Rozhovor s rumunským básnikom Sorinom GHERGUŢOM

Fundament duchovného kapitálu

O súčasnej rumunskej knižnej kultúre hovorí básnik Sorin GHERGUŢ

Na viacerých ročníkoch bansko-štiavnického festivalu Cap à l΄Est reprezentoval rumunskú poéziu aj Sorin GHERGUŢ. Na Filozofickej fakulte bukureštskej univerzity vyštudoval literatúru a rumunský jazyk, kde navštevoval literárny krúžok Literal vedený pedagógom a najprekladanejším súčasným rumunským spisovateľom Mirceom Cărtărescu. Spolu s ďalšími absolventmi literárneho krúžku Literal debutoval v zbierke poviedok a básní Rodinný obraz, samostatne potom vydal zbierku Time-out (1998).

* Patríte k najmladším predstaviteľom rumunskej literatúry, ktorí začali publikovať až po roku 1989, ako vnímate svoje postavenie v porovnaní s predchádzajúcimi generáciami spisovateľov?

– V 70. a 80. rokoch, teda za komunizmu, literatúra nahrádzala všetko, čo ľuďom chýbalo v duchovnom živote, ventilovala energiu, ktorá sa nemohla inak prejaviť. Po revolúcii spisovatelia stratili tento symbolický kapitál, čo sa prejavilo radikálnym poklesom nákladov vydaní. Zaujímavý fenomén v tomto zlomovom období predstavuje „Generácia ‘80” – spisovatelia narodení v 60. rokoch, ktorí debutovali okolo roku 1980 a ako prví začali diskusiu o postmodernizme v rumunskej literatúre. Postmodernizmus mal už predchodcov aj v predošlých generáciách, no zrazu je reč o rozvinutom, svojským spôsobom programovom hnutí. Na spisovateľov tejto generácie sa bude ešte dlho potom, ako prekročia prah „tvorivej dospelosti”, pozerať ako na skutočných reprezentantov provokatívnej mládeže. Veď sa im podarilo rozkolísať rumunský literárny kánon. V podmienkach pevného, ťažko rozlomiteľného spojenia moci a dedičstva jedinej strany to vôbec nebolo jednoduché.

Podľa tohto modelu sa kritici usilovali na základe literárnych výstupov v každom desaťročí (´60, ´70, ´80) vyčleniť aj generáciu „deväťdesiatnikov”, potom generáciu 2000. V skutočnosti však ani generácia „osemdesiatnikov” nebola homogénna. U ďalších generácií sa k nesúrodosti pridala ešte aj nepostačujúca umelecko-kritická zdatnosť. Jednotliví autori boli síce pozoruhodní, ale ako skupine im chýbali teoretické konštrukty, ktoré by ich vymedzili a vyformovali ako generáciu. V poézii patria k veľmi dobrým autorom napríklad Cristian Popescu, Ioan S. Pop, Simona Popescu, ako aj autori nimi ovplyvnení, no nie je jasné, do akej miery sa dá hovoriť o ich rozchode s osemdesiatnikmi. Sumárne zhodnotenie tohto obdobia by si žiadalo podobnejšiu analýzu.

* Aké možnosti poskytujú mladým autorom vydavatelia?

– V porovnaní s inými ekonomickými odvetviami knižný trh zaznamenal po roku 1990 jeden z najokázalejších vzrastov. Predpokladám, že k tomu prispeli dva faktory: po prvé, vydavateľstvo mohlo byť založené s relatívne malým finančným kapitálom a po druhé, vydavateľstvá sa tešia istej prestíži duchovného, teda symbolického kapitálu. V istom období po roku 1989 sa počet registrovaných vydavateľstiev rátal na tisíce. Teraz ich pracuje približne 200, ale k tým najaktívnejším patrí len niekoľko desiatok, asi 10 – 15 z nich vydáva aj súčasnú rumunskú literatúru.

Vydavateľstvo Paralela 45, ktoré založil jeden z básnikov generácie „Osemdesiatnikov”, systematicky publikuje súčasných rumunských autorov vďaka tomu, že si vytvorilo kapitál vydávaním školských učebníc. Zvrat nastal pred rokom, keď vydavateľstvo Polirom uviedlo na bukureštský knižný trh naraz šesť debutov mladých prozaikov a urobilo im reklamnú kampaň. Jednoducho vydavateľstvo využilo a zhodnotilo momentálny potenciál, súčasné texty, ktoré by inak ešte dosť dlho trčali v zásuvke – a ich gesto upozornilo aj iných vydavateľov na mladých spisovateľov. Predtým ako sa Polirom otvoril rumunskej literatúre, vydával ohromujúcu sériu prekladov koordinovaných poetkou Denisou Comanescu. Človek sa až pozastavuje na tým, koľko sa v Rumunsku číta. Náklady vo všeobecnosti však nie sú vysoké – už dve-tri tisícky sú úspechom.

Zhovárala sa Eva Ťapajnová