Vyhľadávanie
Reportáž ako pomník obetiam
Hovorí reportér a autor literatúry faktu Ján Čomaj
Reportér Ján Čomaj (1935) sa v pracovnom tempe dožil (17. apríla) vzácneho jubilea. Pri treťom prepracovanom a doplnenom vydaní jeho legendárnych reportáží Počmáraný život získal cenu slovenského PEN klubu a cenu Egona Ervina Kischa. Tento rok mu udelili za celoživotnú tvorbu národnú cenu literatúry faktu – Cenu Vojtecha Zamarovského. Do roku 1968 vydal knihy reportáží – Deň mal 360 hodín (spolu s O. Fülöpom, 1957), Hviezdy spievajú (portréty spevákov, 1963), Smrť sedí vpredu (1965) a Počmáraný život (1967). Po nedobrovoľnom mlčaní začal po roku 1989 zasa knižne publikovať: Čo nebolo v novinách (o auguste 68 spolu s J. Verešom, 1990), Horúce témy (1991), Horúce témy (1993), Túlačky (1995), Kruté osudy (1997), Počmáraný život (2002), Deň plný drám (2002), Hlina ako osud (o Ignácovi Bizmayerovi, 2003), Triumf strachu (2003). Témou nášho jubilejného rozhovoru sú však najmä jeho nové knižky.
* K sedemdesiatym narodeninám ste si pripravili štyri knižky, ktoré vám vyjdú v tomto roku. Je to zadosťučinenie po toľkých rokoch, keď ste nemohli vyše dvadsať rokov publikovať?
– Predovšetkým to nie je nijaké svedectvo o intenzívnej robote, ale zhoda istých náhod. Niečo si poleží a počká vo vydavateľstve, kým sa nájde sponzor, prípadne je k textu veľa pripomienok, človek ho dorába a zároveň pracuje na inom. No a potom sa to zrazu tak zhŕkne, že vám vyjdú, povedzme, dve knižky v tom istom roku. Tie štyri knihy sú aj klamanie číslami, lebo jedna z nich – Tatry sú večné – je vlastne obrazová publikácia o tatranskej kalamite v minulom roku. Text sme pripravili s Vladimírom Babničom. Napísal som úvod a reportážnu kompozíciu o známych udalostiach z minulého roku. Babnič zasa spracoval východiská. Tatranskú katastrofu v nej nevnímame ako nejakú hrôzu. Na prvý pohľad je to bolestivé a pôsobí to silne emotívne. Ak sa však na problém pozrieme racionálne, nuž niečo podobné sa vo Vysokých Tatrách dialo približne každých 80 rokov. Vidno to aj na starých kresbách či fotografiách. Hotely, ktoré ešte v novembri 2004 obklopoval hustý les, sa stavali na v malinčí, vtedy tam bolo stromov málo. Okolie pustošili aj valasi a pastieri, vypaľovali lesy, klčovali ich. Je v tom aj zákon prírody. Mnohé zo stromov boli choré a staré. Prevládala najmä monokultúra. Odišli staré stromy, aby vyrástli nové.
* Rád hrávate šachy?
– Nevravím, že nie som šachista, ale pár rokov som šachovnicu nevidel. Nešlo teda o tento motív pri príprave knihy Bratislavský šach, na čo narážate, ale požiadal ma o to Albert Marenčin ml. Od docenta Nevrlého mal rukopis Bratislavský šach a chcel ho vydať v edícii Bratislava - Presburg, ktorú veľmi vtipne a múdro iniciovala Selma Steinerová. Nuž a nápadito a dobre ju vedie Albert Marenčín najmä tým, že tieto knižné diela ilustruje množstvom dobových fotografií. Lenže tento pôvodný rukopis mal len 26 strán, čo by bolo aj na bohato ilustrovanú knižku predsa málo. Navyše história tu bola zúžená len na základné informačné údaje, pričom sa končila v 70. rokoch. Posledných 35 rokov nebolo vôbec zaznamenaných, teda slávna éra Ľubomíra Ftáčnika, ani najväčšia svetová udalosť v dejinách bratislavského šachu – Majstrovstvá sveta v šachu juniorov v roku 1993. Zúčastnil sa na nich aj dlhoročný majster sveta Anatolij Karpov, v Bratislave odohral simultánku so sto juniormi. Je jasné, že takáto udalosť v knihe o bratislavskom šachu nesmie chýbať.
* Ako ste sa dostali k napísaniu tretej knihy A už len čakanie na koniec?
