Vyhľadávanie
Písanie je práca, z ktorej sa dá ťažko vyliečiť
Hovorí textár Peter LIPOVSKÝ
O textárovi Petrovi Lipovskom (1968) je známe, že nepatrí k majstrom prázdnych rečí – oveľa radšej necháva prehovoriť slová piesní, ktoré sa za aktívnej spoluúčasti interpreta stávajú osobitnou výpoveďou. V prvom rade zaznievajú z úst herečky a šansoniérky Szidi Tobias (albumy Divý mak, Punto Fijo), no nachádzame ich aj v repertoári našich západných susedov – Františka Segráda či Ivany Chýlkovej. Lipovského autorský rukopis nie je cudzí ani priaznivcom divadla, poznajú ho z predstavenia Manželstvo na divoko v divadle West, ale aj prostredníctvom viacerých rozprávok pre najmenších televíznych divákov.
Vo svete kníh sa pohybuje profesionálne od roku 1998 na marketingovom oddelení Vydavateľstva Slovart. Z tejto pozície má možnosť, ale aj povinnosť usmerniť cestu knihy k čitateľom.
* Vo chvíli, keď som ťa prekvapila návrhom na rozhovor do Knižnej revue, skromne si poznamenal, že sa necítiš byť textárom v pravom zmysle slova, skôr ide o záľubu, úlet, ktorý ti spôsobuje radosť a pocit uspokojenia...
– Áno. Na prvú otázku si odpovedala takmer presne. Asi iba ten pocit uspokojenia je tam navyše.
*O procese a špecifikách umeleckej tvorby sa vedú odnepamäti diskusie, no zdá sa, že jednoznačné východisko (ak vôbec existuje) je zatiaľ v nedohľadne. Jedni presadzujú názor, že tvoriť znamená premýšľať, neustále bádať a hľadať čosi, z čoho sa postupne sformuje zárodok budúceho umeleckého artefaktu – neraz ide o zdĺhavý a náročný proces, ktorý si vyžaduje zodpovedný prístup tvorcu. Za povšimnutie rozhodne stojí aj druhá alternatíva, podľa ktorej je tvorivý proces istou formou spontánnej, neviazanej hry, ktorá sa vymyká akýmkoľvek pravidlám a zásadám, preto je namieste nechávať jej absolútne voľný priebeh...
– Predstava umelca, ktorému z hlavy vystreľujú nápady ako petardy, aby dav zdvihol zrak a jasal nad tou krásou myšlienky rozprsknutej na nočnom nebi, je scestná. I keď ľudia, najmä keď ich je pokope viac, dokážu obdivovať čokoľvek.
Ak z času na čas príde dobrý nápad, myslím si, že je výsledkom dlhodobého hľadania, a nie náhleho osvietenia mysle alebo výbuchom emočného pretlaku v autorovej poetickej duši, ktorá sa musí vyrozprávať, a akoby zázrakom to nevie inak, iba v rýmoch. Táto predstava je smiešna a ak v človeku pretrváva dlhšie ako puberta, mal by ju vyrozprávať najbližšiemu psychoterapeutovi. Písanie je práca, z ktorej sa dá ťažko vyliečiť.
* Pateticky vyjadrené – ako dvorný textár spievajúcej herečky a hrajúcej speváčky Szidi Tobias si pomohol na svet jej hudobnému debutu Divý mak (2000) i aktuálnemu albumu Punto Fijo (2003). Na to, aby sa mohol zrealizovať úspešný projekt, je nevyhnutná úzka spolupráca medzi textárom, autorom hudby (v tomto prípade s Milanom Vyskočánim) i samotným interpretom. Úspech oboch hudobných nosičov svedčí o tom, že snaha dosiahnuť rovnakú vlnovú dĺžku u všetkých zainteresovaných sa vydarila...
– Nemám rád spojenia dvorný textár, spievajúca herečka či hrajúca speváčka. Sú to znásilnené slová. Predpokladám, že ich vymysleli novinári s nenaplnenými ambíciami literátov. Takí tí vševedkovia, čo dnes píšu v denníkoch o kultúre, tí s absolútnym rozhľadom a neotrasiteľným mienkotvorným názorom.
Szidi je voľná vo výbere textov, ktoré chce spievať. Oslovil ju Michal Horáček, jeho texty sa jej páčia, tak ich spieva. Ak príde ktokoľvek iný, koho texty ju oslovia, určite ich rada naspieva. A ak niekto osloví mňa, že chce spievať moje texty, a padneme si, budem rád spolupracovať.
