Rozhovor s publicistom a vydavateľom Romanom Michelkom

Život ako rozhovor

Hovorí publicista a vydavateľ Roman Michelko

Roman Michelko sa narodil v roku 1971 v Košiciach. Je absolventom Filozofickej fakulte UK odbor filozofia – história a politológia. Od roku 1992 patrí k redakčnému kruhu časopisu Proglas, roku 1994 spoluzakladal vydavateľstvo Chronos. Po skončení štúdia pôsobil vo viacerých zamestnaniach, na Katedre histórie Trnavskej univerzity, neskôr v NLC – sekcia zahraničných štúdií, a v zahraničnom vysielaní Slovenského rozhlasu. V rokoch 1997 – 1999 sa znova vrátil na akademickú pôdu, na Katedru politológie FiF UK v Bratislave. Bol pri zakladaní časopisu Kultúra, v rokoch 1999 – 2001 viedol spravodajstvo v rádiu Hviezda FM v Nitre. Od februára 2001 do septembra 2002 pôsobil v NR SR. Od roku 2003 je riaditeľom Vydavateľstva Spolku slovenských spisovateľov. Publikoval približne 400  článkov, štúdií a eseje z politológie, sociológie, filozofie, histórie a iných spoločenských vied. Nedávno knižne debutoval zbierkou filozoficko-politologických esejí Revoltujúci Sizyfos.

• Šírka tvojich záujmov zvádza  k otázke: politológ, historik, filozof alebo literát? Čo ti je bližšie, čoho je viac?

– Rozhodne nie som polyhistor. Tým posledným bol tuším Leibnitz. Ale celkom jednoznačne mi je najbližšia mediálna sféra, v nej pôsobím celý profesionálny život. V ideálnom prípade by ľudia pracujúci v médiách mali mať všeobecný prehľad, neustále by sa mali vzdelávať, nemali by sa stať jednorozmerní, povedzme perfektní v jednej oblasti, napríklad v politike, ale film, divadlo, výtvarné umenie či história, by im nič nehovorili. Vždy som sa usiloval nezakrnúť v jednej oblasti. Ani nie tak cieľavedome, skôr ma zaujímalo veľa vecí. Preto som vždy navštevoval filmové kluby, čítal množstvo prekladovej i domácej literatúry, historických kníh a podobne. Nebolo to pre mňa nijaké sebazaprenie, naopak, intelektuálne ma to napĺňalo.    A keďže pracujem ako vydavateľ, prejavuje sa to v tituloch, ktoré vydávam. Keby som nebol politológ, sotva by som založil edíciu Pohľady za horizont, kde sa vydávajú diela najvýznamnejších svetových  politológov a sociológov (U. Beck, Z. Baumann, P. Singer). Blízka je mi aj história, publikoval som viacero štúdií z tejto oblasti a ako filozofovi sú mi blízki predovšetkým francúzski existencialisti (A. Camus a J .P .Sartre), ale aj spisovatelia ako F.M. Dostojevskij,  Franz Kafka či Samuel Becket. To sú moje literárne lásky a autori, ktorí ma významne ovplyvnili. Možno intuitívne, ale neskôr aj vedome som sa úzko nešpecializoval na žiadnu z vedeckých disciplín, ktoré som vyštudoval, nevydal som sa na akademickú dráhu, ale skôr som chcel vzdelaním a vlastným záujmom získaný prehľad využiť v mediálnej či vydavateľskej sfére.

• V závere eseje Mýtus absurdna píšeš: ,,Poznanie autentickej skutočnosti má trpké plody.“ Pre tvoje literárne lásky a myšlienkové vzory je  príznačný bytostný nepokoj a záujem o človeka ako konkrétnu bytosť spojený so skepticizmom voči veľkým ideám a ideálom. Nakoľko sa s týmito ich postojmi stotožňuješ?

– Môj postoj možno najpresnejšie charakterizovať ako intelektuálnu skepsu. Chybou všetkých veľkých ideí bolo, že chceli priniesť blaho ľudstvu ako celku, a nie konkrétnemu človeku, že chceli násilím nastoliť dobro, spravodlivosť, rovnosť. Na tom stroskotal koncept Veľkej francúzskej revolúcie či komunizmu. Aj idea liberálnej demokracie zdegenerovala, keď ako hybnú silu vývoja definovala racionálny egoizmus. Pre mňa ako človeka, ktorý  dobré pozná dejiny, je silne frustrujúce, že ľudstvo sa zo svojich dejín nikdy nepoučilo. V pravidelných sínusoidách sa striedajú obdobia progresu a regresu, vývoj ľudstva či civilizácie rozhodne nie je lineárne progresívny, práve naopak. Tým nechcem povedať, že nič sa nedá robiť a osud ľudstva je už raz a navždy predestinovaný. Len som skeptický voči prorokom, ktorí vždy a presne vedia, čo je pre ľudstvo najlepšie.

