Rozhovor s prozaikom, režisérom a scenáristom Markom KUPČOM

Poviedka musí mať dušu

Rozhovor s prozaikom, režisérom a scenáristom Markom KUPČOM

Študoval som chémiu a popri tom externe tri roky divadelnú réžiu a dramaturgiu. Ani jednu školu som poriadne neskončil. Nemyslím si, že škola dáva potrebné vedomosti. Pravé, čiže potrebné vedomosti dáva život a prax, škola dáva len kontakty a papiere (diplom). Tvorba: hneď po vojenčine, keď moji spolužiaci ešte len promovali, stal sa zo mňa scenárista TV Markíza. (Písal som scenáre do jednej nemenovanej detskej relácie. Ale bolo to Kakao. Asi päť rokov.) Nejaký čas som robil aj pomocného robotníka na stavbách. Zároveň som urobil konkurz na interného režiséra do STV, vydržal som v tej pozícii dva roky, potom interných režisérov zrušili a odvtedy som na voľnej nohe. V STV som pracoval v kreatívnom centre programov a vysielania, na mnohých publicistických reláciách a nakrútil som asi sedem dokumentárnych filmov (posledný – Legionári). Tri dokumenty som nakrútil pre Dúbravskú televíziu. Krátko som spolupracoval ako dramaturg s divadelným súborom Disk, s ktorým teraz robí Blaho Uhlár. Sem-tam niečo napíšem do Slovenského rozhlasu. Pracoval som aj ako režisér TV Luna a ako editor v TA3. Mám za sebou pár prezentačných DVD pre MO SR a mesto Pezinok (scenár, réžia).

Vlastná tvorba: pár článkov, divadelných recenzií a pár poviedok v časopisoch a novinách. Zbierky poviedok: Delírium (2001), Čierna diera (2003) a Tri stromy (2007).

Žijem celkom obyčajný život v Bratislave, som ženatý a mám dve krásne deti a jedného super psa. Vlastne fenku.

* Keď som si prečítala vaše poviedky Čierna diera, nadobudla som pocit, že máte niečo „spoločné“ s Daniilom Charmsom. Narodil sa roku 1905 v Petrohrade a zomrel roku 1942, pravdepodobne vo väzenskej nemocnici v Novosibirsku. Poznáte ho?

– Daniil Charms bol spisovateľ, ku ktorému som sa dostal pomerne neskoro, ale o to výraznejšie ma oslovila jeho tvorba. Osobne tiež uprednostňujem krátke prozaické útvary s príbehom, čiernym humorom a s rýchlym spádom.

Teší ma a som svojím spôsobom aj rád,  že niekto vidí v mojej tvorbe niečo spoločné s Charmsom (pretože si ho ako autora nesmierne vážim, bol svojský, originálny, kritický a nadčasový), respektíve s jeho tvorbou, ale to je asi všetko, čo máme spoločné.

* Začala som Charmsom preto, lebo spôsob, akým sa díval na svet a písal, patrí do raja absurdít. Do divadla chodil s nalepenou bradou a fúzmi (,,muž nesmie ísť do divadla s holou tvárou“), trávil dosť času v putikách a pil zo strieborných pohárov, milujúc tajomné životy ostatných; v scenérii vašich obrazov to ani vám nie je cudzie. Považujete sa za spisovateľa absurdných poviedok?

– Nepovažujem sa vyslovene za spisovateľa alebo tvorcu absurdných poviedok. Aspoň ja

to tak nepociťujem. Témy na moje príbehy prichádzajú celkom spontánne hocikde a hocikedy (nielen v krčme), niekedy mi stačí, že začujem zvláštne meno, zvuk, zachytím niekoho myšlienku, alebo vidím niečo, čo vo mne zanechá akýsi pocit. Zapisujem si to na zdrapy papiera a potom sa časom k tomu vraciam. Štýl spracovania poviedky alebo príbehu je môj spôsob vyjadrovania a neviem, do akej miery ho môžem nazvať absurdným. Je to istým spôsobom aj moje videnie sveta, chápanie situácie, možno aj myšlienkové pochody. Neriešim to. To, čo cítim, dávam na papier. To je všetko. Žiadnu vedu okolo toho nerobím. Formu, spracovanie myšlienky si hľadá príbeh sám.

