Rozhovor s prozaikom Pavlom RANKOVOM

Som autor schopný povedať o sebe čokoľvek

Rozhovor s prozaikom Pavlom RANKOVOM

Pavol Rankov sa narodil v roku 1964 v Poprade, od detstva žije v Bratislave. Pracuje na Katedre knižničnej a informačnej vedy na Filozofickej fakulte UK. Ako prozaik vstúpil do literatúry  zbierkou poviedok S odstupom času (1995, 1999), ktorou zaujal širokú čitateľskú verejnosť príbehmi s iracionálnym nádychom, záhadnou atmosférou a prekvapivou pointou. V podobnom duchu sa niesla aj jeho druhá kniha My a oni/Oni a my (2001). Vo vydavateľstve LCA mu v roku 2004 vyšla aj v poradí tretia poviedková zbierka s názvom V tesnej blízkosti. Rankovove prózy sú známe aj v zahraničí, kde boli publikované v rôznych časopisoch a zborníkoch. Okrem uvedených prozaických zbierok je Pavol Rankov autorom odbornej publikácie Masová komunikácia, masmédiá a informačná spoločnosť (2002).  

* Od vášho debutu (zbierka poviedok S odstupom času, 1995) uplynulo desať rokov. Vraví sa, že prvá kniha býva často signifikatná, pretože z jej úspechu sčasti čerpá aj nasledujúca kniha, no až tretia ukáže, či je autor naozaj talentovaný a originálny. Možno s týmto tvrdením súhlasiť aj vo vašom prípade?

– Môj vydavateľ mi kopíruje recenzie, ku ktorým sa dostane, a ja sa snažím odkladať si ich. To znamená, že dodnes mám k dispozícii niektoré recenzie na prvú aj druhú knihu. Hodnotenia recenzentov sú však natoľko protirečivé, že nedokážem na ich základe nielen povedať, či som sa zhoršil alebo zlepšil, ale ani či som sa vôbec niekam posunul. Okrem banálneho konštatovania, že moje poviedky majú s pribúdajúcim vekom sklon predlžovať sa, vlastne neviem o svojom vývine či regrese povedať nič.   

* Najnovšia zbierka V tesnej blízkosti (2004) sa mi javí ešte experimentálnejšia, ešte viac hravá ako predchádzajúce. Vnímate to tak aj vy, prípadne v čom je podľa vás iná ako tie predchádzajúce?

– Stále si myslím, že najviac experimentov bolo v prvej zbierke. Mal som tam napríklad poviedku bez slovies a poviedku s nedokončenými vetami. Táto tretia zbierka je skôr o hre, je v nej viac nadsázka a irónie. Ale problém je v tom, že časť slovenskej literárnej kritiky je zúfalo nehravá a navyše chorobne vzťahovačná. Do jednej z poviedok som napríklad vkladal také fiktívne pripomienky „akože“ od jazykovej korektorky. A dve recenzentky si to vyložili tak, že si vyrovnávam účty s literárnou kritikou, teda s nimi. Pritom toto je zjavná dezinterpretácia môjho literárneho textu, zameniť kritičku a redaktorku je lož. Redaktor a kritik majú v schéme literárnej komunikácie úplne odlišné postavenie a poslanie. Redaktor (jazykový redaktor) je tvorivý prvok a je funkčný pred vydaním diela, keďže text pomáha konštruovať. Kritik je len jeden z čitateľov, vytvára spätnú väzbu a text buď rekonštruuje, alebo deštruuje. Deštruuje ho napríklad lživou interpretáciou (o tom, že interpretácia môže byť aj neadekvátna, dobre píše Eco). Dokonca si myslím, že na Slovensku ani nemáme až tak veľa literárnych kritikov a kritičiek, ktorí či ktoré by boli zároveň jazykovými redaktormi či redaktorkami. Ale ešte dokončím na tému konkrétnej poviedky Psy. Je pravda, že v nej parodujem nejakú vymyslenú jazykovú redaktorku, ale urobil som to práve preto, že som mal šťastie na veľmi vnímavé a citlivé korektorky. Môj vydavateľ by potvrdil, že som veľmi disciplinovaný a akceptujem takmer všetky korektorské pripomienky. Napokon, slovenčina je ich džob, tak prečo sa nezveriť do rúk profesionálov. Vieru Prokešovú považujem za najlepšiu korektorku na Slovensku a som si istý, že poviedka Psy ju nijako neurazila, na rozdiel od už spomenutých zádrapčivých a precitlivelých literárnych kritičiek.

* Myslíte si, že v ére globalizácie, v ére snáh o zjednotenie Európy má slovenská literatúra, podobne ako napríklad dobré slovenské pivo, šancu presadiť sa a osloviť väčšie množstvo čitateľov?

