Keď autora bolia nohy

Keď autora bolia nohy

Rozhovor s reportérom a rozhlasovým dramatikom Slavom Kalným

Jaroslav (Slavo) KALNÝ (1929) vyštudoval žurnalistiku na FFUK v Bratislave, v období 1954 – 1969 pôsobil v denníku Smena, roku 1968 ho z politických dôvodov odvolali z postu šéfredaktora a neskôr prepustili zo zamestnania. Patrí k výraznej generácii reportérov, ktorí v 60. rokoch publikovali v tomto denníku. Viacero svojich reportáží vydal knižne, spoločne s J. Verešom uverejnil svoje postrehy zo škandinávskych krajín. Ako prvý sa novinársky venoval rómskej problematike, tieto reportáže vydal v knihe Cigánsky plač a smiech (1960). Životný štýl svojich súčasníkov zachytil v publikácii Na križovatkách života (1961), východné Slovensko priblížil v publicistických knižkách Posledné senzáciePrvý gól (obe 1964). Po nútenom odchode z denníka Smena pracoval v Čs. rozhlase (1970 – 1990) najskôr ako redaktor, neskôr dramaturg. Je autorom sedemnástich rozhlasových hier, desiatok umelecko-dokumentárnych pásiem a spolutvorca rozhlasového seriálu Čo nového, Bielikovci?

V 90. rokoch sa znova vracia k reportážam a zachytáva v nich mnohé zaujímavé témy a osudy ľudí. Ich súbory vydal knižne – Ako umiera hotelier (1998), Americkí prezidenti (1999), Drámy na hraniciach (2003) a Páni novinári (2004). Prestížnu česko-slovenskú Cenu Egona Ervina Kischa za rok 2003, ktorú udeľujú Obec českých spisovateľov a Asociácia organizácií spisovateľov Slovenska, získal Slavo Kalný za knihu reportáží Drámy na hraniciach. Zachytáva v nej tragické osudy ľudí, ktorí sa ilegálne pokúsili ujsť pred represívnym režimom, ale namiesto slobody našli smrť. Aj koncom septembra tohto roka sa v Letohrade stretli spisovatelia literatúry faktu a medzi ocenenými autormi bol znova Slavo Kalný. Cenu E. E. Kischa získal už po druhý raz za knihu portrétov Páni novinári.

* Pán novinár píše o pánoch novinároch. Vo svojej knihe ste priblížili osudy svojich kolegov Rudolfa Fabryho, Vladimíra Ferka, Gavrila Gryzlova, Imricha Hornáčka, Mieroslava Hysku, Vladimíra Mináča, Ladislava Mňačka, Juraja Špitzera, Bohuša Ujčeka a Gabriela Zelenaya. Aké ste mali kritériá výberu?

– Prvou podmienkou bolo zavŕšené dielo, teda už nežijúci publicisti. Potom tvorba, jej novinársky a spoločenský význam. Ale čiastočne aj žánre. Ak som chcel reflektovať fejtonistu, nemohol som obísť Ruda Fabryho či Mira Hysku. Ak esejistu, tak Vlada Mináča. Sústredil som sa najmä na reportáž. O reportéroch sa mi písalo ľahšie aj preto, že som všetkých dôverne poznal.

* Prečo píšete práve o novinároch?

– Lebo ani o tých najznámejších dosiaľ knižka nevyšla. V skriptách a učebniciach sa spomínajú iba ako spisovatelia, hoci gros ich práce sa rodilo v novinách. Mináč medzi prvými povedal: „Stačilo beletrie, románov, prichodí mi popasovať sa s glosou, esejou.“ A robil to tak majstrovsky, že jeho „novinárske texty“ vyšli aj knižne. Napriek tomu, že sú ohraničené aktuálnosťou, čitateľ si ich so záujmom prečíta aj dnes.

* Ako sa píše novinárovi o novinároch?

