Vyhľadávanie
Taliansky kultúrny inštitút slávnostne uviedol v Univerzitnej knižnici v Bratislave medzi čitateľov román Marisy Madieri Vodovozelená za prítomnosti autorkinho manžela, talianskeho spisovateľa a profesora Claudia Magrisa. Slovenskí čitatelia sa mohli zoznámiť s jeho príbehmi Vy iste pochopíte (AnaPress 2009) v preklade Františka Hrušku.
Marisa Madieri (1938 – 1996) sa narodila v Rijeke, po druhej svetovej vojne, počas exodu Talianov, odišla do Terstu, kde prežila niekoľko rokov v utečeneckom tábore. Ťažké životné skúsenosti exulantky sú pre ňu východiskom k tvorbe aj občianskej angažovanosti. Bola zakladajúcou členkou Centra pomoci životu v Terste (CAV), útočiska pre tehotné ženy, ktoré sa rozhodli ponechať si dieťa napriek zlým podmienkam. Tieto skúsenosti sa odzrkadľujú aj v románe Vodovozelená (Verde acqua, 1987), ktorý dosiaľ vyšiel v štrnástich jazykoch.
• Zúčastnil si sa na predstavovaní knihy, ktorej nie si autorom, ale si jej súčasťou, podieľal si sa na skúsenosti, ktorá autorku inšpirovala. Aký pocit u teba prevažuje, že ide o knihu niekoho iného, alebo v istom zmysle aj tvoju?
– To je zásadná otázka. Táto kniha obsahuje môj život viac ako knihy, ktoré som napísal ja. Z tohto hľadiska sa ma to týka nielen citovo, ale aj existenčne. Hovoríš o mojej prítomnosti v knihe. Ja by som to nazval neviditeľnou prítomnosťou, o ktorej sa nehovorí. Som však v nej zaangažovaný aj v inom zmysle, videl som, ako sa rodila, diskutovali sme o nej. No musím povedať, že túto knihu som ovplyvnil menej, ako Marisa ovplyvnila moje knihy. Ak som jej do toho nejako zasiahol, tak iba v tom, čo by sa mohlo vynechať, no musím priznať, že v tejto činnosti bola veľmi šikovná, vedela veľmi dobre rozoznať, čo treba vyhodiť. Keď ona zasahovala do mojich textov, tak to bolo samé vyhodiť, vyhodiť, vyhodiť. Zo žartu som raz povedal, že sa mi musí prihodiť veľmi veľa vecí, aby som mohol napísať pár strán.
• Po politických zmenách vo východnej Európe časť intelektuálov na Západe očakávala, že do ich trochu unaveného spoločenského diskurzu prispejú kolegovia z Východu novými sviežimi nápadmi. Zostali sklamaní, keď videli, že tam prevažuje nekritické prijímanie ich konzumu. Bolo to odôvodnené očakávanie?
– To je komplikovaná záležitosť. Je jasné, že v čase pred pádom Berlínskeho múru bola úloha intelektuálov vo východnej a strednej Európe dôležitejšia ako na Západe. Preto sa na nich pozeralo ako na ľudí, ktorí plnia veľmi dôležitú funkciu. Nedá sa hovoriť o nejakom sklamaní, lebo od nikoho nemôžeme očakávať neustále nasadenie. Títo spisovatelia a intelektuáli sa obdivuhodne vyrovnávali s ťažkosťami, ktoré sa im za päťdesiat či koľko rokov stavali do cesty. Situácia sa potom tak zmenila, že nemohli byť stále v popredí. To, čo napísal Havel o komunistickom režime, platilo myslím aj pre latentnú budúcnosť Európy. Upozorňoval na nebezpečenstvo, ktoré sa netýkalo len komunizmu, lebo išlo o nebezpečenstvo štandardizácie, straty individuality. Veľká úloha spisovateľov z takzvaných východných krajín spočívala v obrane osobnosti, nešlo len slobodu či neslobodu, ale o individualitu, o vnímanie osobnosti. V ťažkých podmienkach, niekedy priam hrdinsky bránili práva jednotlivca, na rozdiel od Západu, kde na takúto úlohu, vďaka bohu, nebolo treba byť hrdinom. Keď padli múry, zistilo sa, že na Západe existuje iné nebezpečenstvo straty či oslabenia individuality, ale intelektuáli z bývalého „východného bloku“ už nemohli ponúkať ten typ obrany, aký používali voľakedy. Zostal však príklad, ich osobné vlastnosti, lekcia, z ktorej sa treba poučiť. Keď sme voľakedy chodili do východných krajín, mali sme dojem, odhliadnuc od politiky, že vchádzame do antického sveta, kde priateľstvo, rodina, bratstvo, rozprávanie mali ešte klasickú podobu, na rozdiel od nášho štandardizovaného sveta. Mne táto skúsenosť pomohla pri obrane jednotlivca v mojom svete, aj keď, pravdaže, nemôžeme porovnávať prítomnosť tankov v Prahe s tlakom a manipuláciou médií. V každom prípade, všetko má svoj čas. Aj taliansky film mal svoje veľké obdobie, no tie časy pominuli a možno sa vrátia. Nemyslím si, že vždy musíme byť iba protagonistami.