Keďže tento svet nedokážem a ani nechcem pochopiť, myslím tým svet vytvorený človekom, jeho konzumný spôsob života a s tým súvisiace pravidlá, zákony, zákazy, rebríček hodnôt, bontón... nedokážem reagovať inak ako týmto spôsobom písania. Je to spôsob, ako hodnotím  to, čo okolo seba vidím, ako to vnímam, ako to cítim. V mojej tvorbe sú často zašifrované odkazy, predstavy, ale často aj nenávisť či nespokojnosť, určite by som to však nenazval absurdným. Aj keď musím podotknúť, že absurdita je mi celkom blízka a do značnej miery mi „uľahčuje“ život a chápanie sveta, v ktorom žijem a ktorého som, či chcem alebo nechcem, súčasťou.

*Niekedy je absurdita metafora metafory, beckettovské čakanie na Godota, mystifikované predstavenie, kde sa na začiatku povie, že pán Godot príde až zajtra, ale nepríde do konca hry a nikto sa nedozvie, kto ten Godot vlastne je. Godot 21. storočia je možno neschopnosť osamelých ľudí komunikovať spolu bytostne; čakanie na božiu iskru, na zázrak porozumenia, ktorý neprichádza.

–  Osamelosť je relatívny pojem. Necítim sa bytostne osamelý,  je to skôr v tom, že drvivá väčšina ľudí sa pohybuje v inom leveli ako ja, sú nainfikovaní konzumom, reklamami, majú skrátka iné hodnoty, iné túžby. Oni sa dokázali prispôsobiť tejto spoločnosti, dobe a pravidlám. Ja to akosi prehltnúť nedokážem. Našťastie sú ešte medzi nami aj takí, ktorí majú podobnú krvnú skupinu ako ja, ale ja sa snažím ostať vždy sám sebou. Bojím sa prispôsobiť, pretože mám pocit, že potom stratím časť seba. Asi som trochu konzervatívny.

*Vrátim sa k Čiernej diere. Hrdina rovnomennej poviedky sa ocitol v púšti. Stretol sa tam s niekým, kto „vyzeral ako cudzokrajná nedokončená matrioška“. Mal vo vlasoch blchy, ktoré s láskou vkladal do škatuľky od zápaliek. „Jediné, čo nás môže spojiť, sú tieto rozkošné púštne blšky. Budú piť tebe aj mne krv a večer si ich vymeníme“. Etc... Hrdina tri dni padá do čiernej diery, aby ho púštny Aboriginec vytiahol späť za traky. Credo, quia absurdum?

– Moje poviedky alebo príbehy vznikajú väčšinou a v prvom rade z pocitu, až potom z potreby vyjadriť svoj názor. Mojím cieľom je vyvolať u čitateľa emóciu a až potom príbehom niečo povedať alebo upozorniť na nejaký problém, situáciu, alebo skutočnosť. Každá knižka, každá poviedka by mala mať dušu. Nielen formu. Emócia je pre mňa veľmi dôležitá, potrebná a v mojom živote hrá dôležitú úlohu, často stojí pred rozumom. Nie vždy sa to, samozrejme, vypláca a aj ja sa učím na vlastných chybách. Možno už len tento rebríček mojich hodnôt je absurdný. Pre mňa je život v tejto spoločnosti absurdný sám osebe. Nedokážem pochopiť cestu, ani cieľ cesty modernej konzumnej spoločnosti. Má to však jedno pozitívum: Naučil som sa robiť kompromisy!

* Vo svojej najnovšej knihe poviedok Tri stromy máte na konci takmer každej poviedky citát, najmä z Kanta. Je to, takisto v zmysle absurdity, prekladanie motta zo začiatku na koniec?

– Môže to tak pôsobiť, ale nebol to zámer. Skôr by som povedal, že myšlienka či citát na konci poviedky je v pozícií postskripta. Zámerne som ju odsadil od hlavného textu, aby vyznela a zvýraznila svoj hlas. Pocitovo sa mi lepšie hodila na koniec poviedky ako na jej začiatok. Kantove myšlienky mi pomáhajú hľadať odpovede na mnohé otázky a naopak, často nútia čitateľa, zamyslieť sa. Skromne si myslím, že to je taká spoločná črta mojich poviedok a Kantovej filozofie. Keby som mal bližšie špecifikovať novonarodenú zbierku Tri stromy, určite to nie je knižka na jedno prečítanie. Práve naopak. Atmosféru, ako aj odkaz tejto zbierky poviedok do značnej miery umocňujú aj grafiky Ondreja Zimku ml. Aj napriek tomu, že ich je len pár, ich výpovedná hodnota je nadčasová.