– O píšucich sa nepíše ľahko. Našťastie pri štúdiu materiálov som sa i ja veľa podučil, dozvedel. Zvolil som si formu koláže, fíčra bez zvuku, často som excerpoval, aby najmä mladí novinári poznali nielen dielo, ale aj osud portrétovaného. Ide o generáciu žurnalistov, ktorí prišli na svet medzi vojnami. Mnohí boli účastníkmi SNP, poznačila ich nielen vojna, ale aj päťdesiate roky, súdne procesy a  politikum doby nežičlivej pre tvorbu v novinách. Hoci som ich vyzliekol z politických tričiek, konštatujem, že každý, kto píše, kto „robil“ v novinách, „robil“ aj politiku. Sústredil som sa najmä na ich tvorbu a prínos pre slovenskú žurnalistiku.

* Slovenskej reportáži zasvietil na cestu najmä Mňačko. Aký máte naňho náhľad?

– Taký, aký mal na seba aj on sám. Rozporuplný. Mňačko vedel predvídať, mal nos na senzácie. K reportáži senzačnosť patrí. Laco Mňačko zaujal aj preto, že ako prvý sa za svoje predchádzajúce ideologické texty a omyly ospravedlňoval. Žiaľ, jeho mea culpa ďalších nasledovníkov nemala.

* Nositeľom Ceny E. E. Kischa je aj Juraj Špitzer za memoárovú knižku Nechcel som byť žid. Čím vás zaujal jeho osud?

– Jeho život bol zložitejší, ako ho približuje v tejto knihe. Ako funkcionár sa priveľmi angažoval „v boji“ s buržoáznymi nacionalistami najmä medzi spisovateľmi. Svoje chyby a omyly naprával, no v čase normalizácie nesmel publikovať ani on.

* A čo sa dialo s vami? Známy reportér a šéfredaktor Smeny sa takisto na dvadsať rokov vytratil z médií.

– Bol som v rozhlase. Nesmel som však pracovať s mikrofónom a už vôbec nie písať pod svojím menom. Ale vďaka priateľom sa zrodil pseudonym Karol Ilavský. V lete roku 1989, keď všade nastal politický odmäk, na festivale rozhlasových hier v Piešťanoch som získal hlavnú cenu za hru Čierny bocian. Hoci to snímala aj televízia, diplom ešte stále preberal Karol Ilavský.

* Po nežnom prevrate ste zostali verný rozhlasu?

– Vybral som si najkrkolomnejšiu cestu: publicista a rozhlasový tvorca na voľnej nohe. Pre rozhlas som písal najmä dramatické pásma o svetových filozofoch, pedagógoch, ale aj reportéroch – Malaparte, Steinbeck, Halliburton, Erenburg... prirodzene aj Kisch, ďalej seriál o amerických prezidentoch, ktorý mi vyšiel aj knižne.

* Na noviny ste zanevreli?

– Nie, kdeže! Predsedal som redakčnej rade v Slobodnom piatku, ale aj som písal. Konškolák Juraj Vereš bol vtedy šéfredaktorom Národnej obrody. Keď som mu povedal, že chcem ísť do terénu a potrebujem auto, myslel si, že chcem ísť na Západ. „Nie, chcem do Ruska. Navštíviť Užhorod, Mukačevo, Chust, ale aj Koločavu, kde žil Olbracht a Nikola Šuhaj. Lež náhoda chcela, že v Užhorode som sa dozvedel o straníckej dači, v ktorej po invázii vojsk internovali našich politikov. Reportáž pred uverejnením autorizoval vtedy ešte živý Dubček. Ani on sám nevedel, kde ho väznili pred odletom do Moskvy.

* Reportáže o Podkarpatskej Rusi a dolnozemských Slovákoch vyšli v knižke Ako umiera hotelier. Získali ste za ňu Cenu Vojtecha Zamarovského. Čím vás reportáž priťahuje?

– Možno aj tým, že sa nedá napísať ani v kaviarni, ani doma. Bez autopsie, dôvernej znalosti „miesta činu“ a osudov protagonistov sa dobrá reportáž napísať nedá. Vyžaduje si túlavé topánky. Preto sa vraví, že z poctivej reportáže autora bolia nohy.

* A čo hlava?

