Keď minulosť podáva ruku prítomnosti

Divadelná historička Milena CESNAKOVÁ-MICHALCOVÁ (27. 1. 1924) je priekopníčkou vo viacerých oblastiach výskumu slovenskej divadelnej histórie, najmä obdobia humanizmu a renesancie. K najzaujímavejším objavom jej 40-ročnej bádateľskej činnosti patrí spišské divadlo v Smolníku. Výsledky svojej systematickej vedeckej činnosti predstavila vo viacerých publikáciách. V rokoch 1960 – 1980 organizovala zhromažďovanie materiálu pre Encyklopédiu dramatických umení Slovenska I-II (Veda 1989, 1990), vypracovala koncepciu tohto slovníka, zásady písania hesiel a skratky, je autorkou 126 hesiel. Divadelný ústav v Bratislave vydal súbor jej statí uverejňovaných v odborných časopisoch Z divadelných počiatkov na Slovensku (1997) a Z divadelnej minulosti na Slovensku (2004).

Keď minulosť podáva ruku prítomnosti

S teatrologičkou Milenou Cesnakovou-Michalcovou nielen o novej knihe

Divadelná historička Milena CESNAKOVÁ-MICHALCOVÁ (27. 1. 1924) je priekopníčkou vo viacerých oblastiach výskumu slovenskej divadelnej histórie, najmä obdobia humanizmu a renesancie. K najzaujímavejším objavom jej 40-ročnej bádateľskej činnosti patrí spišské divadlo v Smolníku. Výsledky svojej systematickej vedeckej činnosti predstavila vo viacerých publikáciách. V rokoch 1960 – 1980 organizovala zhromažďovanie materiálu pre Encyklopédiu dramatických umení Slovenska I-II (Veda 1989, 1990), vypracovala koncepciu tohto slovníka, zásady písania hesiel a skratky, je autorkou 126 hesiel.

* Čo vás ako pražskú rodáčku priviedlo k výskumu divadelnej histórie na Slovensku?

Môj záujem o staršiu českú a slovenskú literatúru má hlbšie korene a dlhšiu tradíciu. Preto musím začať svoje rozprávanie dosť ďaleko v minulosti. Bezstarostné mladé roky sa skončili 15. marca 1939, keď som stála na Národní třídě v Prahe a pozerala na pochodujúce nemecké jednotky smerujúce na Hradčany. Nasledujúce roky pre mňa znamenali zákaz maturovať a totálne nasadenie. Bola som ročník darovaný Hitlerovi na práce, až do konca vojny som bola robotníčkou. Vysoké školy boli zatvorené, od roku 1944 nehrali ani divadlá. 9. mája 1945 sa skončila v Prahe druhá svetová vojna a hneď v júni sa otvorili brány vysokých škôl. Nezaváhala som a hneď som si na Filozofickej fakulte KU zapísala: slavistiku, históriu a porovnávacie literatúry, ktoré prednášal profesor Václav Černý. Profesori Albert Pražák a Jan B. Čapek, ktorí prednášali českú literatúru, venovali veľkú pozornosť aj slovenskej literatúre. Ako študenti sme založili spolu so slovenskými kolegami krúžok. V Prahe ho viedol J. B. Čapek a v Bratislave profesor Milan Pišút. Tento česko-slovenský krúžok existuje dodnes. Vznikli tak pevné priateľstvá a aj manželstvá.

Nechcela som učiť a vedecké inštitúcie ako akadémia vied ešte neboli založené, preto som sa rozhodla, že budem knihovníčka. Popri rigoróznych skúškach zo zvolených predmetov som si urobila ešte štátne skúšky z knihovedy. Ako tému dizertačnej práce som si zvolila indexy zakázaných kníh (Index librorum prohibitorum) jezuitu Antonína Koniáša (zomrel 1760). V tom čase vychádzal Knihopis českých a slovenských tisků. Pri porovnávaní kníh, ktoré v Indexe Koniáš určil na zničenie, s titulmi v Knihopise s poznámkou „Nezjištěn žádný výtisk“, som zistila, o koľko kníh českú, ale aj slovenskú literatúru pripravil tento fanatický jezuita. Moje sympatie preto patrili protestantom, ktorí po Bielej hore museli opustiť svoju vlasť.

