Vyhľadávanie
Josef Haslinger (1955) sa narodil v Zwettli v Dolnom Rakúsku. Žije a pôsobí vo Viedni a v Lipsku. Od roku 1996 pôsobí v Nemeckom literárnom inštitúte v Lipsku, je profesor literárnej estetiky. V roku 1995 mu vyšiel známy román Ples v opere (Opernball), v roku 2000 Hra s otcom (Das Vaterspiel), v roku 2006 Sťahovaví vtáci (Zugvögel), v roku 2011 román Jáchymov. Josef Haslinger získal za svoje diela mnohé ocenenia, napríklad Cenu mesta Viedne a Čestnú cenu rakúskeho knižného obchodu. Bol jedným z autorov, ktorí sa predstavili vo viedenskej Hauptbücherei 22. septembra 2011 na literárnom soirée Otcovia a synovia v literatúre.
• Otcovia a synovia v literatúre je téma, ktorá zaujíma mnohých autorov aj čitateľov. Čo je pre vás osobne, aj ako pre autora, na tejto téme príťažlivé?
– Ako dieťa som spôsobil svojmu otcovi veľkú bolesť. Bol som na vine, že prišiel o prsty na ľavej ruke. Lenže mal som iba jedenásť rokov, a vlastne som za normálnych okolností na traktore nemal čo hľadať. Občas mi vyčítali, že spracúvam lacnú nenávisť voči otcom. Pravdepodobne je to však skôr vina, s ktorou sa vyrovnávam.
• Vo svojom románe Hra s otcom sa venujete komplikovaným dejinám Litvy, prečo vás zaujali osudy práve tejto krajiny?
– V New Yorku som sa zoznámil s istou starou paňou z Litvy, ktorá mi rozprávala o svojej mladosti. Vysvetlila mi, aké to je, keď človek zostarne a konečne sa pokúša pochopiť, prečo sa vlastne stal tým, čím sa stal. Rozprávala sa so mnou po nemecky. Niekedy, keď sa hlbšie ponorila do myšlienok, rozprávala aj po anglicky. A keďže som rok predtým spoznal istého Litovčana v jej veku, s celkom odlišným životným príbehom, pochytila ma zvedavosť. Román je pokusom načrtnúť rozpor v rozdielnom ponímaní dejín Litvy.
• Posunulo vás rešeršovanie o Litve v archívoch v Spojených štátov amerických v niečom ďalej? Čo všetko ste mohli literárne spracovať?
– Počas môjho pobytu v USA bola vo Washingtone v Holocaust Memorial Museum výstava o gete vo Vilniuse. V katalógu bola do najmenších podrobností zdokumentovaná história vilniuskeho geta a ľudí, ktorých v ňom držali. Tento nečakaný prameň mi rozhodujúcou mierou pomohol vytvoriť litovskú časť románu.
• Ako ste sa dozvedeli o Jáchymove? O čom je váš román, ako ho prijímajú čitatelia?
– Pred 23 rokmi som spoznal Blanku Modrú, dcéru bývalej hokejovej hviezdy Bohumila Modrého. Vystupovala ako herečka a tanečnica v jednej politickej revue, ktorú som napísal pre istú viedenskú scénu. Po skúškach sme sa zhovárali a zistili, že obaja naši otcovia zomreli mladí. Môj na rakovinu, keď mal 49 rokov. Jej otca odpravili tí, čo boli pri moci. To je celkom iný, samostatný príbeh. Spriatelili sme sa a bolo mi čoraz jasnejšie, že o pomeroch v susednej krajine sme nemali ani tušenia. Východ Rakúska bol totiž až do roku 1955, až do omilostenia hokejového mužstva, ktorého členom bol aj Blankin otec, pod ruskou správou a vláda vo Viedni sa zrejme chcela vyhnúť všetkému, čo by mohlo Rusov nahnevať. A tak inscenované procesy s Miladou Horákovou, proti Slánskemu a jeho spoluobžalovaným sa konali bez toho, že by v Rakúsku vzbudili mimoriadnu pozornosť. Neskorostalinské udalosti v Československu si rakúska verejnosť väčšinou ani nevšimla. Príbeh Bohumila Modrého, vlastne celého hokejového mužstva, ktoré roku 1950 zatkli, zatvorili, ba niekoľkých dokonca hneď poslali do jáchymovských uránových baní, zostal pre väčšinu Rakúšanov neznámy. To bol skutočný dôvod, prečo som chcel otcovi Blanky Modrej napísať epitaf.
• Prečo situujete svoje romány vždy do iného prostredia?
– Rád cestujem a fascinujú ma príbehy ostatných. A pokladám za prejav pokory voči prastarej rozprávačskej tradícii ďalej dotvárať a podávať to, čo mi porozprávali iní.
