Rozhovor s prozaikom Petrom KARPINSKÝM

Tvorba pre deti je úlet do mimosveta

Rozhovor s prozaikom Petrom KARPINSKÝM

Peter Karpinský sa narodil roku 1971 v Gelnici, po maturite na Gymnáziu v Spišskej Novej Vsi študoval na FF UPJŠ v Prešove (1990 – 1995), kde od skončenia štúdia pôsobí na ako odborný asistent a zároveň vedúci Katedry slovenského jazyka (medzičasom univerzita zmenila názov na Prešovská). Po ocenení v literárnej súťaži Rubato 1998 debutuje zbierkou poviedok Oznamujeme všetkým majiteľom hrobov. V roku 2001 mu vychádza rozprávková kniha Ako sme s Ťukťukom ťukťukovali, ktorú venoval – okrem iných detí – najmä svojmu synovcovi Paľkovi. Je autorom rozhlasovej rozprávkovej hry Koruna času a modrá koza (2002), rozhlasového rozprávkového cyklu Rozprávky z múzea záhad a tajomstiev (2004) a rozprávkovej rozhlasovej hry Med z ľadových kvetov (2005). Okrem písania umeleckej literatúry a odborných prác sa ako lektor a porotca v súťažiach venuje začínajúcim autorom, píše recenzie predovšetkým literatúry pre deti.

* Vyštudoval si slovenčinu a dejepis, píšeš prózu a na vysokej škole vyučuješ jazykovedu. Ako sa prozaikovi učí vývin slovenského jazyka?

– Keby sme žili v Nemecku a mal by som jednoslovne odpovedať, povedal by som „Jaein“. Teda aj áno aj nie. To, že literatúre sa  venujem len ako „hobby“, ma do istej miery oslobodzuje. Môžem sa jej venovať s potešením, keď mám na ňu chuť. Sama to najlepšie poznáš, ako literárna vedkyňa a recenzentka niektoré knihy jednoducho „musíš“ prečítať aj vtedy, keď sa ti nepáčia. Akýsi morálny kódex čitateľa ani mne nedovoľuje odložiť rozčítanú knihu, ale napriek tomu mám stále možnosť povedať si dosť, toto čítať nebudem, pretože nemusím. Občas ti ticho závidím, že neučím literatúru. Keď vidím, ako niektorých študentov literatúra baví a, naopak, ako trpia na gramatike. Závidím učiteľom literatúry, že na vyučovaní sa môžu so študentmi porozprávať o živote. Pri úvahách o jerových striedniciach sa len ťažko hovorí o problémoch, ktoré ich naozaj trápia. Aby som nebol k jazykovede nespravodlivý, aj vývinu jazyka je veľmi zaujímavý, nemyslím len na etymológiu. Je opradený množstvom záhad a tajomstiev, na ktoré ani jazykovedci, ani filozofi nedokážu uspokojivo odpovedať. V 11. až 13. storočí došlo v starej slovenčine k rôznym zmenám v hláskosloví, no ešte stále nevieme, prečo sa udiali. Môžeme sa len domnievať, hádať, vytvárať rôzne pravdepodobné i nepravdepodobné teórie, ale asi nikdy nezistíme, ako to v skutočnosti bolo. A tu má jazykoveda veľmi blízko k prozaickej tvorbe. Napríklad aj J. R. R. Tolkien sa zaoberal dejinami jazyka... Okrem toho majú dejiny jazyka veľmi blízko k dejinám spoločnosti, k osudom ľudí a od toho je predsa len krôčik k prozaickej tvorbe. Je vzrušujúce, ak v archíve nájdete text, ktorý vám priblíži život človeka mŕtveho niekoľko storočí a vy odrazu zistíte, že za celé toto obdobie sa na ľudskej podstate nič nezmenilo. Ľudia sú stále rovnakí.

*Vyučuješ aj dejiny a teóriu komiksu. Zastávaš názor, že komiks môže byť plnohodnotným umeleckým artefaktom, nie je len textom s úžitkovými funkciami.