* V Bratislave ste začali pracovať najprv v Univerzitnej knižnici, ako ste sa dostali k výskumu staršieho divadla?

  – Pri náhodnom stretnutí na pôde Filozofickej fakulty s PhDr. Jánom Čaplovičom, vtedy riaditeľom Univerzitnej knižnice v Bratislave, som prijala jeho ponuku ísť k nemu pracovať. V januári 1951 som tam nastúpila a stretla som tam vynikajúce osobnosti, na ktoré rada spomínam. Boli to diskriminačné päťdesiate roky dvadsiateho storočia v Československu. Do knižníc „odkladali“ komunistické štátne orgány nežiaducich univerzitných, ale aj stredoškolských profesorov. Z Univerzitky som roku 1953 prešla do Literárnovedného ústavu práve vznikajúcej SAV. Miesto na výskum starej literatúry už bolo obsadené, ale práve sa zakladalo divadelné oddelenie. Divadlom sa zaoberal iba Alexander Noskovič. Nastúpila som teda do Divadelného oddelenia pri Literárnovednom ústave SAV, dnes je to Kabinet divadla a filmu SAV a stala som sa teatrologičkou a historičkou divadla. Súčasne sme založili časopis Slovenské divadlo, ktorý vychádza už vyše päťdesiat rokov.

Bola to šťastná náhoda, ktorá ma usmernila k dejinám divadla, a to dokonca v širšom meradle, nielen na Slovensko. V tom čase sa u nás dejinami divadla najmä v staršom období renesancie a baroka nikto nezaoberal.

  * Pustili ste sa teda do výskumu nespracovanej etapy v dejinách divadla na Slovensku?

– Mojou prvou ambíciou bolo publikovať dramatické texty slovenských autorov 16. storočia, Pavla Kyrmezera a Juraja Tesáka Mošovského. Obidvaja pôsobili v českých krajinách a písali vzornou bibličtinou bez nárečových prvkov. Ako prvé vyšli texty troch biblických hier Pavla Kyrmezera. Jedna z nich tak vyšla vôbec prvý raz, kým v druhej sa mi podarilo objaviť úplný text dovtedy neznámy. Práve tento text Komedie o bohatci a Lazarovi sa zapáčil Milanovi Sládkovi a nacvičil ho so svojimi študentmi na VŠMU. Predstavenie malo veľký úspech doma i v zahraničí. V tejto edícii som pripravila aj Tesákovu Komédiu Ruth a neskôr veľmi náročné Dialógy poučné i rozmarné. Tým som vlastne sprístupnila všetky slovenské dramatické texty, ktoré z minulosti poznáme. Spomínané divadelné hry obsahujú aj životopisy autorov, charakteristiku hier, resp. dialógov, poznámkový aparát, vysvetlivky a slovníček nárečových výrazov. Ocenili to nielen divadelníci, ale aj jazykovedci, dokonca aj českí.

 * Priniesli ste nový pohľad na Komenského – objavili ste ho pre našu kultúru ako autora divadelných hier.

– Jan Amos Komenský ma zaujal ako dramatik. Málokto si všimol, že tento veľký filozof a pedagóg napísal aj osem divadelných hier, a nie hocijakých! Uvedomoval si význam divadla pre pedagogickú prax a zaviedol hry ako súčasť vyučovania. Podľa jeho príkladu tak urobili aj učitelia na školách na Slovensku. Na túto tému som mala roku 1970 prednášku na Jiráskovom Hronove, ktorú vydal Osvetový ústav v Bratislave (1970). V skrátenej podobe som ju zaradila do knihy Z divadelnej minulosti na Slovensku, Divadelný ústav Bratislava (2004). Komenského myšlienky o divadle boli v jeho dobe ojedinelé a priekopnícke.