Nemyslím si, že by albumy Divý mak a Punto Fijo boli zvlášť úspešné. Ak sa na ne pozerám očami vydavateľa, tak je to skôr naopak. Teší ma, že sa páčia ľuďom, ktorých si v brandži vážim, rovnako ako aj tým niekoľkým stovkám, ktorí si albumy kúpili alebo chodia na koncerty.
* Dobrý text zaváňa poriadnou fuškou; pri troche predstavivosti by sme jeho tvorbu mohli prirovnať ku kulinárskemu umeniu – tiež si vyžaduje fantáziu, prísady v správnom pomere a v neposlednom rade úprimnú radosť z práce. Podľa akého „receptu“ pracuješ ty?
– Dobrý kuchár varí podľa hostí, ktorých čaká k stolu. Ak mu záleží na ľuďoch, ktorých pozval, varí podľa ich, a nie podľa svojej chuti. S textami je to podobné. Pri jednej večeri Peter Pišťanek povedal: Urobte prieskum, o čom chcú ľudia čítať, a ja to napíšem. Je to presne tak. Ak má niekto chuť dostať sa do Guinessovej knihy rekordov a nakŕmiť davy, byť úspešný, predávať sa, musí variť také jedlo, ktoré ľuďom chutí. Čitatelia budú za to autora chváliť a jeho finančné potreby, ako aj potreby vydavateľa, budú uspokojené. Nie je na tom nič zlé. Práve naopak. To, že niekto dokáže majstrovsky navariť pre veľké davy, je obdivuhodné. Ak sa však kuchár rozhodne variť iba pre šesť pozvaných fajnšmekrov, nemôže čakať, že správu o jeho jedinečnom umení príjmu aj hladní, čo zostali vonku. A tak sa konečne po dlhých rečičkách dostávam k mojej, čiastočne sebazničujúcej filozofii varenia: Pri stole mám radšej menšiu spoločnosť.
* Šansón patrí k hudobným žánrom, z ktorého priam prýšti vášeň, živelnosť, absolútna explózia citov. Myslím si, že textár by mal v podobnom prípade dokonale poznať človeka, ktorý bude od istého okamihu žiť jeho myšlienkami, dokonca sa s nimi stotožní. Samozrejme, platí to aj naopak. Úprimne, nedochádzalo počas spoločnej práce so Szidi ku konfliktom, ktoré by pramenili z diametrálne odlišného vnímania sveta či zo špecifík mužského a ženského pohľadu na veci okolo nás?
– Szidi je temperamentná, vášnivá a veľmi precízna interpretka. Dáva pozor na význam každého slova. Nedovolí, aby melódia potlačila obsah textu. Veľmi jej záleží na tom, čo spieva, čo ľuďom hovorí. Pre textára je ideálnym partnerom. Konfliktom pri nahrávaní v štúdiu sa predišlo už celkom v začiatkoch, v príprave. Odložila nabok texty, o ktorých si myslela, že by nebolo vhodné, aby ich spievala, a sústredila sa iba na tie, ktoré si vybrala.
* Nezriedka sa stáva, že poniektorí „konzumenti“ slovesného umenia stotožňujú text piesne s básnickým textom. Určitá podobnosť či paralela tu je, napriek tomu ich nemožno zovšeobecňovať. Alebo to vidíš inak?
– Text piesne a báseň sú asi dve odlišné veci. V poslednom čase vychádzajú texty renomovaných textárov knižne, ale som presvedčený, že patria na iný nosič, do spoločnosti muziky. V knižke im niečo chýba. Ak si spomeniem na nejaký song, prvé, čo mi napadne, je, že si pustím CD. Vôbec nemám potrebu vyloviť z knižnice súhrnné dielo textára a text si prečítať. Báseň má oveľa viac možností. Ponúka všetkým zúčastneným – autorovi, interpretovi aj čitateľovi – väčšiu slobodu. Text piesne je príliš zviazaný s melódiou. Nikoho som nepočul, že by si text pesničky recitoval. Aj v kvalitnom rape, kde sa texty asi najviac približujú básňam, je dôležitá linka melódie, bez ktorej vyznievajú zvláštne. Niektoré texty neznesú dokonca ani booklety. Nedajú sa čítať. Ale keď ich počujem s muzikou, je to sila.