• Terst pred prvou svetovou vojnou možno prirovnať k Bratislave, ktorá sa tiež nachádza na hranici troch štátov a bola v podstate trojjazyčná. Po druhej svetovej vojne sa však situácia v Bratislave veľmi zmenila. Nemecká menšina sa prakticky vytratila a s ňou aj jej jazyk, prílivom slovenského obyvateľstva sa veľmi znížil aj podiel maďarského obyvateľstva. Aká je dnes situácia v Terste pokiaľ ide o národnostné zloženie jeho obyvateľov?
– Terst sa zmenil. K lepšiemu i horšiemu. Je normálnejší, podobá sa viac na bežné talianske mesto, možno sa tam teraz žije pohodlnejšie, je menej posadnutý svojou minulosťou, je teda štandardnejší, no možno aj menej zaujímavý, menej podnetný ako mnohonárodné laboratórium. Pokiaľ ide o nemeckú prítomnosť, nepovedal by som, že pominula, je tu pamäť, tradície, ale veľmi ju necítiť. Iné to je so slovinskou prítomnosťou. Tu nastal veľký pokrok. Už sme sa zbavili násilnosti, tá vlastne pominula už dávno, možno ešte pred fašizmom, hoci potom prišla vojna a po nej juhoslovanská odveta. Časy sa však zmenili. Nedávno som písal starému Borisovi Pahorovi, ktorý má deväťdesiatsedem rokov. Vo Verdiho divadle, ktoré je symbolom talianskosti v Terste, uviedol súbor z Ľubľany v slovinčine dramatizáciu jeho knihy Nekropolis. Bola to veľká udalosť nielen pre neho, ale pre nás všetkých. Cítil som, že to mesto je teraz viac moje. A on sa zachoval veľmi pekne, keď vo svojej ďakovnej reči spomenul svojho spoluväzňa Gabriela Foschiatiho, republikána, ktorý zahynul v Dachau a pred vojnou pripravil návrhy zákonov na ochranu menšín. Možno sú tu ešte zvyšky starých postojov, ale nastal veľký pokrok. Už to nie je Terst, keď Slataper hovoril, že je taliansky spisovateľ. Hranice sa zmenili, teraz sú niekde celkom inde, stali sa vlastne neviditeľné. Ale silná tradícia pretrváva v dobrom i zlom. Ako hviezdy, ktoré už dávno vyhasli, ale ich svetlo k nám ešte stále prúdi. To je dobré, lebo sa zachováva odkaz minulosti, ale je tu nebezpečenstvo stereotypu, ustrnutia v nemennom postoji. Ako hovoril La Capria o Neapole, netreba sa hrať na Neapolčanov, ale treba byť Neapolčanmi. To isté platí aj pre Terst.
• Časť svetovej literatúry v posledných desaťročiach minulého storočia nasledovala Borgesov príklad a hľadala inšpiráciu skôr v knižnici ako vo svete, knihy mali hovoriť o knihách. Tvojím obľúbeným žánrom je cestopis, si teda prinútený vychádzať zo zemepisných a historických daností. Ale aj tvoje beletristické knihy hovoria o skutočných historických osobnostiach a ich živote. Existuje nejaký dôvod na túto pripútanosť, na túto vernosť mimoliterárnemu svetu?
– Ide o dve trochu odlišné veci. Na jednej strane je skutočnosť vo všeobecnosti, a potom je tu kniha. Čo je tiež istá skutočnosť. Ja si predovšetkým myslím, že skutočnosť je neuveriteľne zaujímavá. Keď Svevo hovoril, že život je originálny, mal pravdu. Život je oveľa originálnejší ako to, čo si môže vymyslieť autor. Melville, ktorý si vedel vymýšľať, povedal, že pravda je oveľa čudnejšia ako výmysel. Len sa pozri okolo seba, stačí si otvoriť noviny. Povedal by som, že život a skutočnosť až nekalo konkurujú literatúre. Mne teda pripadá prirodzené, že sa inšpirujem tvárami, ktoré vidím, ľuďmi, ktorých poznám. Spisovateľ pritom postupuje ako tvorca mozaiky, vyberá si jednotlivé časti skutočnosti, tie potom poskladá do obrazu. Na jednej strane je skutočnosť ľudí, mužov, žien, lások, sklamaní, vojny, hladu, západov slnka a podobne. A potom je tu kniha. Tá je tiež súčasťou života, súčasťou sveta. Pre mňa existuje súvislosť medzi morom, v ktorom môžem plávať, cítiť jeho vôňu a chuť v ústach a Melvillovým morom. Kniha môže byť aj tým, čím je pre Borgesa, akýmsi štítom pred problémom rozprávať priamo o svete. Kniha môže byť aj príznakom slabosti. Borgesovi sa podarilo vyjadriť našu malosť v porovnaní s veľkou literatúrou. Ukázal nám, čím nie sme. Ale občas to urobil tak veľkolepo, že vyšachoval sám seba, svoju malosť.
Knihu by som predsa odlišoval od skutočnej, tvorivej lásky k životu. Kniha je tak trochu aj Perseovým štítom, vďaka ktorému sa nemusí dívať na Medúzu, ktorá by ho zabila. Ale potom je to obranný prostriedok – a ten môže byť aj fádny.
