História nás zbližuje so súčasnosťou

Brigitte Weningerová (nar. 1960 v Kufsteine, Rakúsko) je pôvodným povolaním učiteľka. Zároveň prispievala do novín a časopisov, roku 1995 jej vyšla prvá kniha pre deti vo vydavateľstve Michael Neugebauer. Po medzinárodnom úspechu sa od roku 1999 venuje iba spisovateľskej činnosti. Vydala viac ako 50 knižných titulov, ktoré boli preložené do tridsiatich jazykov a mnohé z nich aj ocenené. Okrem toho sa venuje prezentáciám kníh a organizovaniu workshopov pre deti a dospelých zameraných na kultúru rečového prejavu, angažuje sa za podporu čítania a písania a sociálneho cítenia. Zvláštnu pozornosť venuje aj ženám v projekte Ženy – hory. Sú to horské kurzy na rozvíjanie sebavedomia žien, ich mimoriadnych schopností a sily. Žije so synom Tomom (1987) v tirolskom Kufsteine.


• Ako sa z učiteľky malých detí stala spisovateľka?
– Keď som učila deti, často som si prezerala obrázkové knižky, vyhľadávala krátke príbehy na rôzne témy. Niekedy však bolo jednoduchšie a rýchlejšie niečo nové si vymyslieť, prípadne napísať, než dlhé hodiny hľadať v kníhkupectvách alebo katalógoch (vtedy ešte nebol internet!). Raz mi môj priateľ poradil, aby som niektoré z mojich textov poslala do vydavateľstva. Tak som aj urobila – a odrazu som sa stala spisovateľkou!

• Na čo chcete upriamiť pozornosť detí vo svojich knihách?
– Moje postavičky z knižiek pre najmenších, ale aj postavy z povestí, majú niečo spoločné: sú smelé, trošku drzé a nedajú sa utláčať, hlavne ak sa deje niečo zlé. Môžu robiť aj chyby, lebo to je normálne, a človek sa z nich učí. Navyše všetky moje knihy sú plné humoru. Držím sa zásady, že ak sa nad niečím dokážeme zasmiať, všetko sa dá čoskoro zasa do poriadku.

• Čím vás zaujali staré povesti?
– Milujem povesti, lebo veľa prezrádzajú o krajine a jej obyvateľoch. Alpské povesti sú napríklad celkom iné ako viedenské, ako keby ich „písala“ sama krajina... Zároveň povesti vypovedajú o veciach, ktoré boli kedysi pre človeka veľmi dôležité a niektoré ešte aj dodnes sú – stále sú aktuálne. Keby som sa raz mala presťahovať do inej, vzdialenej krajiny, najskôr by som si prečítala tamojšie staré povesti a dozvedela sa, ako tam ľudia rozmýšľajú a konajú... Chcela by som, aby ľudia dôverne poznali mesto a krajinu, kde žijú, aby si v nej nepripadali ako cudzinci, a staré povesti sú na to ako stvorené – čím viac zaujímavosti poznáme z histórie, o to bližšia je nám súčasnosť.