Rozhovor s prozaikom a publicistom Petrom Holkom

Modrý anjel neodletel

Rozhovor s prozaikom a publicistom Petrom Holkom

Peter Holka sa narodil 22. augusta 1950 v Považskej Bystrici. Detstvo strávil v Púchove, neskôr v Čadci. Po maturite na strojníckej priemyslovke prešiel rôznymi zamestnaniami, pracoval ako novinár vo viacerých redakciách a popri zamestnaní vyštudoval politológiu. V rokoch 1996 až 1999 bol šéfredaktorom Literárneho týždenníka. Od roku 1999 pôsobil ako spisovateľ v slobodnom povolaní. V súčasnosti pracuje v Učiteľských novinách. Napísal prózy:  Ústie Riečok (1983), V košeli zo žihľavy (1992, kniha rozhovorov s V. Mináčom), Škára (do trinástej komnaty) (1994), Neha (1995), Sen o sne (1998), Nezabudnuteľná vôňa zrelej pšenice (1999), Smrť, na ktorú sa čakalo (2000), Výhľad zo zvonice (Milovanie s Nereidou) (2001), Prekliatie (2003), Biele noci, čierne dni (2005). V súčasnosti mu vo vydavateľstve Ikar vyšiel román Modrý anjel. 

* Najlepšie príbehy vraj píše život. Ten tvoj vzhľadom na množstvo vynikajúcich a úspešných próz musí byť zrejme mimoriadne bohatý na udalosti, vášne a zvraty.

– Nijaké výnimočné udalosti, prudké vášne ani dramatické zvraty sa v mojom živote v posledných povedzme desiatich rokoch nekonali, ak nerátam, že každý rok som zostarol o takmer dvanásť mesiacov, čo je veru dosť. Ale inak je môj život celkom pokojný a vyrovnaný. V spomínanom decéniu som sa ani raz nerozviedol, nepribudlo ani neubudlo mi ani jedno dieťa, nikoho som nezavraždil, neznásilnil, ani neokradol, niekoľkokrát som zaplatil pokutu za rýchlu jazdu autom, dva razy ma prepustili z práce, ale to nie je dnes nič výnimočné, skôr naopak, takže pohoda... Písal som a jedol koláče.

* Väčšia časť autorov považuje ľúbostné scény a vôbec „erotické dusno“, za dôležitú koreninu prózy. Ale málokde inde číha na tvorcu toľko zákernosti ako v opise toho, čo nám život robí vzrušujúcim a krásnym. Je totiž ťažké neskĺznuť na jednej strane do naturalizmu až nechutnosti, na druhej strane to neposunúť do sladkastej farbotlačovej banality až gýču. Čím to je, že ťa kritika, ale najmä čitatelia pokladajú v tomto smere za prozaika – špecialistu?

– Nemyslím si, že som špecialista na to či ono, ale celkom isto píšem rád o veciach a javoch, ktoré mám rád, to je celkom pochopiteľné. Radšej o erotike a láske, ako o nenávisti a zabíjaní. Veď aj tie pekné a príjemné veci nás občas dokážu riadne rozkolísať, raniť, prizabiť, ba aj doraziť. Hranice medzi vkusom a nevkusom sú však dosť pohyblivé, premenlivé a výsostne individuálne; čo je pre jedného juj, môže byť pre iného fuj. Záleží od osobnostného založenia, výchovy, vzdelania, svetonázoru atď.

* Predošlú otázku som položil aj preto, že aj v tvojej najnovšej knihe Modrý anjel to často eroticky iskrí. Príbeh aj napriek nesporným bestsellerovým ambíciám však obsahuje aj nádherné magicky snové pasáže. Ide z tvojej strany o zámerný pokus zlúčiť populárne a vyslovene umelecké atribúty do jedného knižného projektu?

– Maroš, o akých bestsellerových ambíciách hovoríš? Predsa žijeme na Slovensku, v štáte s piatimi miliónmi obyvateľov, kde sa veľmi nečíta a knihy sa nepredávajú, aspoň masovo nie. Skôr to občas vyzerá tak, že túto krajinu zaľudnili analfabeti, čítať síce nevedia a, žiaľ, ani nepotrebujú, zato sa naučili počítať – zratúvať a násobiť, dokonca aj milióny. Pravdaže by som bol rád, keby sa moje knihy čítali a kupovali, kto by rád nebol?! Knihy predsa vznikajú preto, aby sa čítali, iba tak môžu vstupovať do komunikačného vzťahu či vzťahov; svojou spotrebou, na rozdiel od iných tovarov, paradoxne znásobujú svoju hodnotu i hodnoty, o ktorých vypovedajú. Príbeh, ktorý som písal, si vyžadoval ono erotické iskrenie, možno aj dusno, veď to bolo práve o tom, o dusne pred búrkou, ale aj o tom, aký smútok môžu takéto veselé vzťahy spôsobiť.

