosti o tunajšej literárnej kritike, presnejšie len o jej niektorých reprezentantoch sa mi cyklicky vracajú. Samozrejme, moje úvahy sú nanajvýš subjektívne, ba až privátne, pretože nemám formálne ani neformálne vzdelanie, ktoré by ma oprávňovalo vynášať nejaké hodnotiace súdy. Naposledy ma takto vydesili myšlienkové pochody Marty Součkovej v recenzii na môj román. Asi štvrtinu z tejto recenzie jej zabral autopsychoterapeutický tréning, najskôr si lízala rany zo šoku, ktorý utrpela pri čítaní jednej okrajovej parodickej epizódy, kde sa v náznakoch pohrávam s kanibalizmom, a v závere recenzie sa z rovnakých psychoterapeutických dôvodov vracia k  poviedke zo zbierky vydanej pred ôsmimi rokmi, pretože aj vtedy utrpela šok spôsobený zhnusením, keďže jedna psychicky narušená postava poviedky oblízala dážďovku. Keď si predstavím, že takéto kŕčovité prvoplánové čítanie bez čo i len minimálneho nadhľadu a odstupu praktikuje docentka slovenskej literatúry, ktorej prešli a ešte prejdú cez ruky stovky budúcich učiteľov literatúry, som naozaj zdesený. Tým ale nechcem povedať, že by v románe Stalo sa prvého septembra nebolo čo kritizovať. Redaktorku mi predsa robila Ivana Taranenková a zostalo tam po nej nielen neuveriteľne veľa preklepov, ale aj štylistických chýb, na ktoré bola povinná ma upozorniť, pretože autor, na rozdiel od redaktorky, má od istého momentu právo byť k detailom svojho rukopisu slepý. Ale ak zmienená redaktorka nevie čítať, nie je to nič prekvapujúce, ona je totiž v prvom rade literárna kritička, nie čitateľka.

* Aký význam pripisuješ rozprávačstvu a príbehu?

– Príbeh je to, čo mám aj ako čitateľ na knihách rád: keď som zvedavý, ako to bude ďalej. Takto nejako sa snažím aj písať: aby čitateľ vždy mal isté očakávania, čo sa asi stane, čo autor pre neho pripravil. Príbeh je vždy pre mňa základom, na ktorý sa potom môžu namotávať aj niektoré iné vrstvy textu.

* Spôsobuje ti teda radosť šifrovanie postrehov do príbehu?

– Keby som mal na túto otázku odpovedať nejakou veľkohubou sebairóniou, tak by som vyhlásil, že som sa to naučil od Ježiša. Mimochodom, Ježiš bol opakovane donútený príbehy po vyrozprávaní ešte aj interpretovať, čo spisovatelia – ktovie prečo – nemajú robiť. Príbeh je ideálny kód na prenos akejkoľvek myšlienky. Napríklad morálku si osvojujeme predovšetkým prostredníctvom príbehov.

* Alexander Halvoník tvrdí, že „Rankov veru nie je k svojim postavám milosrdný“. Naozaj si k postavám krutý?

– Ale ja mám svoje postavy rád. Keď som k nim nemilosrdný, to možno len preto, že im v nasledujúcej kapitole chystám nejaké príjemné vybŕdnutie z problémov. Spisovateľ má manipulovať postavami, je ich stvoriteľom. Nemám rád knižky, ktoré sú akoby jednoduchým zápisom každodenného života. Literatúra by mala presahovať do niečoho viac alebo menej neuveriteľného, prozaik má príbeh vymyslieť, a nielen zaznamenať skutočnosť. Aj do svojho románu – či je alebo nie je historický – som popri tom, že je zasadený do konkrétneho obdobia, povsúval aj veci, o ktorých muselo byť každému súdnemu čitateľovi jasné, že sa vôbec neudiali alebo sa udiali celkom inak.

* Si trpezlivý čitateľ?

– Trpezlivým čitateľom som iba dovtedy, pokiaľ ma text baví. Čitateľ nie je povinný knihu dočítať, keď sa mu nepáči, ba dokonca ani keď sa mu páči. Čitateľ má právo na to, aby sa mu knižka nepáčila, lebo my, ľudia, sme rôzni – aj ako čitatelia, aj ako autori. Keď sa kniha nepáčila jednému čitateľovi, asi sa bude páčiť niekoľkým iným. Opakujem: nedočítať knihu, to nie je žiaden hriech, ani dôkaz nekultúrnosti.