   Štúdium Komenského hier a jeho vplyvu na slovenských učiteľov ma priviedlo k ďalšej zaujímavej téme: Dramatická tvorba slovenských exulantov v 17. a 18. storočí. Materiál som vyhľadávala nielen v slovenských archívoch, ale najmä v Poľsku, vo Vroclave, Poznani a hlavne v Toruni a napokon v Berlíne. Podarilo sa mi objaviť autorov a diela, o ktorých slovenská literárna veda nemala ani tušenia. A nielen to. V knižnici v Kórniku som objavila pre českú teatrológiu závažný dokument: prvý český vytlačený program jezuitskej hry o sv. Vítovi. Uviedli ju v Brne roku 1609. Obsahovala krásny drevoryt, ktorý sme uverejnili v prvom zväzku Dějin českého divadla, toto dielo získalo cenu ČSAV roku 1969. Prispela som doň štúdiou o českom divadle v období renesancie a o J. A. Komenskom ako dramatikovi.

V tom istom čase sme v SAV vydali Kapitoly z dejín slovenského divadla, v nich som spracovala najstaršie obdobie. Vtedy sa u nás na Slovensku po slovensky nehralo, ale hrali sa latinské školské hry protestantov, jezuitov a piaristov. Z neskoršieho obdobia som spracovala divadelný život na prešovskom kolégiu, na trnavskej univerzite, v Podolínci a na Hornej Nitre, v Trenčíne a v Bratislave. Éra školských divadelných hier sa skončila zrušením reholí, ktoré ich pestovali a roku 1794 boli aj úradne zakázané.

  * Územie dnešného Slovenska bolo vždy multikultúrnym teritóriom. Dokladom toho je pohyb talianskych, nemeckých i maďarských spoločností. Vydali ste knihu o tomto účinkovaní. Ako ste prepojili bádanie rôznych kultúr?

 – V tom čase prichádzali na územie dnešného Slovenska prvé profesionálne kočovné spoločnosti hercov, najprv talianske, ale čoskoro prevažne nemecké. Vďaka znalosti cudzích jazykov som mohla spracovať aj dejiny inojazyčného divadla na Slovensku v celom rozsahu (od druhej polovice 19. storočia tu hrali aj maďarské spoločnosti). Uverejnila som ich v knihe Premeny divadla - Inonárodné divadlá na Slovensku do roku 1918 (SAV 1981). Pretože išlo najmä o nemecké divadlo u nás, zrhnula som výsledky svojho výskumu tejto problematiky aj v nemčine: Geschichte des deutschsprachigen Theaters in der Slowakei (Böhlau Verlag, Köln-Weimar-Wien 1997). Materiál som zbierala a študovala v archívoch a knižniciach na Slovensku, vo Viedni a najmä v Budapešti. Na základe tejto práce som sa stala členkou spoločnosti Thalia Germanica, založil ju v Kanade profesor Kitching. Cieľom spoločnosti je zmapovať po nemecky hovoriace divadlo vo svete mimo hraníc Nemecka, Rakúska a Švajčiarska.

* Ako prispelo toto divadlo hrávané v nemčine a maďarčine na našom území k rozvoju slovenského divadla a ako sa doň zapájali slovenskí tvorcovia?

 – Moja práca, najmä bádanie v archívoch a knižniciach, ma nesmierne zaujímali a bavili. Bola to práca veľmi náročná, lebo som ju robila bez technických pomôcok. Usilovala som sa predovšetkým ukázať, že aj inorečová kultúra na Slovensku je neoddeliteľnou súčasťou slovenských dejín a treba ju poznať, študovať a chápať v širšom kontexte rozmanitosti európskej kultúry. Divadelný život na Slovensku sa nezačal prvými ochotníckymi predstaveniami v slovenčine v 19. storočí, ani vznikom profesionálneho divadla v ČSR v 20. storočí. Slovenská dráma a divadlo sa rozvíjali iba pomaly pre nepriaznivú politickú, hospodársku a kultúrnu situáciu na území Slovenska. Skromné začiatky v podobe dialógov a krátkych scénok som prepisovala z rukopisov a publikovala. Pre budúce divadlo v slovenčine malo význam aj pôsobenie početných inojazyčných profesionálnych spoločností na našom území, keď uvážime, že nemčina a neskôr maďarčina boli napokon na Slovensku dosť rozšírené. Slovenskí ochotníci si prinášali mnohé podnety aj z Čiech, najmä keď študovali v Prahe. Spoznali profesionálnu úroveň hercov a predstavení a dobové dramatické diela.