– Pivo je vo výhode, stačí ho preložiť z auta do pivnice a je to. Preložiť literárne dielo trvá dlhšie a dobre to dokáže urobiť oveľa menej ľudí, než preložiť sud alebo prepravku. Myslím, že slovenská literatúra nie je v stave, že by – hoci aj v prípade dostatku prekladateľov a vydavateľov – mohla vyvolať v zahraničí nejaký boom, ale na druhej strane máme dosť autorov, ktorý by Slovensku určite neurobili hanbu. Rozhodne však nemám pocit, že by svet nejako cielene a systematicky zabúdal práve na nás. Veď ani my, slovenskí čitatelia a vydavatelia, nie sme nijako ústretoví k malým európskym literatúram. Dokonca ani k tým väčším. Kto by napríklad vedel pozitívne odpovedať aspoň na polovicu z otázok môjho nasledujúceho test. Tu sú: Čítali ste v uplynulých dvoch rokoch knihu rumunského autora? A bulharského? Gréckeho? Portugalského? Fínskeho či nórskeho? Predstava, že slovenská kultúra dáva svetu perly a svet je tá sviňa, ktorá ich ani len nechce žrať, je len súčasťou našej obyčaje plakať nad sebou.

* Čo teda chýba našej literatúre, aby expandovala za hranice? Kvalita samotnej spisby alebo lepšia marketingová podpora?

– Samozrejme, lepší marketing by pomohol. Aj keď nedokážem povedať, ako ho robiť. U nás sa napríklad dosť číta talianska alebo britská literatúra. Nevšimol som si však nijaké marketingové aktivity, ktoré by vydávanie týchto diel sprevádzalo. Žiadne „kúpte si Baricca a dostanete veľkú pizzu“, ani „kúpte si McEwana a dostanete škatuľku čaju“ by nefungovalo. Marketing nie je zlý, ale tradícia je dôležitejšia. Maďarská literatúra má úspechy v Európe, pretože európsky čitateľ je dlhodobo zvyknutý, že v Maďarsku sú dobrí spisovatelia. O ruskej literatúre platí to isté. Ale je tu podľa mňa ešte jeden faktor – a to je prítomnosť románu, ktorý by vypovedal o stave spoločnosti z určitej historicko-politickej perspektívy. Z neznámych literatúr čitatelia najradšej čítajú diela, z ktorých sa aj niečo dozvedia o  krajine, zvykoch, dejinách a politike. To je Sto rokov samoty, to je Bezosudovosť, to je Cit slečny Smilly pre sneh, to je aj Sneh a krv od Maslowskej. Možno by to marketing slovenskej literatúry mohol nanovo skúsiť s Tisícročnou včelou či Pomocníkom? Rivers of Babylon má takúto silu vypovedať o spoločnosti pre slovenského čitateľa, ale neviem, ako by ho prijali v zahraničí.

* V poslednom čase skupinka intelektuálov a umelcov upozorňuje, že slovenská kultúra je (opäť) v kríze. Máte rovnaký pocit aj vy? A ako vlastne vnímate to významovo neurčité slovné spojenie ,,kríza kultúry"?

– Nietzsche, Sorokin, Buchanan... Zoznam autorov, ktorí sú presvedčení, že zažívajú krízu, ba smrť kultúry, by sa určite mohol začať už v antike. Kedy bola vlastne kultúra (a nielen slovenská) v inom stave než v kríze? Kríza predsa vždy v sebe nesie zárodok svojho prekonania novou krízou, takže je súčasťou vývoja. Samozrejme, keď žijete v krajine, kde ľudia majú pocit kultúrneho zážitku zo sledovania relácie, v ktorej sa Versače háda s Horolezkyňou, môžete mať pocit, že kultúra tejto krajiny je v hlbokej kríze. Kultúra je široký pojem. Zoberme si napríklad kultúru cestovania a kultúru stravovania. Rýchliky triedy IC sú čisté a pohodlné, čo je jednoznačné kultúrne zlepšenie. Staničné reštaurácie s agresívnym výčapníkom, opitou servírkou a okrádajúcim čašníkom sú už oveľa zriedkavejšie ako pred dvadsiatimi rokmi, to je ďalšie kultúrne zlepšenie. No a na druhej strane je tiež pravda, že sa u nás nakrúca veľmi málo filmov a vydavatelia doslova živoria. Podľa mňa najlepšie vypovedá o reálnom stave krajiny verejný sektor. Tam sa totiž ukazuje, nielen koľko má krajina peňazí, ale aj koľko má kultúrnosti pri ich rozdeľovaní. Darmo sa hovorí o tom, ako u nás rastú investície, ja stále porovnávam úroveň zdravotníctva, školstva, knižníc a podobne. A porovnávam napríklad s Českom. Stav našej kultúry svedčí o stave spoločnosti. Normálnou európskou krajinou budeme, keď sa majitelia psov naučia aj na ulici po svojich zvieratách upratovať a keď vodiči pochopia, že na prechode má chodec naozaj prednosť. Lebo aj to je o kultúre.

