Rozhovor s veľvyslancom Francúzska v SR Henry CUNYM

Písanie je duchovnou potravou diplomacie

Rozhovor s veľvyslancom Francúzska v SR Henry CUNYM

Vydavateľstvo Slovart vydalo začiatkom tohto roku dvojjazyčnú francúzsko-slovenskú knihu esejí Le bonheur sur tous les tons  / Šťastie vo všetkých tóninách Henry Chennevièra, autorkou ich slovenského prekladu je Mária Michalková-Rovná. Henry Chennevières je umelecké meno súčasného veľvyslanca Francúzskej republiky na Slovensku Henry CUNYHO (1946). K úvahám o šťastí ho z kompozičnej stránky inšpirovalo 24 prelúdií Frédérica Chopina, ktoré napísal na všetky stupnice podľa kvintového a kvartového kruhu. K téme ho podnietil život okolo nás, pociťoval potrebu vyjadriť akýsi protipól proti spravodajskému zaznamenávaniu súčasného stavu sveta, ktoré zdôrazňuje predovšetkým katastrofy a nešťastia. Autor na prezentácii v bratislavskom kníhkupectve Panta Rhei v Auparku vyjadril presvedčenie, že pokrok ľudstva závisí od jeho šťastia. Preto by sme mali v každodennom živote objavovať aj tie najmenšie podoby šťastia.

* Na Slovensku sa s vašou literárnou tvorbou stretávame prostredníctvom knižky Le bonheur sur tous les tons /  Šťastie vo všetkých tóninách prvý raz, hoci z vašej bibliografie možno vyčítať, že nie ste len príležitostný autor, ale písaniu sa venujete systematicky, ba dokonca podľa ocenení ste vo Francúzsku aj uznávaný autor – ako Henry Chennevières. Váš profesionálny životopis zasa vypĺňajú zahraničnopolitické a diplomatické funkcie. Ako sa vám darí zladiť tieto dve náročné povolania – spisovateľa a diplomata?

– Ako sa blížil koniec mojich štúdií, vtedy keď si obvykle každý kladie otázku, akým smerom sa vydať do budúcnosti, som zistil, že diplomacia zahŕňa vlastne všetky oblasti, o ktoré som sa vždy zaujímal. Od raného detstva som sníval nad otvoreným atlasom, pri mapách piatich svetadielov. Už ako veľmi mladého ma tiež ťahalo k písaniu a uvedomil som si, že mnoho diplomatov je zároveň aj spisovateľmi. V podstate je to tak, že písanie je duchovnou potravou diplomacie a naopak.

* Ako sa vaše záľuby navzájom dopĺňajú, čím vás inšpirujú?

– Podľa mňa je spisovateľ ten, kto skutočné zbližuje s imaginárnym, hľadá niečo ako existenciu pravdepodobného,  toho, čo by sa ,,nebodaj mohlo stať“: no imaginárne a to ,,nebodaj“ nie sú nepravdivé, sú iba tou časťou, ktorá skutočnosť ešte viac zušľachťuje. Spisovateľ je niečo ako psychoanalytik človeka i spoločnosti. A diplomat, ten je zas predovšetkým svedkom premien v historickom vývoji. Je len na ňom, ako rozozná pravdu od klamstva, kedy si má byť istý a kedy zapochybovať; diplomat musí byť dobre informovaným pozorovateľom. Úlohou oboch je v podstate skúmať dušu, či už to je duša románových postáv alebo celých národov. Pre mňa to znamená, že obe tieto povolania sa celkom prirodzene dopĺňajú.

*  Mohli by ste nám stručne predstaviť aspoň časť zo svojej literárnej tvorby. Hneď za svoj knižný debut L’Etoile de Mer (Morská hviezdica, vyd. Rocher) ste získali roku 1986 Cenu Marcela Pagnola. Čím ste zaujali porotu a, samozrejme, čitateľov?

– Bolo to v čase medzi dvoma vyslaniami, Rímom a Moskvou. Tak som čas využil aj na posledné úpravy a dokončenie rukopisu Morskej hviezdice, ktorý som odniesol k vydavateľovi. Na moje veľké prekvapenie mi asi o týždeň zavolal a povedal, že má záujem rukopis vydať, ba aj ho predložiť porote literárnej ceny Marcela Pagnola. Predsedala jej pani Edmonde Charles-Roux, ktorá bola zároveň aj predsedníčka poroty Goncourtovej ceny. Keď sa o niekoľko mesiacov Morská hviezdica objavila na knižných pultoch, bolo to v marci 1986, už bola držiteľkou Pagnolovej ceny. Pokúsil som sa v nej poukázať na to, aké dôsledky na úplné odosobnenie v jazykovom prejave môže zanechať vysoká škola, akou je ENA (prestížna francúzska Vysoká škola pre verejnú správu), ktorá produkuje tak často znevažovaných ,,technokratov“. Bol som pevne rozhodnutý, že zo mňa sa nikdy technokrat nestane, že zostanem navždy pánom svojho vlastného štýlu a svojich myšlienok. Dúfam, že sa mi to aj podarilo.

