Rozhovor s talianskym spisovateľom Paolom Giordanom

Matematika a štýl

Rozhovor s talianskym spisovateľom Paolom Giordanom

Paolo Giordano (1982), taliansky spisovateľ a fyzik, žije v San Mauro Torinese v Piemonte. V roku 2008 dostal najprestížnejšie talianske literárne ocenenie Premio Strega za svoj prvý román La solitudine dei numeri primi (Osamelosť prvočísel) a doteraz je najmladším laureátom tejto ceny. Román vyšiel v januári 2008 vo vydavateľstve Mondadori a v Taliansku sa stal literárnou udalosťou roka, získal aj ďalšie ocenenia – Premio Campiello za debut, Premio Fiesole Narrativa Under 40. Román, podľa ktorého už začali nakrúcať film, by mal tento rok vyjsť aj v slovenskom preklade.

* Rozhodol si sa založiť príbeh Alice a Mattiu na metafore prvočísel. Myslíš si, že veda môže oživiť prózu, ktorá je zamorená prílišnou introspekciou?

– Príbeh mladej dvojice je sám osebe veľmi intímny. Aj v ňom je veľa ľútosti a sebaľútosti. Nemyslím si, že pridaním nových prvkov sa dajú takéto témy odľahčiť. Verím ale, že čím viac človek rozšíri záber prostriedkov, ktoré použije na vyrozprávanie príbehu, tým viac jazykových možností sa mu otvára. Chcel som použiť iný jazyk než len literárny, a keďže matematika je jazyk, je teda vhodná aj na vyrozprávanie príbehu. Je zaujímavé pokúsiť sa vystavať príbeh s nie vyslovene literárnymi prostriedkami. Vytvára to nečakané efekty.

* Mattia a Alice sú posadnutí svojimi telami. Prečo?

– Posadnutosť telom súvisí s touto dobou. Neviem, koľko z tohto dôrazu na výzor k nám prichádza zvonka. V podstate telo je naozaj to prvé, čo hodnotíme, čo vnímame na ľuďoch. Mám však dojem, že máme aj vlastné vnímanie tela a s tým spojené fyzické ťažkosti. Prvým symptómom vnútornej nevyrovnanosti Alice je, že má stravovacie poruchy, a Mattia sa reže. Z tohto hľadiska sa mi zdalo pôsobivé, aby príbeh otváralo to, čo si ľudia na nich všimnú prvé, a chcel som aj zistiť, či sa dá ísť ďalej.  

* Si aj ty niečím posadnutý?

– Pokiaľ ide o telo, nie veľmi. Moje posadnutosti sú viac v úzadí. V porovnaní s tými, ktorými trpia moje postavy, ich dokážem lepšie skrývať.

* Prečo si sa rozhodol zamlčať sexuálny život týchto dvoch postáv, ktoré pritom majú sexuálne túžby?

– Sexualita Mattiu a Alice súvisí s ich citovými vzťahmi. Neschopnosť týchto dvoch postáv použiť sex vo vzťahoch ukazuje tiež na nemožnosť použiť sexuálny styk ako naplnenie citového puta.

Mattia má z nich dvoch viac zábran, nie je schopný prejaviť, čo k nej cíti. Alice je omnoho silnejšia a ochotnejšia zabudnúť na to, čo ju u neho zraňuje, aby niečo vybudovala. On je omnoho pomalší. Týmto som chcel opísať aktívnejší prístup žien a ich schopnosť odstrániť všetko nadbytočné a povedať si, „máme toto, zvyšok nie je podstatný.“

* Jazyk románu pôsobí uhladene, kultivovane, je založený na harmónii zvukov a slov. Ako sa ti podarilo nájsť svoj literárny „hlas“? Kým sa inšpiruješ z jazykového hľadiska?

– Veľa som na sebe pracoval sám, nemám veľké vzory. Píšem intuitívne, potom si prečítam, ako to znie. Snažím sa, aby v tom bola istá hudobnosť, aby mali vety rytmus. Páči sa mi napríklad dávať vety do súvisu: jednu dlhú vetu, a potom, ak sa mi žiada, jednu krátku. Tomuto rytmu aj čiastočne podriaďujem rozprávanie. Myslím, že v mnohom ma ovplyvnila hudba. Niekoľko rokov som skladal piesne, a tak ma ovplyvnila stabilná metrika, s ktorou sa v hudbe pracuje, spolu so snahou, aby slová zneli dobre. Časť môjho spisovateľského vzdelania ako sa udiala práve cez počúvanie piesní. Dávam pozor, aby slová nevyčnievali a ak už musia, aby to boli tie správne slová pre tú-ktorú vetu.

* Čo je pre teba dôležitejšie, jazyk alebo zápletka?

– U mňa jednoznačne prevažuje jazyk. So zápletkou sa vždy trápim. Považujem ju za omnoho mechanickejší proces než písanie. Zakaždým keď sa pustíš do práce, máš pocit, že ideš zlým smerom. A preto, zakaždým keď som sa musel posadiť k zápletke, zdalo sa mi, že knihe odoberám silu. A naopak, s jazykom sa mi narába omnoho ľahšie. Môžem prebrať kontrolu, kedy chcem. Zápletka je niečo chladné, čo musí ostať v pozadí. Napriek tomu milujem knihy, ktoré sú založené na zápletke. Americkí spisovatelia napríklad dokážu vybudovať román na zápletke, ktorú človek ani nevníma. Schopnosť docieliť, aby zápletku nebolo cítiť, je to, čo mi robí najväčšie problémy a v čom je Osamelosť prvočísel možno najnevyrovnanejšia. Pritom ale zápletku potrebujem, nikdy by som nemohol písať iba tak – ako štylistické cvičenie.

* Koľko pokusov predchádzalo Osamelosti prvočísel?

– Napísal som jednu poviedkovú zbierku, nie veľmi vydarenú, a boli aj dva pokusy o román.

* Ako sa ti darí zladiť písanie s tvojou profesiou – prácou vedca?

– V tejto chvíli dosť zle: tieto dve činnosti sa naozaj nedajú zlúčiť. Ešte aj dnes ostávajú tieto dve veci oddelené. Keď sa pustím do práce na fyzike, mám ťažkosti sa na ňu sústrediť, ale napokon sa mi to vždy podarí. To isté sa deje, keď píšem. Aj preto, lebo práve počas písania románu sa mi páčilo rozdeliť si deň a najmä meniť metódu. Keď si uvedomím, že práca sa stáva stereotypnou, zmením postup. Takmer celý text Osamelosti prvočísel som napísal neskoro večer, niekedy som písal až do noci. Naopak, v poslednom čase sa mi darí písať aj dopoludnia. Pre mňa je niečo celkom iné písať ráno a večer: vyjdú z toho veľmi odlišné veci, podľa toho, kedy som ich napísal.

* Priťahuješ literárne ceny, aký pocit máš z toho, že si oslavovaný literárnymi komisiami?

– Som rád, aj preto, že nikdy som ceny nedostával. Pociťujem to takmer ako satisfakciu za mladosť bez víťazných pohárov. Moji spolužiaci mali poháre a medaily v izbách a mne, čo som v tom čase nešportoval, nepretekal, a ani nevyhrával, to trochu chýbalo. A teraz sa neviem dočkať, až mi dajú niečo, čo si budem môcť zavesiť na stenu!

Pripravila Ivana Dobrakovová