Bez strachu zo straty slov

                           Bez strachu zo straty slov

Rozhovor s rakúskou spisovateľkou Dine PETRIKOVOU

Rakúšanka Dine Petriková (1942) debutovala v roku 1990 básnickou zbierkou Sonáty pre vodu a vietor. Literárnu verejnosť zaujala najmä prózou Pahorky po povodni s podtitulom Ako to v skutočnosti bolo s Herthou K.? Ide o biograficko-poetickú rekonštrukciu života významnej rakúskej poetky Herthy Kräftnerovej, ktorá roku 1951 ako dvadsaťtriročná spáchala samovraždu. Nateraz poslednými knihami Petrikovej, ktorej sa bolestne dotkla druhá svetová vojna, prišla v nej o otca a dvoch starších bratov, je básnická zbierka Výsluch hnevu a Na druhej strane Anatólie s podtitulom Cesta do Východorímskej ríše. Najmä básne predstaví Petriková bratislavskému publiku 17. mája v priestoroch Rakúskeho kultúrneho fóra, kde bude čítať spolu so svojím literárnym kolegom Georgom Bydlinskym.

* Nedávno si mi napísala, že kým ja sa pri písaní básní držím červenej nite, ty ju okamžite rozdvojíš a sleduješ inú, najmä v novšej tvorbe. Sémantické vrstvenie v tvojich básňach poskytuje viacero interpretácií, je mnoho ráz ťažko čitateľné. Prečo?

– Rýdza objektivita sa v živote často uzatvára, stáva sa neprístupnou. Mávame pochybnosti, sme jánusovskými bytosťami, tvormi s množstvom nedostatkov. A pridržiavame sa reči. Lenže tá nám, ako vieš, zrkadlí rozličné interpretácie. Zaujíma ma každá veta v jej prirodzenom protiklade, ale i zvuky a farby. Píšem a odrazu sa predo mnou objaví neurčitá postava či socha zo slov. Áno, tá červená niť sa pri tom často rozdvojí, no nikdy ju nestratím. Zrozumiteľnosť len rozotieram, rozmazávam. Je pravda, že vynechávam interpunkciu, ktorú pociťujem ako pauzy, slová možno až brutálne rozdeľujem, lámem ich na konci verša, aby sa v tom ďalšom rozozvučali inak. Knižka Výsluch hnevu je výsledkom tohto druhu posadnutosti. Myslím si však, že už som sa jej zbavila, rovnako ako strachu zo strát. Aj strachu zo straty slov.

* Mnohoznačnosť akiste súvisí s (po)citovosťou – len to, čo sa nejaví ako jednoznačné, sa nachádza v stálom pochybe. A pohybu je v tvojich textoch naozaj dosť.

– Som citovo založený človek, ide predsa o city a pocity, o našu schopnosť opísať ich. Nepíšem s odstupom, ale bezprostredne, priamočiaro. Vždy sa usilujem povedať všetko inými slovami, a pri tom nechávať viac otvorených otázok a dávať menej odpovedí. Môj spôsob písania je vytváraním akejsi duchovnej, panensky čistej krajiny, v ktorej sú okamihy šťastia, strát, smrti... Človek v procese tvorby sa odrazu ocitne v akejsi citovej vlne a začne sa usmievať. Akoby sa mu náhle otvorilo jedno z okien. Znie z neho Mozartova sonáta, počuť čelo. Alebo to okno vedie do pivnice, kde sa hrá skvelý džez.

* Svoju poetickú kompetenciu si preukázala aj knihou o Herthe Kräftnerovej. Reinhold Taubner v časopise Literatur und Kritik napísal, že ide o ,,brilantnú psychologickú štúdiu, ktorá čitateľov strhne“. Zrejme nielen preto, že sama píšeš poéziu, si životné osudy Kräftnerovej zaznamenala s toľkým citom ...