 * Myslím si, že vo vydavateľstve Ikar majú dosť skúseností a aj „vydavateľský nos“ na to, aby odhadli potenciál knihy stať sa čítaným titulom. Pri tejto príležitosti mi prišla na um len hypotetická otázka. Zdá sa, že slovenský film sa začína pomaly preberať z kómy. Ako by si zareagoval, keby niekto prišiel s ponukou túto tvoju najnovšiu knihu sfilmovať? Vieš si ju vôbec predstaviť v „obrázkovej“ podobe?

– Je to naozaj iba hypotetická otázka, hoci dvom mojim knižkám sa v minulosti prihodilo, že vďaka Slovenskej televízii nadobudli podobu filmu, respektíve televíznej inscenácie. Ďalšia moja knižka bola rozpracovaná na Kolibe na celovečerný film, ibaže po novembri 1989 sa Koliba zrútila a bolo po filme. Televízia filmy nevyrába, už aj zabudla, že ich niekedy robila, národ ohlupuje banalitami a politickými trápnosťami. No ale keby ma oslovili dajme tomu páni z Hollywoodu, tak by som sa celkom isto s tamojšími producentmi a režisérmi dohodol, dokonca si viem živo predstaviť hlavných protagonistov či skôr protagonistky...

* Pri prozaikoch sa často používa jedno mierne ošúchané slovné spojenie „školy života“. Skrátka, prozaik by mal mať nažité... Ty si prešiel celou škálou novinárskych povolaní od redaktora po šéfredaktora. Pôsobil si aj v Slovenskom rozhlase. Mal si teda možnosť často nazrieť do osudov iných ľudí. Bolo to pre tvoju tvorbu dôležité?

– Novinárstvom sa živím od 25 rokov. Za ten čas som sa zoznámil s množstvom zaujímavých aj veľmi zaujímavých a múdrych ľudí, vstúpil na atraktívne miesta a ohmatal si pre normálnych smrteľníkov takmer nedostupné prostredia. Nazdávam sa, že to bolo a je pre mňa osožné ako čokoľvek iné, pretože všetko, čo človek vie, s čím sa stretne, čo spozná, má pri písaní význam.

* Hovoríš, že ľudia ako keby prestali čítať. Nenesú časť viny aj sami spisovatelia, ktorí ako keby sa najprv po novembri 89 patrične rozvadili a „rozsortovali“ a vzápätí takmer úplne vyprázdnili mediálny priestor? Vidieť dnes na obrazovke spisovateľa je pomerne zriedkavý „luxus“ aj vo verejnoprávnej televízii, o súkromných ani nevraviac.

– Máš pravdu, spisovatelia sa názorovo, stranícky, ideologicky, politicky a čo ja viem ešte ako rozišli, rozvadili, rozsortovali, vytvorili takmer nenávistné spoločenstvá a verejnosť to dobre vie a čo nevie, to si domyslí, prípadne vycíti. Aj preto som z toho páchnuceho hnoja spisovateľských zoskupení už dávno vystúpil. Nepatrím nikam, iba sebe, čo má svoje výhody i nevýhody. Pre mnohých som odrazu prestal úplne existovať. Zastávam názor, že spisovateľ sa neprezentuje ničím iným, iba svojím dielom, všetko ostatné sú len nepodstatné šumy. Médiá o spisovateľov nemajú záujem, prečo by aj mali, keď sa o seba nezaujímajú ani sami spisovatelia? Médiá majú záujem o uhrovitých a zakomplexovaných adolescentov, čo sa hrajú na spevácke hviezdy, o blonďavé moderátorky s rozvráteným citovým životom a ich nahlúplych seladónov s tučnými bankovými kontami. V takejto vyberanej spoločnosti nie je miesto pre nejakých spisovateľov a ich trápne estetické, etické a iné úsilia. 

* Pri médiách si dovolím ešte na chvíľu ostať. Ako som spomínal, pôsobil si dosť rokov v Slovenskom rozhlase, ktorý sa k literatúre a spisovateľom správal dosť žičlivo. Vedie aj tadiaľto cesta k zviditeľňovaniu slova písaného?

– Vedie, vlastne viedla, lebo Slovenský rozhlas naozaj šíril básne, poviedky i romány našich spisovateľov po celom Slovensku, aj do tých najzastrčenejších kútov, hlbokých dolín a na vysoké kopce. Výskumy ukázali, že keď ho počúval iba zlomok poslucháčov, aj tak to bolo desať alebo dvadsaťtisíc, čo je omračujúce číslo. Neviem, ako je to dnes, rozhlas počúvam už iba v aute, ale nie verejnoprávny, ten sa mi zdá čoraz banálnejší, čoraz amatérskejší a úbohejší.

* Ako vlastne vyzerá pracovný deň prozaika. V tvojom prípade zamestnaného prozaika?

– Keď píšem, tak iba skoro ráno, naštartujem sa kávou a tuhým čajom, po rannej zmene idem do práce zarábať na chlieb, nájomné, benzín, červené víno. Podvečer a večer čítam alebo debilne hľadím na televíznu obrazovku.

* Nemáš sny o spisovateľskom údele „na plný úväzok“?