– Aj tá si príde na svoje, lebo reportáž nie je „komunálna“ fotografia. Vyžaduje si nielen serióznu prípravu, ale aj kompozíciu, svojský uhol pohľadu, lebo aj jej čitateľ je čoraz náročnejší.

* Ako sa teda dá vysvetliť, že bulvár má najvyššie náklady?

– De gustibus non est disputandum. Rozprávame sa predsa o klasickej reportáži a nie o bulvárnej tlači.

* Ako reportér ste sa priekopnícky vydali zmapovať život Rómov u nás, vydali ste o nich knižku  Cigánsky plač a smiech. Aký bol váš najsilnejší zážitok?

– Do osady Hôrka pri Poprade som sa nevedel dostať. Prizval som si na pomoc lekára – Cigána Jána Cibulu z Klenovca. Ten sa osadníkom prihovoril po cigánsky, no utekal stade skôr než ja. Potom utekal ešte raz, ale „za kopčeky.“ Neskôr už ako švajčiarsky občan sa stal rómskym kráľom a bol vo svete vskutku uznávaný. Otrasné boli aj moje stretnutia s Nemcami, ktorí sa po násilnom vysídlení vrátili do obcí pri Kežmarku a na Zamagurí. V ich domoch už žili Cigáni, ktorých sme ta „múdro“ presťahovali. Moja prvá knižka bola elévskou drinou, ale užitočnou.

* Patríte k legendárnej skupine smenárskych reportérov, čo pre vás znamená táto generácia?

– Zostava bola naozaj silná: Vladimír Ferko, Gavril Gryzlov, Bohuš Chňoupek, Bohuš Ujček, neskôr Ján Čomaj, Juraj Vároš a ďalší. Jedineční boli v tom, že odvážne vybočovali z radu, nebáli sa terénu, zauzlených osudov, ale ani verchušky, ktorej sa nepozdávalo, že píšu o ukrivdených v „dokonalom“ režime. Tieto túlačky sa neskôr premieňali na úspešné knižky už renomovaných reportérov a spisovateľov. Vlado Ferko sa stal najzrelším autorom literatúry faktu na Slovensku.

* Z reportáží Gavrila Gryzlova ste zostavili knižku Pro nobis. Aký bol jeho osud po nútenom odchode z novín?

Za normalizácie, po vyhodení z redakcie, jediný z nás odmietol nastúpiť na podradné miesto. Veril Husákovi. Veril mu tak dlho, že sa presťahoval na lazy nad Novou Baňou, kde chcel aspoň prekladať pod cudzím menom. Keď sa to prezradilo, zakázali mu aj prekladať. Stal sa pustovníkom, tamojším lazníkom písal ponosy, listy až do roku 1978, keď umrel. Na jeho pohreb prišiel plný autobus lazníkov, zopár eštébakov, no zo Smeny neprišiel nik. Pred piatimi rokmi mi prišiel list, v ktorom ma rebel a kronikár Štefan Volf pozýval na odhalenie pamätnej dosky Gryzlovovi. Lazníci mu za svoje peniaze a rukami kamenára Volfa zhotovili blízo domu, v ktorom žil, pamätnú dosku. Tá slávnosť bola vskutku jedinečná. Keďže Gryzlov nemal odrobené roky, vdovské jeho manželky bolo mizerné. Kvôli otcovi trpela aj dcéra, talentovaná poetka. Už ako sedemnásťročná, ale pod menom Andrea Andreé, vydala zbierku, kde jednu báseň venovala aj nebohému otcovi. Andrea žije vo Francúzsku, kde absolvovala vysokú školu, má tri deti, prostredný syn sa volá po otcovi Gavril.

* V obsiahlej knižke Drámy na hraniciach máte tridsať zaujímavých príbehov. Zaujal už nápad opísať osudy našincov, ktorí ilegálne prekračovali hranice, za čo neraz doplatili životom. Kedy a kde ten nápad vznikol?