– Knihu Pahorky po povodni. Ako to v skutočnosti bolo s Herthou K.? som začala písať polovážne, no postupne mi téma bola taká blízka, že som knihu dokončievala s plačom. Zavše som mala pocit, že Hertha stojí pri mne. Pýtala som sa sama seba, či sa vôbec dá a smie popísať brutálne znásilnenie ruskými vojakmi v posledných dňoch vojny, ktorému sa otec pokúšal zabrániť, no doplatil na to zranením a neskôr mu podľahol? Zisťovala som, či mám odvahu sprevádzať ženu, ktorá spácha samovraždu. Napokon som sa k tomu odhodlala.

*  V čom sa s ňou identifikuješ, čím je ti najbližšia?

– Na začiatku toho nebolo veľa, pretože Hertha vyrastala v rovnakom prostredí ako ja. Patrila ku generácii mojich dvoch starších bratov, k vojnovej generácii. Považovali ju za nadmerne inteligentnú, zatiaľ čo mňa vždy skôr za hlupáčika. Spočiatku som nemala rada ani jej poéziu. Bola pre mňa priveľmi temná, vyumelkovaná. Napokon ma oslovilo to, že sekundárna literatúra v Rakúsku stavala Kräftnerovú do zvláštneho svetla, nesprávne ju interpretovala, alebo zamlčiavala skutočnosti z jej života, pretože boli desivé. 

* V tvojej próze Skriňa s hudobnými nástrojmi – Laboratórium útechy, ktorá je súčasťou antológie En Détail (Alte Wiener Läden – Staré viedenské obchody) je kontrabas bez strún, sláčik rozlámaný na kusy, rovnako klarinety, ale i slová, sny. Ako to všetko možno spojiť? Aký význam pripisuješ spomienkam?

– Spomínanie je ventilom duše. Tí, čo zamlčiavajú alebo potláčajú spomienky, mi pripadajú ako masky či skameneliny. Škvrnou môjho detstva bolo, že som nemala otca. Prijateľné nebolo ani to, že som ho stratila vo vojne. Už sa nevrátil a nenaučil ma hrať na jednom z tých nástrojov, nikdy ma nevyslobodil z môjho ťažkého detstva. Mala som dva roky, keď musel vinou intríg kohosi narukovať. Chýba mi priama spomienka naňho. Čo mi zostalo, boli jeho rozkúskované hudobné nástroje, načisto pokazené. To, že som sa ich dotýkala na miestach, ktorých sa dotýkal aj on svojimi dlaňami, utvorilo spojenie, červenú niť, čo sa tiahla celým mojím detstvom. Chcem tým povedať, že pohľad na veci sa mení. Každý dostane svoju príležitosť, musí ju len využiť. Aj spomienky sú takou príležitosťou. Spomínanie je neprestajné, nepominie nič, čo uzamkneme, nič, čo rozdáme. Všetko nás určuje, dotvára.

* Na svojich častých cestách zbieraš kamene ako napríklad tie z cesty do Východorímskej ríše. Čo v nich cítiš, aké posolstvá v nich nachádzaš pre nás ľudí?

– Kamene zbieram všade. Fascinujú ma. Ak si v dlani dlhšie podržíme malý, z mora vyplavený kameň, zjemnie, takmer zmäkne. Kamene sú popretkávané zaujímavými čiarami a (červenými) niťami ako žilami. V knihe Na druhej strane Anatólie. Cesta do Východorímskej ríše hľadám pravlasť, chodím po cestách, po ktorých kedysi kráčali naši praotcovia. Neprestávam sa zaoberať otázkou, odkiaľ som. Vyrastala som v Burgenlande, mohla by som teda pokojne byť Chorvátka, Slovenka, Češka, Ukrajinka. A keďže rakúsko-uhorskú monarchiu mojich rodičov a prarodičov sčasti ovládali Turci, prečo by som nemohla byť Turkyňa? V každom prípade som východný človek a Východ pociťujem ako svoj duchovný domov. Už ako dieťa som objavila, že toto multikultúrne prostredie ma zaujíma a obohacuje. Teraz ho využívam v literatúre ako svoj prvý schodík, ktorý vedie do Východorímskej ríše, no neputujem len do Anatólie, ale aj do Arménska, Iraku, do Egypta a ešte ďalej. Veľa pri tom vidím, fotografujem a veľa sa učím.

Pripravil Marián Hatala