Šľachtické divadelné scény a kapely významných šľachticov pôsobiace na území dnešného Slovenska v druhej polovici 18. storočia aj neskoršie zamestnávali hudobníkov z Čiech i mnohých Slovákov. Uplatnili sa nielen ako reprodukční umelci, ale aj ako skladatelia. Pripomeňme len, že prvú maďarskú operu zložil Jozef Chudý a autorom prvej poľskej opery, uvedenej na kráľovskom zámku vo Varšave v roku 1778 bol Maciej Kamienski, po rodičoch pôvodom Slovák.

   Keď sa pozrieme ešte ďalej do minulosti, uvidíme, že Jan Amos Komenský navštívil viackrát Slovensko na svojej ceste z Lešna do uhorského Blatného potoka (Sárospataku). Dôkazom jeho vplyvu na rozkvet latinských školských hier, najmä na prešovskom evanjelickom kolégiu, je dramatická činnosť viacerých učiteľov na školách na Slovensku. Komenského pedagogické dielo mohlo v Uhorsku nájsť nasledovníkov skôr na Slovensku ako v Čechách, kde nemal možnosť pracovať.

   Tak ako hudba, ani divadlo vo svojich rečových variáciách nepozná hranice, patrí všetkým, ktorí sú schopní a ochotní prijímať ich a pričiniť sa o ich ďalší rozvoj.

* Viaceré výsledky vášho výskumu sú prístupné aj širšej verejnosti, čo pre vás znamenala tato popularizačnú činnosť?

– Usilovala som sa popularizovať divadelnú vedu. Písala som články do novín a časopisov. Ako oddychovú radostnú prácu po namáhavej edičnej a výskumnej činnosti som prispela do publikácie Mladých liet Rozum do vrecka, pre mládež a študentov divadelnej vedy som vydala knihu Slávne osobnosti divadla (1983). Bola to veľmi úspešná popularizačná kniha s medailónmi 83 hercov, režisérov a dramatikov od antiky po súčasné české a slovenské divadlo s bohatou obrazovou dokumentáciou. Po dvadsiatich rokoch som túto knihu, prepracovanú a doplnenú o ďalšie postavy vydala v českom jazyku v Prahe: Slavné osobnosti divadla. Herecké umění od antiky po dnešek (Brána 2004).

 Svoj záujem som rozšírila aj na hudbu na slovenských scénach v 17. a 18. storočí a napísala som na túto tému štúdiu v nemčine Die Musik auf den slowakischen Bühnen im 17. und 18. Jahrhundert pre časopis Musik des Ostens roku 1972.

   Na tomto mieste si treba pripomenúť osud veľmi peknej a cennej knihy Československá vlastiveda IX. Umění zv. 4 Divadlo (Praha, Horizont 1970). Vyšla v období represívnej normalizácie po Pražskej jari 1968 a jej náklad zničili len preto, že na jednej fotografii bol okrem iných aj Václav Havel. Pre túto publikáciu som napísala prehľadné dejiny divadla na Slovensku v staršom období a preložila som do češtiny všetky príspevky slovenských autorov. Celá práca vyšla kvôli uvedenej maličkosti navnivoč. Zachovalo sa iba niekoľko exemplárov.

* K publikáciám určeným skôr odborníkom ako širokej verejnosti patria najnovšie knižné vydania vašich článkov a štúdií.

– Na konci mojej aktívnej výskumnej činnosti som si želala, aby niektoré významnejšie štúdie uverejňované v rôznych časopisoch vyšli knižne, aby boli ľahšie dostupné. V ústrety mi vyšiel Divadelný ústav v Bratislave tým, že vydal súbor statí Z divadelných počiatkov na Slovensku (1997) a Z divadelnej minulosti na Slovensku (2004).

Zhováral sa Ladislav Lajcha