Vyhľadávanie
Písať znamená hľadať dialóg
Rozhovor s rakúskym prozaikom Helmuthom A. Niederlem
Rakúsky spisovateľ Helmuth A. Niederle (1949) študoval etnológiu, dejiny umenia a sociológiu. Je viceprezidentom Rakúskej spoločnosti pre literatúru, splnomocnencom výboru Spisovatelia vo väzení rakúskeho P. E. N. klubu, pôsobí vo vydavateľstve Wieser (v Klagenfurte). Vydal viacero spoločenskovedných kníh, v poslednom čase sa čoraz viac presadzuje beletriou. Jeho nateraz poslednými publikáciami sú Nicht nach Ithaka (Nie do Ithaky) a Im Treibhaus der Nacht (V skleníku noci). Práve z tejto knihy bude čítať 17. marca v bratislavskom kníhkupectve Pištek knihy.
* Revue svetovej literatúry uverejnila pred rokom vaše kratšie prozaické texty, už raz ste v Bratislave čítali... Do akej miery je pre vás dôležité slovenské publikum?
-- Písanie literatúry je na jednej strane proces, ktorý vedie k zmene vlastného vedomia a bytia. Je to práca na sebe samom, ak máme zachytiť to, čo človeka podnecuje a čo by sme chceli poznať lepšie. Na druhej strane je písanie hľadaním dialógu s niekým iným, čosi ako správy vo fľaši. Z pracovného monológu tak vzniká dialóg medzi ľuďmi a sa stáva ešte intenzívnejším, ak čitateľ hľadá kontakt s autorom. V tejto súvislosti nie je rozhodujúci slovenský, poľský alebo nemecký čitateľský okruh. Ten, kto uvažuje spolu so mnou, môže byť doma všade na svete. Patrím ku generácii, pre ktorú bolo v istom období ľahšie dostať sa do Londýna či Paríža než do susednej Bratislavy. Myslím na naše dlhé, často zložité dejiny, na našu príbuznú mentalitu, a domnievam sa, že susedia-čitatelia majú osobitný význam. Musíme prekonať „len“ jazykovú bariéru, aby sme si rozumeli. Konštitučné znaky kultúry sú takmer zhodné, nepotrebujeme teda žiadnych prekladateľov kultúrnych kódov.
* Ako je to s recepciou súčasnej slovenskej literatúry v Rakúsku po roku 1989? Čo sa o nej vie?
-- Veľa rokov sa v Rakúsku vnímala slovenská a česká literatúra ako jednotná. Podobne ako ostatné literatúry niekdajšieho východného bloku ju ľudia u nás čítali pod zorným uhlom disidentstvo kontra vládnuci systém. Po páde komunizmu to viedlo k prechodnému vákuu v recepcii literatúry. Veľa ľudí, a nielen v Rakúsku, si vôbec nevedelo predstaviť vašu literatúru inú ako disidentskú. To sa definitívne zmenilo, proces poznávania je ohromný. Napriek tomu si spisovateľky a spisovatelia z bývalého východného bloku u nás ťažko hľadajú svoje publikum. Slovenská literatúra vychádza skôr v malých vydavateľstvách. Tie sú síce kvalitné, ale zatiaľ tieto tituly nedokážu presadiť u kníhkupcov.
* Citujem z prózy Na slnečnej strane ulice: „...všetci uniknú peklu a vyšplhajú sa naspäť do života... Nijaký škrabanec, nijaká zmrzačená ruka, nijaká poranená noha...“ Kto je vaším hrdinom v literatúre?
-- Citát je z poviedky, v ktorej si uťahujem z filmových hrdinov. Koncept hrdinu sa mi nanajvýš protiví. Ak už musia nejakí byť, potom nech je to Go-Player od Yasunariho Kawabatu alebo Pianista Novecento z rovnomenného románu Alessandra Baricca. Jeho hra na klavíri zodpovedá vlneniu a hojdaniu mora, a súťažiac s Jelly Roll Mortonovou hrá tak oslňujúco, že si po svojom výkone môže zapáliť cigaretu na žeravých strunách klavíra.
* A hrdinovia v živote?
-- Za hrdinov vo svojom živote pokladám všetkých, ktorí znášajú moje nálady a najmä vtipy a poznámky. Za ich trpezlivosť som im svojím spôsobom vďačný.
* V knihe Nie do Ithaky hovoríte o tom, čo ste prežili v Rakúsku za vyše 40 rokov. Píšete s humorom a ľahkou iróniou, no často sa za slovami skrýva tragický tón.
– V protiklade k filmovým hrdinom je nám ľuďom v živote súdené prijímať prehry a sklamania. Mnoho ráz spôsobuje prehry naše chcenie, ktoré presahuje to, čo naozaj môžeme uskutočniť. Väčšiu časť života som prežil v Rakúsku a jeho tragické a (nedobrovoľne) komické stránky vnímam ako jednovaječné dvojičky. Náš vzťah k vlastným dejinám je často viac než problematický. Sú síce pokusy so všetkou vážnosťou sa prihlásiť k vlastnému príspevku na smutne známych udalostiach 20. storočia, súčasne sa však o slovo hlásia ľudia bez štipky úsudku. Je pozoruhodné, že práve títo „bezúsudkoví“ sú zvyčajne úspešní v našom politickom ringu.
* Kniha V skleníku noci s podtitulom Desať noktúrn ponúka desať snov, ktoré sú viac či menej nočnými morami. V porovnaní s knihou Nie do Ithaky sa častejšie objavuje nemožnosť niečo uskutočniť, menej sa však usmievate. Prečo?
-- Nie do Ithaky predstavuje dennú stránku života, protipól tejto knižky predstavuje Desať noktúr. Smiech dňa možno v jasnom svetle slnka zreteľne vidieť, netreba dlho hľadať. Keď noc rozprestrie svoj závoj, ukryje mnoho, aj smiech. Slová považujte za závoj tmy, za ktorou sa smiech skrýva medzi riadkami, a len pomaly, postupne ho pozorný čitateľ môže objavovať. Desať noktúrn sa končí variáciou na vetu Ernsta Schönwieseho. Tento autora, ktorého si hlboko vážim aj ako človeka, zomrel pred niekoľkými rokmi, jasnozrivo poznamenal, že jedna a jedna nemusí byť vždy dva, ak opustíme oblasť matematiky. Keď vynášame rozsudky, možno nie je správne ani jedno, ani druhé hodnotenie, ale čosi tretie.
Pripravil Marián Hatala