– Kolegyňa z Čiech, ktorá sa takisto zaoberá komiksom, mi tvrdila, že názor na komiks sa už začína meniť. Už ho nepokladajú len za brakové čítanie, ktoré zobrazuje prihlúple postavy oblečené vo farebných kostýmoch účinkujúce v naivných príbehoch. V Čechách sa tento pohľad možno mení, komiksová scéna je tam oveľa bohatšia, ale na Slovensku stále pretrváva názor dehonestujúci komiks. Uvediem svoj zážitok z kníhkupectva, kde som si kupoval komiks Enkiho Bilala Volavka. Predavačka si ho otvorila a čo čert nechcel, akurát na dvojstrane s obrázkom nahej, modrej, podrezanej ženy. S odporom sa na mňa pozrela a spýtala sa: „Vy toto čítate?“ Pravdepodobne som jej vyrazil dych, keď som odpovedal: „Ja to aj učím.“ Takisto zdesení boli aj starší kolegovia, keď som pred takmer desiatimi rokmi prvýkrát vystúpil na konferencii s príspevkom o komikse. Mal som pocit, akoby som chcel urobiť niečo strašné, akoby som chcel vedeckú atmosféru celej konferencie poškvrniť čímsi nečistým, o čom sa radšej ani nerozpráva.

Prečo komiks pokladám za kvalitnú lektúru? To by si vyžadovalo samostatnú štúdiu. Ako argument proti tvrdeniam, že komiks je úpadkové, ľahké a zábavné čítanie, sa často používa Maus Arta Spiegelmana. Maus na jednej strane mapuje narušený a komplikovaný vzťah otca a syna a zároveň sa zaoberá tragickou témou holokaustu. Aj diela takých autorov a scenáristov, ako sú Allan Moore, Neil Gaimen, Frank Miller môžu priniesť recipientovi rovnako hlboký estetický, intelektuálny i emocionálny zážitok ako iné druhy umenia. V súčasnosti pokladám za zbytočné obhajovať komiks ako svojbytný, kvalitný a zaujímavý druh umenia. Tých, ktorých by som chcel presvedčiť, asi nepresvedčím, pretože v živote žiaden komiks nečítali a ani neprečítajú, a tých, ktorí komiksy poznajú, presviedčať nemusím.

* Čo ti poskytuje tvorba pre deti a pre dospelých?

– Oba typy literatúry sa dopĺňajú, tvorba pre dospelých je intelektuálne náročnejšia, dotýka sa pre mňa bolestivých tém, jednoznačne je smutnejšia a tragickejšia. Naopak, v tvorbe pre deti si tragiku kompenzujem humorom, fantazijnosťou a hravosťou. Tvorba pre deti je pre mňa akýsi úlet do mimosveta, ktorý má tiež svoje problémy a starosti, ale ich riešenie je oveľa jednoduchšie. Ak sa spisovateľ môže prirovnávať k Stvoriteľovi literárneho sveta, tak v tvorbe pre dospelých som Stvoriteľom starozákonným, krutým, samoľúbym, trestajúcim, osamelým, unaveným... V tvorbe pre deti sa zas snažím byť Stvoriteľom, akého poznáme z Nového zákona – láskavým, prajným, usmievavým...

*  Aj v prózach pre dospelých si vytvoril postavy detí, malých Rómov, ale nestaviaš ich do konfrontácie so svetom dospelých, neukazuješ ich ako milé, dobré...

– Deti niekedy vedia byť krutejšie a horšie ako dospelí. Chýba im totiž akýsi civilizačný blokátor, ktorý dospelým nedovoľuje ubližovať, pretože sa to nepatrí, je to v rozpore s morálkou, je to trestné. Je alibistické tvrdiť, že deti sú zlé preto, lebo agresiu vidia v televízii či v počítačových hrách. Zlo je totiž ich prirodzenou súčasťou. Dospelí sa často mýlia, ak tvrdia, že deti sú anjelmi bez krídel. Hoci... možno to vôbec nie je omyl, kdesi som čítal, že ich roztomilosť je iba krycí manéver, akési mimikry, ktorým sa chránia pred svetom. Deti v nás preto prirodzene vyvolávajú potrebu ochrany a nehy. Na jednej strane na dieťa pozeráme ako na bezbranného človiečika, na druhej strane sa v ňom ukrýva malý démon, ktorý poleje mačku benzínom a díva sa, ako umiera. V literárnych postavách malých Rómov sa tento protiklad ešte umocňuje. Spoločenský blok, ktorý vytvára civilizácia, je oslabený a na jeho úkor sa posilňuje ich emocionálnosť, spontánnosť a biologickosť.