* Vnímaš opakovanie autorských postupov ako pozitívny alebo negatívny prístup?

– Ak o nejakom autorovi povieme, že má svoj štýl – čo je mimochodom vždy pozitívne hodnotenie – tak tým spravidla vyjadrujeme, že jeho autorské postupy sa opakujú. Potom je zaujímavé sledovať, či v rámci svojho štýlu autor dokáže operovať dostatočne variabilne. Niektorým, napríklad Calvinovi alebo Cortázarovi, sa to aj podarilo, iní sú famózni napriek tomu, že sa celkom zjavne a dokázateľne opakujú, ako Borges či Pavić. Mne osobne ako čitateľovi opakovanie autorských postupov neprekáža, skôr naopak. Ale zároveň chápem, že čitateľ odchovaný audiovizuálnou kultúrou, ktorá sa snaží v každej sekunde ohúriť čímsi novým, nemá trpezlivosť sledovať drobné nuansy nového v rámci opakovania postupov. Pritom, paradoxne, to čo tento typ nedočkavého čitateľa vychovalo, je masmediálna kultúra postavená na fádnosti a recyklácii.

* Aké je tempo tvojho písania? Oslovuje ťa pomalosť?

– Píšem skôr zriedkavo než pomaly. S nízkou frekvenciou je možné písať poviedky, ale pri rozsiahlejšom texte už autorovi unikajú niektoré súvislosti a potrebuje dobrého redaktora. Och, teraz si uvedomujem, že sa už druhý raz vyhováram na redaktorku, takže by sa mohlo zdať, že sa chcem zbaviť zodpovednosti.

* Na akej próze pracuješ v súčasnosti?

– To, čo mám rozpísané, by som nazval historický román a znovu by ma zrejme upozornili, že vzhľadom na obdobie, o ktorom idem písať, to historický román nemôže byť. Pomedzi to sem-tam napíšem nejakú poviedku, ale to je úplne iné písanie. Poviedku totiž píšem s veľkým elánom a optimizmom. Tým, že je oveľa kratšia, mám ju veľmi rýchlo hotovú. Román je pre mňa naozajstnou prácou – či sa mi chce alebo nechce, keď ho mám raz rozpísaný, musím si k nemu ráno sadnúť a venovať mu niekoľko hodín. Zaujímavé je, že keď po troch-štyroch hodinách vstanem od písania románu, bolí ma celé telo, akoby som fyzicky pracoval. Z písania románu ma bolia dokonca ešte aj nohy, a nebude to len preto, že mám možno zlú stoličku alebo papuče. Fyzickú únavu som pri poviedke nikdy nepociťoval, a to aj napriek tomu, že román nevydržím písať viac než spomínané tri-štyri hodiny denne a poviedku píšem na jeden raz, kým ju nedokončím, čo môže trvať aj sedem-osem hodín príjemnej zábavy. Pri románe sa cítim inak, a hoci nie som čudák a hlupák, ktorý by dobrovoľne robil niečo nepríjemné, cítim únavu. Je podobná únave zo športu – aj tá vzniká napriek tomu, že športovca jeho výkon baví.

* Bude zamýšľaný román nadväzovať na prózu Stalo sa prvého septembra?

– Trošku sa pohrávam s myšlienkou, že by som v niekoľkých kapitolách oživil postavu z predchádzajúceho románu, o ktorej nebolo jasné, či cez vojnu zahynula alebo nie. Ide totiž o ryšavú mladú ženu, aké sa mi páčia. Možno však vytvorím inú ženu, pri ktorej zachovám aspoň farbu vlasov, nech si ju môžem predstavovať.

* Svojho času si sa označil ako autora atmosféry. Platí to aj po vyjdení románu Stalo sa prvého septembra?