– Opisujem tu klasické gangsterstvá, za ktoré bol ešte klasický trest doživotného žalára. Teraz, keď vstúpil do justičnej praxe zákon ,,trikrát a dosť“, väznice budú zapĺňať doživotne odsúdení z radov množstva všakovakých nenapraviteľných recidivistov. Ich množstvo sa môže niekoľkonásobne zvýšiť, čo sa nebude dať obsiahnuť v jednej knihe. Takže som mal pocit, že ide o poslednú šancu predstaviť takto odsúdených. Ide síce o kruté, ale psychologicky aj dejovo obsažné prípady. Z nich ma zaujali vzbura väzňov v Leopoldove po novembri 1989 a útek jej organizátorov, či prípad vraha Riga alebo dvojice Slovákov, ktorá mučila holandských manželov, sériové vraždy mladých dievčat zo sexuálnych pohnútok. Sú to ťažké zločiny, ktoré však možno opísať aj menej krvavo, ako to neraz robia denníky.
* Kedysi Jackovi Londonovi kritici vyčítali, že píše kruté príbehy. Odpovedal im, že nie jeho príbehy, ale život je krutý. Zároveň dodal, že život ani nie je taký krutý, ale silný. Aj vy ste písali ako reportér silné príbehy napríklad o vrahoch (Počmáraný život) či teroristoch (Triumf strachu). Priťahuje vás na živote jeho krutosť, alebo sila?
– Veľký český medzivojnový žurnalista Peroutka povedal: ,,Zedník mě zajímá, až když spadne z lešení." Koho by zaujímalo, že murári murujú? Večerník vyjde s hlavným titulkom až vtedy, keď dvaja z nich z toho lešenia spadnú. To si nevymysleli noviny. Na Formulu 1 nechodia diváci preto, aby videli autá ako donekonečna krúžia. Čakajú, čo sa udeje, kedy jedno narazí... Ako sa budú tváriť víťazi. Akí unavení vyjdú z áut. Čitatelia potrebujú istý vzruch. Tí slušní novinári, ktorí tento aspekt berú na zreteľ, to vždy vedia čitateľovi podať tak, že je to aj kultivované a má to aj spoločenský dosah.
* Významnú kapitolu slovenskej žurnalistiky vytvorili reportéri Smeny v 60. rokov minulého storočia. Boli ste jedným z nich. Čo pre vás znamená toto obdobie?
– Z tejto skupiny som vyšiel, alebo skôr nikdy som z nej neodišiel. Mám na mysli autorov, ktorí sa stali známi za posledné polstoročie: Ladislav Mňačko, Roman Kaliský, Bohuslav Chňoupek, Gavril Gryzlov, Slavo Kalný, Vladimír Ferko... Som veľmi rád, že som medzi nimi ako najmladší z partie. To najmladší znie veľmi komicky, keďže tento rozhovor sa robí v roku mojich sedemdesiatin.
* Vydali ste viacero kníh, v ktorých ste prepožičali svoj talent iným. V memoároch Žena menom Katarína (NLC 1998) emigrantke K. Pospíchalovej, v Spomínaní bez konca (NLC 1999) nášmu významnému sochárovi a medailérovi Williamovi Schifferovi, v Predčasných pamätiach podnikateľovi Milanovi Bakovi.
– Prvé dve knižky som vydal po úpravách jestvujúcich textov, ktoré už kdesi mali vyjsť, ale nemali dostatočnú kvalitu. Oslovilo ma vtedajšie Národné literárne centrum a dalo mi dva také nesúrodé rukopisy, že nik nemal chuť sa do nich pustiť. Mňa to však dráždilo. Odišiel som do dôchodku a v pokoji na tom pracoval.
* Kniha Hlina ako osud je venovaná životu a dielu nášho najznámejšieho keramikára národného umelca Ignáca Bizmayera. V tomto roku vám vyjde podobná kniha aj o sochárovi Tiborovi Bártfayovi. Aký máte vzťah k týmto osobnostiam a ich tvorbe?
– Základný motív vychádza vždy z danej osobnosti. Celý život som bol naučený písať každý deň o aktuálnych udalostiach. Potom som dvadsať rokov nesmel písať a niekoľko rokov som v novinách šéfoval, takže som nebol aktívny reportér, ako by som si predstavoval. Keďže mi novinárske pero ešte slúži a ťažisko mojej reportážnej tvorby bolo vždy v ľudských osudoch, ostalo tam aj naďalej. Len ich teraz zobrazujem na trochu väčšej ploche. Robím to tak, ako by si to tieto osobnosti asi nikdy nestihli urobiť. A to by zas bola škoda.
* Niektoré vaše reportáže, trebárs o Ivanovi Mistríkovi, Eugenovi Kramárovi alebo Alexandrovi Dubčekovi sú akoby dodatočne a za nich napísané memoáre. Takže teraz ste sa zamerali na tých, ktorí ešte môžu sami napísať memoáre, len to nevedia tak dobre?
