Dobrodružstvo ako náhrada

Ursula Poznanski (1968) je viedenská rodáčka. Po skončení strednej školy študovala japonistiku, žurnalistiku, právo a divadelnú vedu. K literárnej tvorbe ju podnietila súťaž pre scenáristov, ktorú roku 2000 vyhlásila rakúska televízia ORF. Napriek tomu, že mala doma šesťmesačné dieťa a súťaž nevyhrala, nevzdala sa. Svoj rukopis poslala niekoľkým vydavateľstvám a do dvoch rokov jej vyšla prvá kniha. Odvtedy sa venuje písaniu. Po knižkách určených najmenším, kriminálkach pre deti a jednom ľúbostnom románe pre tínedžerov prišla vlani s trilerom Erebos, ktorý v slovenčine vydalo vydavateľstvo Fragment.


• Dej románu Erebos ste situovali do Anglicka, hoci žijete v Rakúsku. Nazdávate sa, že mládež vo Veľkej Británii je väčšmi ohrozená závislosťou od počítačových hier ako v ostatnej Európe?
– Nie, nemyslím si. To nebol dôvod, prečo som dej umiestnila do Anglicka. Motivovala ma atmosféra Londýna. V tom meste je prítomné niečo, čo sa v iných metropolách nenachádza a čo sa mi veľmi hodilo na vytvorenie atmosféry tejto knihy.

• Žijeme veľmi hekticky, mládež je hyperaktívna, čo je vlastne príčinou toho, že sa mladí ľudia ženú za ešte väčším napätím, dobrodružstvom, stresom?
– Myslíte, že je to naozaj tak? Počítačové hry sa jednoznačne nezaraďujú k stresovým aktivitám. Možno poskytujú mladým iba napätie a dobrodružstvo. Azda to súvisí s tým, že väčšina z nich vyrastá v mestách, kde sa nedá dokonale prežiť dobrodružstvo, pretože chýba priestor, voľná príroda. Pri počítačovej hre sa nemusí pohnúť z izby, hra je k dispozícii medzi štyrmi stenami. Dobrodružstvo v obývačke ponúka dokonalé napätie a navyše tu nečíha na vás nijaké nebezpečenstvo, a to je veľmi lákavé. Som však presvedčená, že internetové hry majú do veľkej miery aj svoje existenčné právo. Všetko však závisí od miery dávkovania – kto si iba občas zahrá, pretože sa chce pobaviť, určite sa nestane od nich závislý. Problematickejšie ale je, ak sa pre počítačové hry zanedbávajú všetky ostatné záujmy.

• Jedna z postáv vezme život do vlastných rúk a riadi sa iba vlastnými pravidlami. Všetko ostatné je mimo nej – nič nechce vidieť, počuť, cítiť, iba sleduje svoj cieľ. Nie je to deštruktívna a demoralizujúca filozofia?
– Áno, postava, ktorá to hovorí a podľa toho aj koná, hovorí iba sama za seba, nie za všetkých ostatných. V tomto zmysle to nie je filozofia, ale iba opis momentálneho stavu, v ktorom sa postava nachádza. Jej stav je deštruktívny, ale je to len jej stav a len jej činy. Ostatné postavy románu vidia skutočnosť väčšinou inak, vyznávajú a žijú inú filozofiu.

• Čo je zaujímavé a príťažlivé na tom, že sa človek správa ľahostajne, apaticky, bezohľadne a egoisticky? Nejestvuje nijaký iný zdroj radosti a šťastia, iba prepadnúť násiliu internetových hier?
– S touto otázkou som mala isté problémy, pretože si nemyslím, že pre mladých ľudí neexistuje nič príťažlivejšie ako agresivita, egoizmus a ľahostajnosť. To, že väčšina z nich sa v románe takto správa, je vecou manipulácie, čo je vlastne nosnou témou románu. Ide viac o manipuláciu a o to, akými prostriedkami sa k nej človek dostane, až napokon robí veci, ktoré vlastne robiť nechcel.

• Závislosť od internetových hier a jednoduchá manipulácia s ľudským myslením je v súčasnosti vo svete vážnym problémom. Ako dokáže mladý človek rozoznať hranice medzi hrou a realitou?
– Závislosť od internetových hier je problém, no buďme optimistickí, iba pre istú skupinu ľudí. Nie každý, kto sedí pri počítači, je automaticky od neho závislý. A našťastie, cieľom väčšiny hier nie je človeka manipulovať, ale zabaviť ho. Pre hráčov „Erebosu“ sa hranica medzi realitou a fikciou stráca, pretože hra zasahuje do reality, čo sa pri iných počítačových hrách nestáva. No napriek tomu sa iste nájdu ľudia, pre ktorých má svet hier väčší význam ako realita. Možno preto, že ich realita nie je radostná. Ich problém treba riešiť od základov, to znamená, pomôcť im, aby ich život mal väčší zmysel. Nestačí vziať im hru.