Vyhľadávanie
Písať básne je luxus a sloboda
Rozhovor s rakúskym spisovateľom Gerhardom RUISSOM
Gerhard Ruiss (1951) predstavuje v súčasnej rakúskej literatúre originálny hlas. Je autorom viacerých básnických zbierok: Single Swingers, Indikácie (Indikationen), Speváci v kúpeľni (Sänger im Bad), 2and happy shop ..., uverejňuje kultúrno-publicistické články a presadzuje sa politicky ladenými prozaickými textami, napr.: Ďasno – Pašerák, Ö et nous. Café Sarajevo, Prípad Bernhard (Der Fall Bernhard), Cudzinci! Cudzina! Vyhýbajte sa nám!(Ausländer! Fremde! Meidet uns!). Časť svojej tvorby predstaví Gerhard Ruiss 20. septembra v Klube Trezor bratislavského Divadla Astorka.
* Kedy si prozaikom? Kedy básnikom?
- Páči sa mi, keď si môžem nejakú rolu osvojiť a potom ju opustiť. Platí to aj pre moje texty. K tomu pristupuje, že netypické je vždy oveľa zaujímavejšie než to, čo očakávame. Nie je nič horšie, ako už názvom povedať, čo sa stane.
* Nesúvisí tvoja žánrová poloha so zvolenou témou či s tým, že poézia vychádza skôr v malých vydavateľstvách?
- Nie. Všetky literárne žánre s výnimkou románu a literatúry faktu musia prekonávať tú istú prekážku - nájsť si cestu k čitateľom. Ale rovnako ťažké je nájsť pre čitateľov zaujímavých autorov.
* Tu by mohli pomôcť médiá.
- Mohli, ba aj mali, ale pri tom hľadaní sa ukázalo, že nie sú ani tak pomocou, ako skôr protivníkom. Pritom postavenie, aké literatúra bude mať v našich spoločnostiach, celkom závisí od toho, akú hodnotu prisúdime verejným úlohám. Ak bude rozhodovať len trh, stane sa predajnosť kníh jediným znakom kvality a na dlhší čas vyradí z obehu veľa zaujímavej literatúry.
* O úlohách poézie sa hovorí tak často, že básnici sa už stali menšinou, ako o tom píše i Manfred Chobot: „Básnici sú ako hráči golfu, truhlári či návštevníci opery.“
- Kto už by sa v spoločnosti orientovanej na trh nadchýnal úlohami, ktoré ekonomický úspech vopred znižujú? Na druhej strane báseň nestratila nič zo svojej schopnosti fascinovať. Písanie básní sa v gramotných spoločnostiach stalo ľudovou činnosťou, každý raz napísal či aspoň odpísal ľúbostnú báseň, každý v detstve bľabotal rýmované reklamné slogany. Čím viac však pri písaní básní ide o zarábanie peňazí, tým menej básnenia v texte zostane. Z tohto pohľadu je písanie básní luxusom, ktorý si človek dopraje. Alebo slobodou, ktorú jednoducho má.
* V jazyku, ktorým vandruješ, nachádzam veľa slovných hračiek, v nich vtip, paradox, iróniu, sebairóniu... To všetko v prekvapujúcom slovnom susedstve, v sémantickom navrstvovaní a rozvrstvovaní. Kedy si ako básnik a čitateľ spokojný s napísaným a neruší ťa veta R. D. Brinkmanna: „To, čomu vravíme miesto, je mnoho ráz iba stolička“?
- Ako čitateľ som na návšteve. Ako autor som u seba, doma. Roky mi trvalo, kým som napísané texty odložil a prestal ich sústavným prerábaním ničiť a potom zahadzovať. Aj tak sa stáva, že človek časom objaví už publikované trápnosti. Nezriedka za ne ani nemôže, lebo mu ktosi bez jeho vedomia zasiahol do textu. Ako čitateľ som oveľa spokojnejší, hoci nikdy nie úplne. Ale prinajmenšom som sa naučil texty ponechať v takom stave, v akom som ich napísal ...
* Mnoho rakúskych autoriek a autorov píše poéziu i prózu v dialekte. Od čoho závisí, že sa pri písaní rozhodneš práve preň?
- To, že sa v Rakúsku viac rozpráva spisovným jazykom, je výsledok iba posledných dvoch troch desaťročí. Ja sám som vyrastal v prostredí, kde sa hovorilo dialektmi, ktoré vždy boli úplne samostatnými jazykmi, nie ich obmenami, jazykmi s kompletným vlastným sociálnym prostredím. Viedenský dialekt sa stal prvou cudzou rečou, ktorú som sa naučil. Napokon, neboli tu iba jazykové rozdiely medzi mestom a vidiekom. V mestách sme ako deti vyrastali v škole, v kostoloch, na úradoch, a zakaždým išlo o iné jazykové prostredie. Okrem toho tu ešte bol písaný jazyk ako predloha, podľa ktorej sa rozprávalo, a naostatok jazyk všedného dňa. A so všetkými sme si museli vedieť poradiť, vo všetkých sme museli obstáť. Asi preto mnoho rakúskych autorov – tak ako ja - píše v oboch jazykoch.
* Trochu viem o tvojich vyjadreniach vo vzťahu k politike, kultúrnej politike, k zastupovaniu záujmov umelcov atď. Čo ťa v poslednom čase najviac nazlostilo?
- Je to síce len malá časť celku, ale najmrzutejšie v posledných mesiacoch bolo, ako sa v EÚ prezentovala kultúrna spolupráca s novými členskými štátmi. Ide o verný obraz toho, čo sa v Rakúsku deje už niekoľko rokov. Všade, kde sú aktívni umelci a kultúrne zariadenia, sú finančné ťažkosti, no len čo začnú pracovať agentúry, koordinátori, intendanti, kurátori, finanční a právni experti, peniaze prestanú byť problémom. Výsledkom sú potom pódiá, na ktorých vystupujú politici, ale bez akéhokoľvek významu pre kultúrny rozvoj a spoluprácu.
* Čoskoro budeš čítať v Bratislave. Všeobecne sa hovorí o spoločných dejinách Slovákov a Rakúšanov, o podobnostiach našej mentality, o tom, že konštitučné znaky kultúry sú takmer zhodné, takže nepotrebujeme prekladateľov kultúrnych kódov, že musíme prekonať len jazykovú bariéru...
- Možno vyjsť z toho, že ani len najhorší vývoj v našich spoločných i oddelených dejinách nedokázal ukončiť osobné väzby a kontakty. Na tejto rovine vyšli najavo vždy skôr podobnosti než často iba politické a diplomatické ubezpečovania. To, čo poukazuje na takéto príbuznosti, sú síce maličkosti, no charakteristické. Kedysi som bol futbalista. Klub, za ktorý som hrával, sa volal Slovan Olympia a vznikol ako viedenská verzia bratislavského Slovana. Slovan Olympia ako jediné rakúske futbalové mužstvo sa od svojho štartu v najnižšej lige rok čo rok stávalo majstrom a postúpilo až do najvyššej súťaže. Aspoň raz ročne nás pozvali do Bratislavy zohrať priateľský zápas proti nášmu sesterskému klubu. V tomto meste som vždy mal pocit, že som vítaný, vonkoncom som si nepripadal ako turista alebo ten, čo do krajiny prináša devízy. Možno preto, že sa tak či tak vedelo, kto je ten iný.
Pripravil Marián Hatala