* Viacero rokov pôsobíš ako porotca rôznych súťaží. Ktoré z nich si ceníš? Čo tebe osobne dali súťaže?

– Keď som sám súťažil, boli pre mňa veľmi silným motivačným činiteľom. Súťaže ma nútili písať, umožňovali mi prezentovať svoje texty. Vtedy som si najviac vážil dve celoslovenské súťaže – Jašíkove Kysuce a Literárny Zvolen. Vďaka literárnej súťaži Rubato vyšiel môj prozaický debut. V súčasnosti dochádza k výraznej devalvácii súťaží. Tie tradičné strácajú na závažnosti a podľa počtu súťažiacich sa nebojím povedať, že sa menia na frašku. Zároveň vzniká množstvo nových súťaží, podobne ako má každé slovenské mesto univerzitu či vysokú školu, tak má každá obec svoju literárnu súťaž. Stáva sa to akýmsi módnym hitom a vôbec nezáleží, že podujatie nie je garantované odborníkmi a do súťaže sa prihlási sedem autorov... Dnes existuje vyše sedemdesiat (!) literárnych súťaží, preto niektoré môžu vo víťazovi pestovať falošný pocit kvality. Pri konfrontácii v literárne náročnejšom prostredí má autor odrazu pocit neprávosti a nedokáže pochopiť, prečo sa tejto porote jeho veci nepozdávajú, veď pani učiteľka z nich bola nadšená. Mali by sme sa vrátiť k pôvodnému obmedzenému počtu literárnych súťaží, prípadne k akýmsi postupovým kolám, ktoré by vyústili do jednej, kvalitnej! celoslovenskej súťaže. Z tohto hľadiska si vysoko cením Literárny Kežmarok, ktorý si ako najstaršia autorská literárna súťaž uchováva veľmi vysokú úroveň, ba rokmi sa zlepšuje.

*  Literatúre pre deti sa venuješ aj ako kritik, aké máš kritériá hodnotenia?

– Napriek tomu, že o literárnych hodnotách sa uvažuje už od čias, keď sa literatúra začala formovať ako umenie, stále nevieme určiť, čo je dobré a čo zlé. Zaujímavé je, ako často sa líšia názory literárnej kritiky a čitateľov. Presvedčil som sa o tom v knižnici, kde si deti najčastejšie vypožičiavajú knihu, ba dokonca je na ňu vytvorený poradovník, ktorú pokladám za vrchol nevkusu, dokonca ani neskrýva, že je zjavným epigónom iného úspešnejšieho diela. V takomto prípade si kladiem otázku, načo je literárna kritika? Len málo čitateľov sa dá ovplyvniť recenziou, dnes má väčší dosah reklama, veľkoplošné plagáty, opakovanie názvu knihy v médiách, rozhovory s autormi a autorkami v bulvárnych časopisoch. Halóefekt je silnejší než seriózny, odborný prístup k hodnoteniu literatúry.

*  Čoskoro vyjde vo vydavateľstve SPN – Mladí letá tvoja druhá kniha pre deti Rozprávky z Múzea záhad a tajomstiev. Čo by mohlo zlepšiť situáciu v súčasnej edičnej praxi?

– Knižný trh na Slovensku je pomerne bohatý a komplikovaný a bežný čitateľ sa v ňom môže len ťažko orientovať. Preto by bolo žiaduce, aby vydavateľstvá výraznejšie upozorňovali na tituly, ktoré vychádzajú. V súčasnosti to bežne robia len komerčné vydavateľstvá, a tak sa stáva, že všetci vedia o vydaní kuchárskej knihy nejakej celebrity, ale o knihe mladého autora, ktorý získal cenu I. Krasku, nevie nikto takmer nič, ba čo viac, nemôže si ju ani kúpiť, lebo kníhkupci poéziu často nedržia – zle sa totiž predáva. Aby som sa však vrátil k tvojej otázke o edičnej praxi, myslím, že nám chýba dobrá propagácia. Už dávno totiž neplatí, že dobré sa predáva samo. Nechcem, aby na slovenských knihách bola nálepka „kúpou tohto výrobku podporíte...“, ale aby čitateľ o istých knihách vedel, že existujú, čo platí aj pri „vývoze“ našich kníh do zahraničia.