Pre mňa je dôležitá myšlienka, emócia a odkaz. A to si myslím, že sa nám v tejto knižke podarilo.

* Filozofi tvrdia, že racionalizmus novoveku sa začína Kantom. K jednej z poviedok ste dali „motto na konci“: „Morálna výchova človeka sa nesmie začínať zlepšením mravov, ale zmenou spôsobu myslenia a vytvorením charakteru.“ Čo podľa vás podmieňuje zmenu myslenia?

– To je dobrá otázka. Mám pocit, že zmenu myslenia jednotlivca vo veľkej miere formuje spoločnosť, kolektív, v ktorom sa pohybuje najčastejšie. Samozrejme, že existujú prípady, keď je človek výrazne ovplyvnený myšlienkou, úkazom, javom, alebo príbehom a na základe tohto dokáže zmeniť svoj pohľad, názor na svet, na bytie, život, spoločnosť. Ale je to skôr  výnimka ako pravidlo. Musí to byť však silná myšlienka a jednotlivec by ju mal vedieť spracovať podľa svojich možností a schopností. Veľa ľudí však na to nemá chuť, ani čas, alebo možnosť zaoberať sa samým sebou, a preto je oveľa pohodlnejšie a pre väčšinu ľudí aj ľahšie a bezbolestnejšie zhltnúť to, čo im naservíruje niekto iný. Asi o tom to je. Svetadiel a štát, v ktorom sa jednotlivec narodí, vyrastá a žije, je najprofesionálnejší kŕmič. Pravidlá, predpisy, zákony, zákazy, príkazy, bontón, verejná mienka, médiá... to všetko dokáže človeka vygumovať a naprogramovať ho ako počítač. Sme vlastne ako také marionety, bábky, ktoré niekto cielene riadi. Zoberme si  Indiánov alebo akýchkoľvek domorodcov, ktorí dlhé roky žili a vyrastali s inými pravidlami, zákonmi, mali iné hodnoty. Potom prišiel arogantný biely človek so svojimi pravidlami, hodnotami, zákonmi, so svojím svetom... a nasilu ich preprogramoval. Zmena myslenia znamená zmenu hodnôt. Bohatý chudobného nepochopí. Za všetkým však podľa mňa stoja peniaze a túžba mať viac, najväčšia metla ľudstva. Táto túžba mení hodnoty jednotlivca aj spoločnosti. Zmeňte hodnoty, zmeníte myslenie človeka.

* Chcem nadviazať vaším dokumentom Legionári, ktorý odvysielala Slovenská televízia; realizovali ste ho režijne aj scenáristicky. Fascinuje vás na legionároch, vrátane Slovákov, česť a vernosť légii, pripravenosť bojovať v ktorejkoľvek minúte, alebo spôsob myslenia?

– Strávil som s legionármi vo Francúzskej cudzineckej légii týždeň, čo je pre mňa krátky čas na to, aby som pochopil spôsob ich myslenia. Pochopiť ich samých, ich systém, ich život, na to treba mesiace, ak nie roky, ale predovšetkým treba zažiť s nimi situáciu priameho ohrozenia života. Pretože si myslím, že len v týchto chvíľach dokáže človek ukázať svoju pravú tvár, čo v ňom je, aké má hodnoty, názory, myšlienky, ktoré sa potom pretavia na skutky. Legionára nerobí legionárom uniforma alebo to, že drží famas (legionársku pušku), ale spôsob života a s tým spojený čiastočne aj spôsob myslenia. Nie vždy sa to légii podarí. Na všetko treba čas a najmä túžbu chcieť. Osobne si legionárov veľmi vážim (aspoň tých, ktorých som mal možnosť spoznať), a to najmä pre jednu vec: Tí chlapci mali odvahu začať odznova. Dnes to nie je o tom, skryť sa pred  zákonom, ako v minulosti (ani to už nie je možné), dnes do légie väčšinou vstupujú muži, pretože chcú niečo dokázať. Chcú nájsť samých seba, nejaké hodnoty, istoty, záchytné body, chcú nájsť svoj zmysel života, ktorý v civilnej spoločnosti nenašli. Cudzinecká légia dnes nie je o zabíjaní (aj keď to, samozrejme, k službe v légií patrí), je to, ako som už povedal: spôsob života.