* V jednej zo svojich poviedok zo zbierky My a oni/Oni a my sa stretávame s témou reality šou. Na Slovensku akoby sa s podobnými programami vrece roztrhlo. Ako vnímate tento fenomén z pohľadu teoretika masovej komunikácie, televízneho diváka a umelca?

– Každý človek, ale aj spoločnosť ako celok, má svoje hodnoty, ideály, túžby, ale má zároveň aj svoje temné stránky. V každom je kus malosti, škodoradosti, fascinácie vulgárnosťou. Obávam sa, že reality šou treba analyzovať práve s ohľadom na túto odvrátenú stranu človeka. Voyersky pozorujeme ľudí vo chvíľach, keď sú bezradní, hádajú sa, rezignujú. Z nášho pohľadu to je bezbolestné prežívanie každodennosti. Možno tým sa reality šou odlišuje z hľadiska diváka od filmu. Vo filme sa dejú spravidla výnimočné veci, reality šou je o obyčajnostiach. Namiesto reality šou by asi stačilo chodiť po ulici a pozorovať ľudí. Lenže dnes, v ére hyperreality sa už všetko naozajstné deje v médiách, takže aj každodennosť hľadáme tam.

* Možno na tento typ programu aplikovať tradičné etické meradlá? Kde sú hranice, za ktoré by ani tá ,,najskutočnejšia" reality šou nemala zájsť?

– Predpokladám, že jedinou hranicou bude skôr či neskôr trestný zákonník. V našej televízii bolo dlho tabu používať vulgárne slová. Pani Norika toto tabu zlomila počas jedinej jari a vidíte, aký jej je národ vďačný. Nedávno (v televíznych správach) hovorili o popularite internetovej stránky, na ktorej sú priame prenosy web kamier z operačných sál. Ak sa operácia nepodarí, boli ste naživo svedkom smrti. To je viac cool ako priamy prenos z pitevne.

* Vráťme sa ešte na okamih k poviedke Psy, z najnovšej zbierky V tesnej blízkosti, kde ste veľmi vtipne publikovali spolu s vaším pôvodným textom aj redakčné poznámky a korekcie fiktívnej redaktorky. Nie je aj toto istá forma otvorenia sa literárneho textu ,,skutočnej realite"?

– Myslím, že nie. Je to fikcia, možno trochu rafinovaná, ale o to väčšia. Svoje poviedky by som radšej nazval virtuálnou realitou.

* Patríte k neveľa súčasným slovenským autorom, ktorí vo svojej tvorbe stavili na príbeh, atmosféru a pointu. V súčasnosti sa mi ako váš najbližší generačný súpútnik javí napríklad Peter Krištúfek, ktorý píše poviedky s pútavým príbehom, tajomnou atmosférou a prekvapujúcou pointou. Pokladáte ho za autora, s ktorým ste v rovine literárnej komunikácie dajako spriaznený? 

– Áno, cítim spriaznenosť s Petrom Krištúfkom. Viackrát ma po prečítaní jeho poviedky zamrzelo, že som ju nenapísal ja. Najväčší rozdiel medzi nami je azda v tom, že Peter má také prekvapujúce pointy, zatiaľ čo ja sa snažím písať „atmosferické“ poviedky bez pointy. Voľakedy som sa vyžíval v tom, že som zabíjal postavy poviedok v poslednom odstavci. To bola pointa. Teraz pointu poviem na začiatku. V tretej zbierke sú také poviedky Psy, Light my fire, Nové ľudstvo, kde začínam tým, že vyzradím, kto zomrie, a potom sa snažím vysvetliť prečo.

* Keď sme pred dvoma rokmi spolu robili interview, skonštatovali ste, že ste ,,smutný, ale hravý autor". Je táto sebacharakteristika stále aktuálna?

– Vydavateľ mi kopíruje aj rozhovory, takže aj tento som si nedávno pozeral. Musel som žasnúť nad tou formuláciou – smutný, ale hravý autor. Neuveriteľné, čo všetko človek zo seba vypustí, keď môže chvíľu exhibovať. Takže nová definícia: Som autor schopný povedať o sebe čokoľvek. To je smutné, však?

Pripravil Marek Kopča

Foto Peter Procházka