* Viem, že nerád cestuješ, aké máš obľúbené miesto, kde by si chcel ísť a žiť?

– Stále ma fascinujú ľudia, ktorí milujú cestovanie. Pre mňa predstavuje nepohodu a stres, preto sa mu radšej vyhýbam. Rád však rád spoznávam nové miesta a veci, čo, žiaľ, bez cestovania nie je možné. Môjmu srdcu je blízka Varšava. Neviem však verbalizovať prečo, skrátka je to tak. Vo Varšave som pred desiatimi rokmi strávil asi dva mesiace a veľmi na mňa zapôsobila. Mala v sebe čosi z Východu i Západu, čosi z veľkomesta, ale aj periférie, je moderná, no tiež historizujúca. Neviem však, či by som tam chcel žiť.

* „Pravdivé a vznešené umenie básnika spočíva v takom živom predstavovaní udalostí pred očami čitateľa, že ten zdanlivo stráca dojem prítomnosti a celého okolia, nevníma iba umelecké dielo, ale pre jeho jasnú prirodzenosť zabúda na umenie a udalosť sám prežíva. V čitateľovi sa odohráva čosi podobné ako v človeku, ktorému v ďalekohľade ukážu nádhernú krajinu a on sa do nej zahĺbi tak veľmi, že zacíti vôňu kvetov a vníma tiché šelestenie lístia.“ Súhlasíš s týmto názorom Rilkeho?

– Samozrejme, hoci v prípade umeleckej, a nie „spotrebnej“ literatúry nemožno preferovať len zážitkovosť na úkor estetického. Oba aspekty literatúry musia ísť ruka v ruke, navzájom sa podporovať, ale nie konkurovať si. V niektorých prípadoch je vzťah zážitkovosť – estetickosť obrátený a text svojou snahou po čo najvyššej artistnosti upiera čitateľovi možnosť „prežívať“. Väčšinou sú to texty, pri ktorých čítaní trpím, na jednej strane si síce uvedomujem, že sú veľmi dobre napísané, že sú „umelecké“, no na druhej strane ma nudia. Nedokážu ma zaujať, neprecítim ich, iba prečítam. Za majstrovsky napísaný pokladám text, o ktorom sa hovorí, že ho prečítate na jedno posedenie, že sa od neho nedokážete odtrhnúť, no zároveň je tento text aj esteticky nasýtený, nie je to len dramatický triler s napínavou zápletkou. V rámci môjho čitateľského vkusu takéto ambície napĺňa napríklad Ian McEwan.

* Aká bola najkrajšia čitateľská reakcia na tvoj text a naopak?

– Pozitívnych i negatívnych skúseností bolo mnoho. Zaujímavé, že pozitívne reakcie pochádzali od čitateľov a negatívne spôsobovali organizátori niektorých literárnych podujatí. K tým najlepším správam určite patrí mail od istej panej, ktorá sa ma pýtala, kde ešte môže dostať moju prvú rozprávkovú knihu, lebo ju majú požičanú a jej syn už vie všetky rozprávky naspamäť. Takisto ma potešilo, keď mi môj kamarát Ján Petrík prezradil, že jeho mama počas rekonvalescencie po operácii nôh nešla spať, kým si neprečítala aspoň jednu rozprávku z mojej knihy.

Možno aj iným autorom sa už stalo, že organizátori literárnych besied, hoci si vás pozvali, ani netušia, kto ste a čo ste napísali (jednoducho potrebovali čiarku za akciu v mesiaci knihy) a na dôvažok vás postavia pred sálu plnú detí, ktoré nečítali ani jeden z vašich textov. Je dosť namáhavé hodinu improvizovať, snažiť sa deti akosi zabaviť, pričom sa celý čas v duchu uisťujete, že sem už druhýkrát neprídete...

Pripravila Marta Součková

Foto Mária Hollaarová