Rozhovor s ukrajinským spisovateľom Viktorom Baranovom

Rozhovor s ukrajinským spisovateľom Viktorom Baranovom

Keď nepíšem prózu, prichádza na rad báseň

Posledných päť rokov minulého storočia sa v ukrajinskej literatúre vyznačovalo istou eufóriou. Čitatelia, ktorí dovtedy uprednostňovali romány preložené z ruštiny či iných jazykov alebo diela ukrajinských romanistov Pavla Zahrebeľného, Valerija Ševčuka, čoraz viac siahajú za románmi súčasných ukrajinských autorov. V poslednom desaťročí uplynulého storočia do ukrajinskej literatúry vstúpilo celé súkvetie autorov – Andruchovyč, Vynnyčuk, Pokaľčuk, Zabužko, Ulianenko, Paškovskyj, Škliar, Izdryk,  Prochasko, Koželianko a ďalší. Objavili sa nové témy, žánrový experiment, živý jazyk,  logika plná paradoxov. Spomínaní autori sa blysli románmi, neskôr u mnohých zrazu začína dominovať esejistika.

Už niekoľko rokov rozvíja román na ukrajinskom literárnom Viktor Baranov, ktorý v poslednom čase prekvapil literárnu kritiku, ale aj čitateľov naozaj originálnymi postupmi v tomto žánri.

 Viktor Baranov (1950), básnik, prozaik, prekladateľ, je šéfredaktor literárneho časopisu Kyjiv a predseda Kyjevskej organizácie Národného zväzu spisovateľov Ukrajiny. Je autorom básnických zbierok Zrod plameňa, V stredu ráno, Georgíny v matkinej záhrade, Modrooká chalupa; zbierok noviel a poviedok Keď prestúpiš prah, Biele pásmo, čierne pásmo. Vydal satirický román Prezent. Viktor  Baranov prekladá z moldavského jazyka, nemčiny, ruštiny, rumunčiny. Jeho diela boli preložené do bulharčiny, litovčiny, ruštiny, slovenčiny, ale aj do  gruzínskeho a tadžického jazyka. Nedávno Viktor Baranov príjemne prekvapil čitateľskú verejnosť dvoma románmi – Prytula a Smrť na bielom. Vnútorný svet ich postáv odkrýva netradičnými sujetovými postupmi s takmer detektívnou zápletkou. Sú to diela o dnešku, o každom z nás, akí sme a akých z nás chce mať systém, v ktorom žijeme. Svojimi románmi neponúka čitateľom len čítanie, ale aj aktívnu spoluúčasť na tvorbe. Pritom zohľadňuje  životnú skúsenosť čitateľov.

 Literárna kritika na Ukrajine dokonca vyjadruje názor, že romány Prytula a Smrť na bielom by mohli nadobudnúť európske dimenzie, majú všetky predpoklady, aby ich prijal čitateľ západnej Európy. Vyznačujú sa výraznými charaktermi postáv, dynamikou rozprávania, nastoľujú zaujímavú problematiku, ktorá sa opiera o presnú analýzu súčasných politických procesov na Ukrajine. Zostáva však otázka, nakoľko Európu a svet zaujímajú dočasné, hoci veľmi boľavé sociálne a morálne problémy, ktoré len zdanlivo majú lokálny charakter.

* Viktor Fedorovyč, v doslove k vydaniu románov Prytula a Smrť na bielom literárny kritik Mychajlo Slabošpyckyj uvažuje o tom, či literatúra je hrou alebo veľmi serióznou záležitosťou. Čím je pre vás literatúra?

– Nepovedal by som, že literatúra je hrou pre hru. Mne ako účastníkovi tvorivého procesu oveľa viac imponuje literatúra, ktorá približuje javy a reálie nášho života nie opisne, ale v špecifickej forme, ktorá je vlastná len jej. Povedzme, v rozšírenej metafore. Keď sa pozrieme na postavy, na sujetovú líniu, nájdeme tam prvky a momenty, ktoré mnohí dnes nazývajú virtuálnou realitou. Nie je to však ani chimérická próza, ani sci-fi. Pre mňa totiž je zaujímavé vytvoriť ireálnu situáciu, ktorá pomôže lepšie preniknúť do vnútorného sveta postavy. Nepáči sa mi obšírna popisnosť.  Napríklad vo svojej próze unikám portrétom. Nemám rád, keď výtvarník ilustruje moju knihu a postave zobrazí tvár. Prečo?  Lebo po prečítaní textu u každého čitateľa vznikla istá predstava, a keď sa zobrazí táto postava na obrázku, to znamená, že mu vnucujeme isté videnie. Každý čitateľ má vlastnú predstavu o tom, čo autor napísal. Provokujem čitateľa, aby bol spoluautorom. Pre mňa je dôležité pohrať sa so slovom, dostať z neho všetky nuansy.

 *V románe Smrť na bielom ide aj o spoločnú hru, do ktorej sa má zapojiť čitateľ, zároveň v tomto karnevalovom živle, karnevalovom ošiali veľmi nenútene vediete rozhovor o zložitých eticko-filozofických problémoch ľudského jestvovania. Z toho teda vyplýva, že veľkou mierou sa spoliehate na životnú skúsenosť čitateľa.

– Umelecká literatúra nemusí za každú cenu niečo vnucovať, niečo čitateľovi diktovať alebo poskytovať hotové recepty pri riešení životných problémov. Myslím si, že čitateľovi treba oveľa viac dôverovať, nepoučovať ho, zapájať ho do tejto hry – hry spisovateľa a čitateľa ako spisovateľovho spoluautora.

* Ako pomáha prozaikovi Baranovi básnik Baranov? Alebo sa stáva, že by si nebodaj navzájom prekážali?

– Treba svoje sily skúšať aj v iných žánroch. Keď nepíšem prózu, vtedy prichádza na rad báseň a naopak. Nemyslím si, žeby básnik-Baranov chcel súperiť s prozaikom-Baranovom, alebo  žeby si navzájom prekážali, skôr sa dopĺňajú.

Ivan Jackanin