Vyhľadávanie
Priťahuje ma komplexnosť krátkych básní
Rakúsky básnik a prozaik O. P. Zier navštívi Bratislavu
O. P. Zier (1954) predstavuje jeden z najoriginálnejších hlasov súčasnej rakúskej poézie a prózy. Žije v Salzburgu ako spisovateľ v slobodnom povolaní a je nositeľom viacerých literárnych cien. Debutoval roku 1977 knihou poviedok Bezsenné, roku 1988 mu vyšla zbierka básní a epigramov Záchranný skok na potápajúcu sa loď potom sa prihlásil čítankou Narážky (1994). O. P. Zier je autorom románov Čas hájenia zveri (1996), Nebeská cesta (1998) a Nedobytné (2001), všetky vyšli vo vydavateľstve Otto Müller Verlag. Nedávno sa čitateľskej verejnosti pripomenul básnickou zbierkou Z tejto strany želaní na onú stranu ich splnenia (2004). O. P. Zier 23. mája predstaví časť svojej tvorby v Rakúskom kultúrnom fóre v Bratislave.
* Píšeš básne, krátke poviedky, eseje, romány, príspevky o kultúrnej politike a literárnom živote. Spolupracuješ s rozhlasom, televíziou a divadlom. Súvisí tento široký žánrový oblúk so štatútom autora, ktorý je v slobodnom povolaní, musí pôsobiť na všetkých týchto úrovniach?
– Áno, byť spisovateľom v slobodnom povolaní, mať písanie ako hlavné zamestnanie je možné iba vtedy, keď sa človek pohybuje vo viacerých umeleckých oblastiach. Čiže keď pracuje pre viaceré médiá. Jeho celkový príjem je potom súčtom všetkých týchto komponentov.
* Ako 17-ročný si v renomovanom časopise A. Kolleritscha „manuskripten“ publikoval text, v ktorom vystupuje imaginárny KKs Tuan a jeho bratia. Ako si spomínaš na túto skúsenosť?
– Vyrastal som v priemyselnej oblasti, bohatej na tradície – v Lende v Pinzgau, čo je taký rakúsky Liverpool! Reč tam mala výlučne komunikačnú funkciu. A ja som sa včas chcel a musel ubezpečiť o nej ako prostriedku umenia, a tak som napísal text die zierie von KKs Tuan. („die Zier“ je v nemčine ozdoba, okrasa, pozn. M. H.). V tom texte sa postupne rozbíja zvyčajná syntax, nepoužil som interpunkčné znamienka na konci či vnútri viet, ale na ich začiatku. V tej próze, označenej ako „experimentálna“, možno nájsť viacero satirických myšlienok, ktoré ma pri opakovanom čítaní uviedli do úžasu. Áno, prózu som uverejnil, keď som mal sedemnásť rokov, ale napísal som ju ako pätnásť či šestnásťročný.
* Pomerne často používaš zátvorky, ktoré akiste netreba chápať len ako formálne znaky...
– Zátvorky používam vtedy, keď chcem do textu vsunúť zmenené pohľady alebo ironizovanie stavu vecí či situácie. Aj vtedy, keď sa rozhodnem pre vyššiu dávku sebairónie.
* Tvoje básne prinášajú paradox i vtip, sú väčšinou úsporné vo výraze a krátke, ale majú dlhé názvy, takisto aj básnickým zbierkam dávaš dlhé názvy. Ako si to vysvetliť?
– Tieto názvy sú čiastočne aforisticky poňaté básne. Na druhej strane som si z toho vytvoril princíp: veľmi objemným knihám, napríklad románom Nedobytné, Čas hájenia zveri a Nebeská cesta som dal stručné názvy, zatiaľ čo útlym básnickým zbierkam dlhé.
* Kedy ti zvyčajne dochádza „dlhý dych na krátke básne“, ako sám píšeš? Čo robíš s prázdnymi medzerami medzi slovami, ktoré sa znovu a znovu objavujú pri písaní? Čo pre teba znamená „zmĺkneme uprostred vety“ od Wisłavy Szymborskej?
– Domnievam sa, že pre spisovateľa v slobodnom povolaní znamená zmĺknutie naozaj zlú predstavu. Okrem toho ešte existuje „Writers Block“, teda stav, keď je písanie zablokované. Našťastie, doteraz som také niečo nezažil. Stále však ide o oscilovanie medzi dobrovoľným obmedzovaním a hrozivou možnosťou. V spomínanej básni som sa pokúsil iba o to, aby ešte raz zaznela intenzita celkom redukovaných básní, pretože o krátkych básniach človek zvykne dlhšie premýšľať. V prípade citátu od W. Szymborskej sa mi, pravdaže, páčil aj sarkastický doplnok: „...usmievajúc sa bez záchrany“. To je neobyčajne výstižné pomenovanie.
* „Keď / sa nadýchneme / vietor / do nás nafúka / len bolesti / na kopu?“, čítam v jednej z básní. Ako je to s naším vydychovaním či skôr s vydychovaním básní?
– Citovaná báseň je narážkou na dýchanie ako symbol života – keď prestaneme dýchať, sme mŕtvi. Ak sa cyklus života prirovnáva k ročným obdobiam, v súvislosti s jeseňou sa nám vybaví lístie, ktoré vietor nafúkava na kopu, a jeseň života je často sprevádzaná bolesťami. Táto komplexnosť krátkej básne, zbavenej zbytočností, ma na lyrike vždy priťahovala a neprestáva priťahovať.
* Mnohé z tvojich básní sa končia otázkou alebo už od začiatku sú jedinou otázkou. Nebolo by lepšie klásť odpovede?
– Nazdávam sa, že aj pre čitateľskú verejnosť je napínavejšia otázka. Odpoveď, ak je vôbec možná, predstavuje pre čitateľov akúsi odmenu za čítanie. Otázka uvádza u čitateľov do chodu proces tvorby, a práve ten prispieva k uspokojovaniu individuálnej intelektuálnej potreby.
* Podľa hodnotenia rakúskej kritiky už niekoľko rokov patríš k najvšestrannejším, najdôležitejším a najneúplatnejším autorom. V čom spočíva tvoja neúplatnosť?
– Táto charakteristika sa vzťahuje na moje úsilie nedovoliť, aby si ma niekto prisvojoval – povedzme v zmysle straníckej politiky. V Spolkovej krajine Salzburg, kde žijem, to bol, žiaľ, veľký problém, keďže desať rokov trvajúca vládna väčšina rozhodovala o tom, čo a koho bolo treba pokladať za jej vlastníctvo. Ak sa tomu umelec a intelektuál vzoprel, súper sa ho pri každej príležitosti pokúšal „vyradiť z obehu“. Je to trpká skúsenosť, no súčasne zaostruje pohľad na spoločensko-politické pomery, poprípade na životnú realitu ľudí.
* O pár dní budeš prvýkrát čítať v Bratislave. Je to nevýhoda pre autora, keď ho publikum (ešte) nepozná?
– To závisí od publika. Ak je pozorné, zvedavé a pripravené kedykoľvek sa vydať na cestu objavov, nemusí byť pre autora nevýhoda, že ho (ešte) nepozná. Vždy je oveľa zaujímavejšie byť medzi tými, ktorí kdesi vpredu niečo objavujú, prípadne sa už stávajú predvojom avantgardy.
Pripravil Marián Hatala