– Uprostred totality v NDR na trajekte Sassnitz. Keď veľkoloď s turistami pristávala na švédskom brehu, pasažieri nesmeli vystúpiť. Preto sme sa iba pozerali na vychádzajúci nákladný vlak z lode do prístavu. Postrehli sme však, že z vagóna nám ktosi mával. Dozvedel som sa, že ten mávajúci bol neznámy inžinier z Ružomberka. Vtedy som si zaumienil, že raz o ňom napíšem. Stalo sa, ale až po polstoročí.

* Ako a kde ste hľadali a nachádzali ďalšie osudy ľudí?

– Medzi ľuďmi. Svoje drámy mi porozprávali tí, čo prežili. O ďalších som sa dozvedel v archívoch Ministerstva vnútra SR. Žiaľ, tam sa aj po prevrate pracovalo tak, že mená hraničiarov, veliteľov, eštébakov fixkou prečiarkovali. Bez zásahov ostali iba rozsudky a mená sudcov.

* V dvoch prípadoch ste meno zamlčali. Prečo?

– Lebo ma o to postihnutí požiadali. Zrejme mali svoje dôvody. Napríklad známej rozhlasovej redaktorke pred očami zavraždili na hraniciach sestru. Vo väzení stratila aj otca. Prosila ma, aby som meno nespomínal kvôli jej vnúčatám, ktoré o tom nemusia vedieť. V päťdesiatych rokoch utekali kňazi, študenti, politici, ale aj prenasledovaní partizáni a letci. Legendárny futbalový tréner F. C. Barcelona Daučík ušiel dokonca dvakrát. Najprv z pracovného tábora v Novákach, ktorý bol na Slovensku aj v päťdesiatych rokoch, a neskôr so štyrmi deťmi a manželkou aj z ČSR.

* Hranice ste prešli od posledného domu na východe až po posledný dom na juhu Slovenska. Aké boli a sú naše hranice?

– Nikdy neboli ani pevné ani nemenné. Večne sa „kolíkovali“ a za totality najmä strážili. V Novej Sedlici na východnom Slovensku krátko po oslobodení ako prví prekračovali hranice tzv. banderovci. Vraždili nielen Židov a komunistov, ale aj ženy a svobodovcov. Zúfalé osudy mali aj mnohí navrátilci z Dolnej zeme, ktorých sme sem po skončení vojny pozvali. Pravdaže, najväčší priestor venujem 50. rokom, ktoré boli na hraniciach so Západom doslova dramatické a krvavé. Žiaľ, ani v prítomných dňoch nie sú naše hranice pokojné. Stačí sa pozrieť na prestrašených utečencov z Indie, Bangladéša či Vietnamu. Komu príde na um, že takto vyzerali aj podaktorí našinci pred polstoročím?

* Na čom teraz pracujete?

– Stále na sebe (smiech). Momentálne mám pred sebou perfektné apretácie z vydavateľstva Fortuna print. Odovzdal som im obsiahlu knižku pod názvom Odpísaní. Vložil som do nej aj niektoré reportáže z  knižky Kočiar pre barónku, ktorá nikdy nevyšla. Za normalizácie roku 1970 sa kamsi „stratila“, alebo ju zošrotovali. Vydavateľským redaktorom bol vtedy Peter Zajac, posudzovali ju Pavol Števček a Ján Štrasser. Doma mám list z vydavateľstva Smena o prijatí knižky, ba dokonca aj ústrižok zo šeku, na ktorom mi poslali sedemtisíc ako zálohu.

* Aj dnes dávajú vydavateľstvá autorom zálohu?

– Musíte sa spýtať editorov. Ja som to šťastie nemal. Ak také vydavateľstvo objavíte, dajte mi vedieť, zaplatím šampanské!

* S kým ste si pripili v Letohrade po získaní tohoročnej Ceny E. E. Kischa?

– S ďalšími ocenenými. O prvú cenu som sa delil s Vladimírom Babničom, ktorý napísal zaujímavú knižku o SNP Vo veľkej vojne malá vojna. Prémie získali aj Anton Hykisch za memoárové dielo Ako chutí politika a Ján Papco za reprezentatívne dielo Rakúsky barok na Slovensku. Knižku vrelo odporúčam aj vám, cena je prístupná: desaťtisíc korún.

Pripravila Anna Sláviková