– Slovenská literatúra faktu má voči okolitým literatúram nepomerne menej pamätí. Najdlhšie sme žili s českou literatúrou a s ňou sa môžeme len ťažko porovnávať. Memoárová literatúra a celkove literatúra faktu je u nás v porovnaní s českou produkciou veľmi chudobná. Pred pätnástimi či desiatimi rokmi som sa nazdával, že som dostatočne zrelý na to, aby som do tejto medzery vstúpil. Nevravím, že je to pole neorané, ale málo osiate. Pravda je, že vydavateľstvá na tento druh neboli veľmi pripravené a netušili, či sa to bude predávať. Najmä nemali prevádzkový kapitál, aby do toho mohli investovať. Navyše táto oblasť slovenskej literatúry nemala a, žiaľ, doteraz nemá výraznejšiu spoločenskú či finančnú podporu.
· Rozhodli ste sa teda osiať toto pole a k životnému jubileu vám poriadne zarodilo?
-- Sedemdesiatiny sú istotne dôvodom na čiastočné zhodnotenie tvorby, ale tie štyri knihy sa s mojím jubileom nespájajú. Nik predsa nemohol predpokladať, čo sa udeje v Tatrách. K šachu som sa dostal ako slepé kura ku zrnu. Z textov docenta Nevrlého sa mi však podarilo obsiahnuť bratislavský šach od Kempelena po Ftáčnika. Príbehy odsúdencov na doživotie sú síce kruté príbehy, ale ide o spoločenský fenomén, ktorý nemožno obchádzať. Vo vydavateľstve Perfekt spoluvytváram edíciu výtvarne skvelých memoárov, ktoré sú inak slabosťou slovenskej literatúry – najbližšie pripravujeme pamäti majstra Bártfaya.
* Pri písaní príbehov o doživotne odsúdených ste museli preniknúť do ich zmýšľania, podrobne spoznať ich postoje, ich životné hodnoty. Ovplyvnilo toto poznanie váš postoj k trestu smrti? Je na mieste smrť za smrť, ak ide o viacnásobných vrahov?
– Od Starého zákona sme prešli k Novému. Preto by sme ,,zub za zub" už nemali ani spomínať. Pritom nijaké štatistiky justičných orgánov nedokázali, že výška trestu, či dokonca trest smrti znižuje kriminalitu. Už si to ani nemôžeme dovoliť, lebo sme členmi EÚ, kde je trest smrti zrušený. Absolútnym trestom je doživotie. Uvedomte si však titul tej knihy A už len čakanie na koniec. Už to je veľmi krutý trest. Tým ľuďom už nič nezostáva, len čakanie na vlastný koniec. Aj to môže byť výstrahou.
* Nečakáme všetci na vlastný koniec?
– Istotne, ale žijeme, pracujeme, milujeme sa, chodíme do divadla, čítame noviny, plodíme deti... no oni sú tam sami, bezcieľni, bezperspektívni, ani návštevu nemôžu prijať.
* Vo vašich reportážach nejde o to, kto ich prežil, ale čo prežil. Prečo kladiete dôraz práve na udalosti?
– Autor niečo pociťuje, ale sotva si to tak presne formuluje ako novinár, ktorý s ním robí interview. Išlo mi len o to, aby som obnažil krutosti života, ktoré sa tu desaťročia ukrývali. A chcel som postaviť tým obetiam aj pomníček. Vždy som mal z toho radosť, keď sa mi to trochu podarilo a príbuzní mi poďakovali. Každý sme trošku samoľúby. Každému z nás to dobre padne. Trebárs v Ladcoch vyvraždili židov „kvázi“ partizáni, o tejto histórii by sa inak takmer nikto nedozvedel. Takisto ani o Františkovi Urbanovi, ktorého londýnska vláda doslova poverila prípravou Slovenského národného povstania. Nakoniec si tento človek odsedel 15 rokov na Sibíri za to, že protiprávne prekročil sovietske hranice. Hoci on len plnil rozkaz. To bol malý podiel snahy vygumovať podiel slovenskej armády na Povstaní, aby to vyzeralo, že všetko spravil generál Asmolov a jeho partia.
* Vieme sa poučiť z vlastných chýb a na Slovensku sa už nebude opakovať situácia, akú ste prežili po roku 1968 aj vy, že vás potrestali tak, že vám zakázali publikovať?
– Aj dnes mnohým mladým kolegom buď zakazujú, alebo aspoň znepríjemňujú písanie. Nie síce politici, ale finančné a strategické záujmy majiteľov médií. Akýže rozdiel?
Pripravil Stanislav Háber
Foto Pavel Kastl