– Mám, ale sú to naozaj len sny. Svojho času som rok a pol skúšal slasti a strasti takzvanej voľnej nohy, ale bola to hrozná bieda na hranici chudoby, ak nie pod ňou. Ešte aj tie mizerne nízke honoráre ustavične meškali a vydavatelia mali vždy pripravené výhovorky, prečo musím ešte počkať. Smutná pravda je taká, že by som sa neuživil a neviem si ani len predstaviť, že by som visel na krku manželke ako parazit a hral sa na veľkého umelca.

* Patríš do silnej generácie slovenských tvorcov. Ktorých generačne spriaznených autorov považuješ za blízke duše? A ktorých zo starších či mladších generácií?

– Odmlada som si potrpel na kamarátstva, zväčša najmä so staršími chlapmi. Keď som žil na Kysuciach, kamarátil som sa s Jánom Pappom zo Žiliny, s Ivanom Hudecom, ktorý bol v Čadci obvodným lekárom a človekom pripraveným pomôcť v každej možnej i nemožnej situácii, potom v Banskej Bystrici s Mikim Kováčom, v Bratislave zas s Vladom Mináčom. Ibaže, nenávratne preč sú časy, keď som sa pravidelne a husto stretával s kamarátmi z radov spisovateľov, hojne s nimi ponocoval a vymetal klub a ďalšie krčmy. Kedysi najčastejšie s Janom Tužinským, s ktorým sme spolu, ako sa hovorí, vstupovali do literatúry, v jednom roku sme debutovali, skamarátili sa a viedli spolu nekonečne dlhé rozhovory. Mal som ho za brata, rád som čítal, čo napísal, rozumel som mu; kadečo sme spolu preskákali, zasmiali sme sa, občas sme si aj posmútili a poplakali. Je asi zákonité, že ľudia sa stretávajú, zbližujú a potom rozchádzajú, všetko na svete sa ustavične mení, vyvíja alebo degeneruje. Neraz aj dosť bolestivo. Veď aj spisovateľský klub, v ktorom som svojho času presedel s kamarátom Bohušom Bodaczom celé dni, dnes pôsobí ako sivý, prázdny a nehostinný brloh. S Bohušom sa ešte občas stretneme, no ale, na svete je v tomto zmysle čoraz chladnejšie.

* Keď už hovoríme o spisovateľoch, tak sa automaticky núka otázka smerom na literárnu kritiku. Existuje ešte vôbec u nás ucelená a rešpektovania hodná kritická societa? A má vôbec priestor?

– Literárne časopisy, tuším, ešte vychádzajú, hoci najmä živoria, takže aký-taký priestor by sa hádam aj našiel, ale či ho má kto kvalifikovane a hodnoverne zaplniť, to je úplne iná otázka. Ani zamak sa mi ju nežiada rozoberať, najmä nie vo vzťahu k niečomu ako kritické society, lebo ani v minulosti som takýmto fiktívnym societam, ak vôbec jestvovali, veľmi nedôveroval. Vždy, aj v kritike, ide o individualitu, o osobnosť, veď aj kritika je alebo mala by byť tvorivá činnosť a kritik svojimi textami vydáva svedectvo najmä o sebe, o svojom talente, vzdelaní, rozhľade, kultúrnosti, empatii atď. Niekedy nízke pudy a nedobré úmysly vytŕčajú už z prvej vety... takže škoda márniť čas. Osobne mi najviac chýba to, čomu sa hovorí generačná kritika. Svojho času urobili Bystrík Šikula s Bohušom Bodaczom priam priekopnícku a dodnes nedocenenú prácu, keď v dvoch knižných zväzkoch kriticky zmapovali prozaikov svojej generácie. Obaja sa dnes venujú viac beletrii ako kritike, obaja napísali parádne, plnokrvné a šťavnaté prózy, ktoré som si s chuťou a s potešením prečítal, čím vyvrátili vžitý názor, že kritici sú neúspešní alebo zatajení a zakomplexovaní autori. Určite nie všetci...

* Kniha Modrý anjel je na pultoch kníhkupectiev. Je to pre teba ako autora oslobodzujúci pocit, alebo nebodaj cítiš isté prázdno ako po rozchode s milovanou bytosťou? Alebo sa už pripravuješ na novú knihu? Ak áno, môžeš prezradiť jej súradnice?

– Modrý anjel z mojej pracovne celkom neodletel, lebo sa metamorfoval do podoby olejomaľby kamaráta Rasťa Andrisa, pristál mi na stene vedľa manželskej postele a stráži mi sny. Počúvam ohlasy na knižku a dosť ma prekvapilo, že viacerí z nej cítia najmä hlboký smútok, hoci pri písaní som sa celkom dobre zabával. Ďalší sa zas dožadujú vysvetlenia, dopovedania pointy, dokonca ma oslovili, aby som napísal pokračovanie, niečo ako druhý diel Modrého anjela... To sa však celkom isto nestane, keby som mal potrebu, chuť a vôľu písať ďalej, tak by som ten príbeh neskončil tam, kde som ho skončil.

O pripravovaných projektoch vopred radšej nehovorím, aby som ich neuriekol. Môžem však prezradiť, že sa ukladám na spisovateľský zimný spánok, pár mesiacov budem ticho hybernovať, spomalene žiť a veľa čítať.

Maroš M. Bančej

Foto Peter Procházka