• ,,Revolta je jediná hodnota, ktorá môže človeka zachrániť pred nihilizmom a dodať mu silu bojovať so svojím osudom,“ píšeš v závere eseje Revoltujúci Sizyfos. V danom kontexte je zjavné, že proti sebe staviaš revoltu a nihilizmus, to znamená odmietanie všetkých hodnôt. Takéto chápanie teda nevyhnutne smeruje k chápaniu revolty nielen ako pnutia proti niečomu, ale i za niečo. Teda revolta – za čo? Nie je konštruktívnosť revolty v podstate oxymoron?

– Revoltu vnímam predovšetkým ako vzburu proti súčasnému stavu. Konštruktívnosť revolty je teda paradoxne v tom, že ničí to, čo zdegenerovalo. Samozrejme, revolta nemôže byť permanentná, potom by skutočne poprela svoj zmysel. Ak by teda vznikla otázka, proti čomu vlastne som, alebo či som za niečo, z mojich esejí sa to dá dosť presne vydedukovať. Moje názory na proces globalizácie sú podľa mňa jasne čitateľné, ide mi o morálku solidarity a spravodlivú redistribúciu blahobytu. Som proti fetišu hospodárskeho rastu ako jedinej relevantnej hodnoty. Predovšetkým však proti čoraz prehlbujúcejšej sa priepasti medzi úzkou vrstvou úspešných a oveľa širšou vrstvou tých, čo sa máju horšie. A to všetko pri neustále rastúcom globálnom bohatstve. Neskutočne mi prekáža hodnotová vyprázdnenosť dnešnej spoločnosti, ktorej absolútnou mantrou sa stal profit bez ohľadu na ciele, ale aj prostriedky. Solidarita či spravodlivé prerozdeľovanie bohatstva sa stali takmer spoločenským tabu. 

• Roku 1994 si spoluzaložil vydavateľstvo Chronos, ktoré sa venovalo predovšetkým vydávaniu filozofickej literatúry. Ako sa zakladá vydavateľstvo vo veku 23 rokov?

– Treba mať na to dva predpoklady – sladkú nevedomosť o tom, čo ma čaká, a značnú mieru drzosti. Skôr som si plnil svoj sen, ale zároveň to bol veľmi dobrý trenažér na činnosť, ktorú som neskôr začal robiť profesionálne. Prežívali sme obdobie obrovského nadšenia, každý prichádzal s množstvom nápadov a podarilo sa nám vydať zopár dobrých a zaujímavých kníh. Šťastím Chronosu bolo, že sme od vydávania kníh neboli existenčne závislí, boli sme študenti, ktorí venovali svoj čas a námahu čomusi, čo sa im zdalo zmysluplné. Aj preto si na obdobie Chronosu, hoci to nebolo vždy ľahké, spomínam s istou nostalgiou.

• Vlani si inicioval vydanie knižky esejí Rozjímanie o Veľkom inkvizítorovi, venovanej jednej z najpôsobivejších pasáží  Dostojevského románu Bratia Karamazovovci. Knižka obsahuje príspevky z diskusie o tomto fenoméne, ktorú si zorganizoval. Fascinácia osobnosťou schopnou pochybovať o najhlbšej viere je zjavná. Aká však bola konkrétna cesta k tomuto projektu? 

– Ivan Karamazov je pre mňa asi najfascinujúcejšia literárna postava a Legenda o Veľkom inkvizítorovi asi literárne, ale aj filozofický najsilnejší text, aký som kedy čítal. Ak by som mal pomenovať nejakú tému, ktorá ma intelektuálne nenechá na pokoji, je to negatívna fascinácia mocou. A nikde som nenašiel tak pregnantne vyjavenú  teóriu moci a ovládania ako v postave Veľkého inkvizítora. Každopádne hlavnou inšpiráciou esejistickej reflexie Veľkého inkvizítora bola iniciatíva moravského vydavateľstva Refugium, ktoré koncom 90. rokov vydalo esejistické reflexie najvýznamnejších ruských mysliteľov z prelomu 19. a 20. storočia (Soloviov, Berďajev, Losský, Frank či Rozanov a pod.). Vtedy som si uvedomil, že každá generácia by mala toto dielo nanovo interpretovať, že aj slovenskí intelektuáli zaoberajúci sa Dostojevským (A. Červeňák, M. Ferko, D. Hajko, J. Tužinský) by sa k tomu mali esejistický vyjadriť.

• Si spoluzakladateľom jedného vydavateľstva, riaditeľom druhého. Ako vnímaš postavenie literatúry na Slovensku v súčasnosti?