– V poviedkach mi na vytvorení atmosféry záleží oveľa viac, než mi na tom záležalo pri románe. Tam som chcel skôr vytvoriť modelovú situáciu, keď traja muži – hoci s prestávkami a rôznou intenzitou – sú nekonečne dlho zaľúbení do jednej ženy. Táto situácia mala byť literárna konštrukcia, nie obraz reality, a dobová atmosféra mala slúžiť len ako motorček, ktorý by prostredníctvom vonkajších tlakov na túto lásku zdôvodňoval meniace sa motivácie postáv. No a kúzlo nechceného – autenticita atmosféry doby je v románe asi najvydarenejšia vrstva. Viem to od starších čitateľov, ktorí ma za autentickosť pri opise miest a doby chvália na každej besede. Ale na rozdiel od naozajstných pamätníkov mladý recenzent Radoslav Passia má z atmosféry v románe „umelohmotný pocit“, teda u mladých text môže vyvolávať inú čitateľskú odozvu. Mimochodom, vždy znovu a znovu ma prekvapuje táto nadržanosť na realizmus, ktorú prejavil aj Passia. Na Slovensku je nadčasová, nadideologická a nadgeneračná, je imúnna voči akémukoľvek dianiu v domácej a svetovej literatúre. Oni všetci asi ešte stále veria, že beletrizovaná nonfiction je jediná akceptovateľná literatúra. Čím sa vraciam k tvojej otázke o atmosfére v literatúre. Hádam najväčším majstrom vykreslenia atmosféry v literárnom diele bol Franz Kafka, pritom jeho diela sú vyslovene ne-realistické, nie sú v nich žiadni autentickí súčasníci autora v autentických dobových životných situáciách, ale jednorozmerné figúrky vo vykonštruovaných pseudokonfliktoch. Lenže presne to je dobrá literatúra!

* Platí o tvojom písaní, že v ňom časom bude čoraz viac zveličenia a irónie?

– Nie. Iróniu som mal ako čitateľ vždy veľmi rád, ale nikdy som ju nevkladal do svojich textov nejako programovo. Problémom irónie je, že nie každý je mentálne nastavený tak, aby iróniu odhalil ako iróniu. Nesúhlasím však s tými, ktorí klasifikujú človeka neschopného pochopiť iróniu ako jednoznačne hlúpeho, podľa mňa je skôr nudný. Ak máte radi iróniu, vojdite do ktorejkoľvek dedinskej krčmy na Záhorí a vašu dušu tam ovlaží takmer nekonečný prúd irónie a sebairónie. To je proste regionálna mentalita.

* Stále ťa irituje slovenský zvyk plakať nad sebou?

– Hoci som pred chvíľou priznal, že verím v regionálnu mentalitu, teraz to hneď musím poprieť. V národnú mentalitu veľmi neverím. Hlupákov je plno všade a rozumní ľudia zúfalo chýbajú každému národu. Zvyk plakať nad sebou ma irituje stále, nepovažujem ho však už za slovenské špecifikum. Rovnako vášnivo nad sebou dokážu plakať aj Maďari, Srbi, Rusi či mnohí iní. A myslím, že tu platí jedna zákonitosť: schopnosť sebairónie klesá úmerne s narastajúcou sebaľútosťou.

* V čom podľa teba spočívajú pozitíva tradície?

– Kultúra a v rámci nej aj literatúra je založená na tradícii. Rozvíjať, a tým prenášať tradíciou osvedčené kódy, hodnoty a schémy je pre literatúru a kultúru rovnako dôležité, ako vytvárať nové. Sme trpaslíci na pleciach obrov, a kto to popiera, dokazuje, že je naozaj nerozhľadený a neinformovaný trpaslík. Dokonca ani klišé nie je úplne na škodu, vynikajúce literárne diela sú často tie, ktoré vychádzajú z klišé, ale potom ho v určitom momente opustia alebo spochybnia.
* Ako vnímaš svoju chuť exhibovať? Rastie alebo zostáva na rovnakej úrovni?

– Každý, kto publikuje, je exhibicionista a grafoman. Trpí potrebou písať, prezentovať iným svoje myšlienky, nápady a predstavy, hoci si zároveň uvedomuje, že väčšina ľudstva o ne nemá záujem. Ak by sme pojem grafoman definovali z hľadiska potrieb a záujmov najširšej populácie, veď najpočetnejšie by malo byť normálne, tak by sme si museli priznať, že my, píšuci, trpíme úchylkou, na jej ventilovanie nám zatiaľ musí prispievať zo svojich daní široká nečítajúca masa. Tradícia totiž prikazuje zväčša nečítajúcemu národu, že by mal mať nejakú vlastnú literatúru. Ale môže sa stať, že príde zopár revolucionárov s originálnymi názormi o trhových princípoch v kultúre, a budeme hotoví. Potom asi prejdeme na nejaké explicitnejšie formy exhibovania.

Zuzana Belková

Foto Peter Procházka