Samozrejme, nájdu sa aj výnimky, tí, ktorí vstupujú do légie pre peniaze, občianstvo, alebo iné výhody. Takýto jednotlivec tam však podľa mňa dlho nevydrží a buď dezertuje, alebo nepodpíše ďalšiu službu. Tí, čo tam zotrvajú z presvedčenia, majú už dušu legionára zocelenú tvrdým výcvikom a kódexom cti, ktorý má sedem bodov. Nemajú už potom problém bojovať a padnúť za légiu, Francúzsko, slúžiť légii a ľuďom. To je ich misia. Veľmi silné sú tam priateľstvá, najmä tie, ktoré sa vytvoria v boji a na misiách. Pre bežného civila je to nepochopiteľný svet, s vlastnými pravidlami a zákonmi. Každý legionár by mal mať dve duše: tú legionársku, ktorej prisahal vernosť, a tú svoju, ktorú dostal do vienka pri narodení.

Chcel by som zažiť na vlastnej koži ten pocit legionára, ktorý vie, že môže v boji  aj padnúť, ale ide tam, lebo túži, verí, chce, ale predovšetkým, idú tam jeho kamaráti. V légii je prioritou kamarátstvo, súdržnosť a vzájomná úcta. To vám zaručí, že vás nenechajú nikdy v problémoch, v štichu, a to je pocit, ktorý ja, žiaľ, nepoznám. Musí to byť niečo silné, čo drží tých chlapcov spolu (aj keď majú svoje rodiny, manželky, deti). Ich súdržnosť a obetavosť je pre mňa fascinujúca.

* Je správne, aby sa légia stala vlasťou a adoptívnou matkou namiesto skutočnej vlasti a skutočnej matky?

– Keď vstupujete do cudzineckej légie, musíte predovšetkým dobrovoľne a z vlastného presvedčenia prijať svoju ,,adoptívnu matku“, so všetkým, čo k tomu patrí, inak by ste boli nešťastný, alebo by ste neprežili. Nechcem, aby to vyznelo ako propaganda, preto upozorňujem, že je to môj názor, môj pocit. Légia vás nielen vycvičí, dá vám druhú šancu, ale vás aj trestá, čo často aj bolí. Légia vás ale zároveň chráni, živí, dáva vám istotu, ukazuje vám cestu a možno aj cieľ. Legionár sa ju musí naučiť mať rád, so všetkým, čo k tomu patrí. Všetko zlé je aj na niečo dobré. Neznamená to však, že legionári zabúdajú na svoje rodiny či biologické matky. Dnes existujú možnosti každodenne komunikovať, a oni to aj patrične využívajú. Legionár sa musí naučiť potláčať svoje pocity a túžby, neznamená to však, že ich vykorení. V légii sa legionári nerodia, len umierajú.

* Môj obľúbený básnik Herbert si v zrelom veku vyhotovil pečiatku s nápisom: Veliteľ kráľovského samostatného oddielu husárov smrti, plukovník Zbigniew Herbert. Vydal sa na boj sám, bez légie. S perom v ruke. Nie je to absolútny pendant k légii, ktorá reálne existuje?

– Cením si kohokoľvek na svete, kto dokáže ostať sám sebou. Pre mňa je dôležitá sloboda a voľnosť. Prispôsobiť sa je, samozrejme, jednoduchšie a pohodlnejšie. Byť a ostať sám sebou, znamená kráčať vlastnou cestou. A pritom ešte niečo pozitívne zanechať, vytvoriť, zrealizovať len tak, z presvedčenia, tak tomu sa už hovorí odvaha. Pred takým človekom dám klobúk kedykoľvek dole.

* Jeden z legionárov vo vašom dokumente hovorí, že misia je posvätná a treba ju naplniť až do konca. Čo je posvätné pre vás?  

–  Posvätné je pre mňa to, čo mi dáva zmysel, dôvod  a motiváciu žiť, spoznávať, fungovať a tvoriť na tomto svete.

Dana Podracká