– Naša literatúra má také postavenie, aké môže mať v konzumnej spoločnosti v malom národe. Pôvodná kvalitná literatúra nemôže vychádzať bez podpory z verejných zdrojov a tie nie sú vždy rozdeľované podľa práve najobjektívnejších kritérií.  Na Slovensku sa z literatúry nedá žiť, hádam okrem jednej-dvoch výnimiek. Literárna obec je rozdelená, aj keď dúfam, že je to skôr generačná záležitosť a vďaka mladým postupne vyšumí.

• O tvojich literárnych láskach sme už hovorili. Ako vydavateľ sa však určite riadiš menej subjektívnymi kritériami. Máš na svojom konte vo vydavateľstve Chronos vydanie diel velikánov francúzskej filozofie a literatúry Pascala a Diderota, ako riaditeľ VSSS pokračuješ vo znovuvydávaní klenotov slovenskej beletrie v edícii Moja klasika, ku ktorej si pridal  edíciu Knižnica svetových autorov, k tomu cestopisy, životopisy, básne, próza pre deti, povesti.... Čo je pre teba určujúcim kritériom výberu knižky, do akej miery môžeš tento proces ovplyvniť?

– Ironicky, ale bohužiaľ aj pravdivo, môžem povedať, že najväčší vplyv na edičný plán vydavateľstva má okolnosť, či titul získa dotáciu alebo sponzora. Keby som mohol, rád  by som vydával aj iné knihy, než  aké vo VSSS vychádzajú. Naše vydavateľstvo programovo nevydáva komerčnú literatúru. Znamená to, že úspešnosť knihy na trhu nie je jediným a najhlavnejším kritériom. Na druhej strane sme tým „odsúdení“ vydávať len „menšinové žánre“, ako poéziu, pôvodnú prózu, umelecké preklady, prípadne svetovú i domácu klasiku. O to viac ma teší, že za posledné štyri  roky sme trikrát uspeli v Cene Ivana Kraska a pomohli sme objaviť  troch talentovaných autorov (A. Šeliga, J. Klus, R. Tomáš).  Každý rok  vyjdú na naše knihy desiatky (zväčša pozitívnych) recenzií a rôznych ďalších ohlasov. Žiaľ často moji osobní favoriti v boji o grant či sponzorskú podporu neuspejú. Odkedy pôsobím vo vydavateľstve, založil som štyri nové edície: Pohľady za horizont, Knižnica svetových autorov, Antická knižnica a Knižnica svetových mysliteľov. Takmer osemdesiat percent mojej práce predstavuje zháňanie peňazí, písanie žiadostí o granty a vymáhanie pohľadávok, čo nie je povznášajúca činnosť. Vždy ma poteší, keď vyjde kniha, po ktorej by som aj ako čitateľ veľmi rád siahol, i keď je to veľmi ťažké.

• Pôsobil si v Slovenskom rozhlase, bol si šéfom spravodajstva v rádiu Hviezda FM, si organizátorom diskusií, autorom početných interview, esejí a pôsobil si ako pedagóg na Trnavskej univerzite. Radšej sa pýtaš – alebo odpovedáš a vysvetľuješ?

– Keď som niekedy rozmýšľal, ako si ideálne predstavujem život, tak mojím ideálom bol život ako rozhovor. Vždy som sa chcel denne stretávať s múdrymi, invenčný mi a tvorivými ľuďmi, byť im vyrovnaným partnerom v diskusii, počúvať ich, ale byť aj plnohodnotným partnerom do diskusie. Páči sa mi životný štýl antických filozofov, ktorí sa denne stretávali a viedli učené dišputy o všetkých podstatných veciach svojho života. Príťažlivé je pre mňa obdobie osvietenstva, keď sa literárne salóny stali centrom myslenia a duchaplnosti. Nenarodil som sa ani v antickom Grécku, ani v osvieteneckom Francúzsku 18. storočia. Keďže som sa narodil v poslednej tretine 20. storočia, najväčší kompromis medzi  tým, čo by som chcel a mohol, nachádzam v profesii vydavateľa. A či sa radšej pýtam, alebo odpovedám? To záleží na tom, čo o danej téme v tej-ktorej konkrétnej spoločnosti viem. Ak sú tam kvalifikovanejší, ktorí mi môžu veci osvetliť, spresniť, poučiť ma a vec ma aj zaujíma, rád sa pýtam. Naopak, ak sa diskutuje o téme, ktorá je mi bytostne blízka, ktorou sa dlhodobo zaoberám, tam ťažko znesiem  polohu nemého pozorovateľa. 

Miloš Ferko

Foto Ladislav Lesay