* V istom rozhovore sa o tebe Szidi vyjadrila ako o záhadnom a tajomnom človeku. Rád zostávaš v pomyselnom exile, ďaleko od banalít všedných dní, utajený pred zvedavými pohľadmi? Koniec koncov časť verejnosti ešte stále vníma ľudí z umeleckej brandže ako čudákov s hlavami neustále v oblakoch...
– Nepoznám lepšie miesto na schovky ako v „banalitách všedných dní“, takže je to presne naopak. A táto otázka sa mi zdá aj trochu čudná. Nie som známy. Neurobil som nič veľkolepé, prečo by ma ľudia mali poznať. Nemusím sa skrývať. Žijem si obyčajný život ako každý iný. Snažím sa platiť načas účty a byť pritom v pohode. Ak je na tom niečo záhadné a tajomné, tak okolo mňa žije hromada tajomných a záhadných bytostí.
* Okrem slov ako elementárnych kameňov budúcej piesne ťa deň čo deň obklopujú aj slová budúcich kníh, veď už peknú kôpku rokov pracuješ vo Vydavateľstve Slovart. Priznaj sa, nepociťuješ občas hrôzu zo slov, ktoré na teba číhajú zo všetkých strán, nehľadáš – možno i podvedome – dômyselné úkryty, ktoré ťa na chvíľu zbavia ich neutíchajúceho prívalu?
– Nie.
* Tvoje pôsobenie vo vydavateľstve si žiada aj aktívnu účasť v procese, ktorého cieľom je dostať medzi potenciálnych čitateľov čo najviac zaujímavých knižných titulov. Myslíš si, že záujem o knihu v klasickej tlačenej podobe naďalej pretrváva v rovnakej intenzite ako pred rokmi?
– Nemám strach, že by ľudia menej čítali. Na trhu je čoraz väčší výber kvalitnej literatúry, čo trhu samotnému môže iba prospievať. Knihy sa podľa mňa, a tiež podľa čísel, aj v súčasnosti veľmi dobre predávajú a schopní vydavatelia už dávno prestali nariekať a začali pracovať. Nakoniec, vydávanie kníh je podnikanie ako každé iné, iba má vlastné špecifiká. Ten, kto ich nechce pochopiť a prijať, lamentuje, že je zle. Ten, kto pochopil, si nežije zle. Rozhadzovať vinu za svoj neúspech všade dookola a obviňovať všetkých od vlády cez počítače až po malé deti je trápne. Niektorí zašli tak ďaleko, že začali verejne v médiách obviňovať svojich vlastných zákazníkov z toho, že nekupujú knihy. Dokonca prišli s nepochopiteľnou kampaňou o tom, že knihy sú drahé. Neviem si predstaviť, že by si to dovolili automobilky. Len si predstav, že by sa v novinách začali objavovať PR články iniciované predajcami áut o tom, aké sú ich autá príšerne drahé a kto si ich vlastne môže dovoliť. Ten, kto vymyslel tento antimarketingový plán, rovnako ako aj tí, čo sa na ňom zúčastnili, môžu na knižnom trhu iba plakať. A tí, čo plačú, nevidia pre slzy.
* Nespája sa tvoja profesia s hrozbou, že popri nej zanevrieš na vlastnú čitateľskú pozíciu, stratíš chuť do čítania, a tým sa ochudobníš o intenzívnu formu duchovného naplnenia?
– Je pravda, že vďaka práci čítam o niečo menej kníh z bežnej kníhkupeckej ponuky a v kníhkupectve si dlhšie vyberám, ale určite nečítam menej. Skôr pociťujem, že ma čoraz menej zaujímajú klasické fiktívne beletristické príbehy. A keďže si bez príbehov svet neviem predstaviť, hľadám ich v ostatných knihách.
* Vráťme sa ešte na chvíľu k aktuálnemu albumu Punto Fijo, ktorý v preklade znamená čosi ako pupok sveta. Ktoré miesto považuješ ty za pupok sveta a akú podobu mu vo svojich predstavách prisudzuješ?
– Punto Fijo je v preklade pevný bod sveta, ktorý by umožnil moreplavcom v 17. storočí (keby ho objavili) určovať zemepisnú šírku a dĺžku, a tak opísať polohu novoobjavených zemí. Samozrejme, nikdy sa im ho nepodarilo nájsť. Môj „Punto Fijo“ je na tom rovnako ako ten ich.
Pripravila Jitka Rožňová
Foto Roman Ferstl