* Aj ďalšie vaše knižky boli ocenené – Un printemps de Russie (Ruská jar) získala roku 1989 Cenu Francúzskej akadémie Louisa Barthou, Retour d’amour (Návrat lásky) Veľkú cenu frankofónie Francúzskej akadémie za rok 2004. Úspech je vždy povzbudzujúci, ale aký význam majú pre vás tieto ocenenia?

– Ruská jar je konfrontácia dvoch rôznych duševných svetov a diametrálne odlišného spôsobu myslenia: sovietskeho, s jemu vlastnými pravidlami a všetko zväzujúcou cenzúrou, ktorý stelesňuje päťdesiatročný spisovateľ Cholomilev; a talianskeho, akéhosi ,,dolce vita“, ktorý stelesňuje mladá študentka dejín umenia. Vzájomné nepochopenie týchto svetov je dedičstvom studenej vojny, nahlodáva ho vzájomná zvedavosť a láska medzi týmito dvoma bytosťami. Bolo pre mňa veľmi stimulujúce, keď som dostal cenu aj za túto druhú knihu napísanú v roku 1987. Aj preto, že sa v nej medzi riadkami dalo vyčítať, že nastupujúca perestrojka je odsúdená na neúspech  a povedie k zrúteniu sovietskeho režimu. Návrat lásky je vlastne pátraním po zmysle a prirodzenosti krás: ženskej krásy, krásy stretnutia, krásy často skrytej v každodennosti. Ale veľká cena frankofónie Francúzskej akadémie, ktorú som dostal za tento posledný román, mi udelili za moje súborné dielo v oblasti literatúry i na poli diplomacie, pretože som v Arménsku práve vtedy rozbiehal projekt, z ktorého sa dnes stala najväčšia zahraničná francúzska univerzita.

* Vo francúzskej literatúre je viacero príkladov, keď diplomat (napr. P. Claudel) alebo politik (A. Malraux) sú zároveň uznávanými spisovateľmi. Máte nejaký vzor?

– Vždy mi veľmi záležalo na tom, aby som zostal sám sebou: vo svojom živote, svojich knihách, pri výkone funkcií. Už myšlienka vzoru je mi preto cudzia. To však nevylučuje môj obdiv k významným predkom: spomínate Claudela a Malrauxa, ja by som k nim pridal ešte Saint-John Persa, ktorý bol diplomatom na Ďalekom východe a vo svojich listoch z Ázie opisuje svoje prechádzky na koni po mongolskej stepi.

* Už podtitul vašej najnovšej knižky – 24 malých prelúdií o šťastí pre začiatočníkov – prezrádza váš vzťah k hudbe, konkrétne ku klavírnej Chopinovej tvorbe. V jeho francúzsko-poľskom pôvode, ale aj vo vzťahu k George Sandovej (práve počas ich spoločného pobytu na Mallorke v zime 1838/39 vzniklo jeho 24 prelúdií) možno nájsť odkaz na slovansko-francúzske vzťahy, z ktorých sa rodia majstrovské umelecké diela. Aký je váš vzťah k hudbe a k slovanským kultúram?

– Neustále si kladiem otázku, či by Chopin bol tým istým Chopinom, aj keby nebol nositeľom naskutku francúzsky znejúceho priezviska. Niet pochýb, že v Chopinovej hudbe je nesporne citeľná slovanská inšpirácia, ktorá dodáva jeho polonézam a mazurkám ten priam elektrizujúci náboj, ale je v nej tiež istá forma koncíznosti a elegancie, ktorá je podľa mňa taká príznačná pre francúzsku povahu a prebleskuje v jeho valčíkoch, impromptách, prelúdiách. Prelúdiá boli skutočne v prevažnej miere skomponované počas pobytu na Mallorke, kde bol spoločne s George Sandovou. A spisovateľ spája  tieto prelúdiá s chvíľkovým šťastím, ktoré vtedy už vážne chorý skladateľ prežíval ,,pri zábleskoch slnka, speve vtákov v mokrých korunách stromov, pri pohľade na spod snehu vytŕčajúce vyblednuté už dokvitajúce ružičky...“

Pre mňa je hudba to, čo najbezprostrednejšie vyjadruje vzťah každej, či už veriacej alebo aj neveriacej ľudskej bytosti, s transcendentnosťou. No a Chopin je tak trochu ukážkou toho, ako sa obe polovice Európy môžu navzájom obohacovať, čoho príkladom je dnes aj náš spoločný schengenský priestor.

*  Slovensko sa stalo členom-pozorovateľom Medzinárodnej organizácie pre Frankofóniu (OIF) roku 2001, nazdávate sa, že to prispeje k lepšiemu poznaniu jeho umenia v zahraničí, že má šancu presadiť sa slovenská kultúra vo frankofónnom svete?

– Národné korene sú pre umenie nevyhnutnou životodarnou miazgou a k univerzálnosti môže dospieť, len keď ich čo najdôvernejšie spozná. Lebo človek je človekom všade: nikým a ničím nezameniteľný, aj keď vo svojej podstate odlišný. Aj preto Francúzsko tak dôrazne obhajuje kultúrnu rozmanitosť a spolieha sa na to, že práve vo frankofónii vybudovalo pevný pilier na jej ochranu: frankofónia chce predovšetkým ponúknuť aj ,,iný pohľad na svet“. Počas francúzskeho predsedníctva v Európskej únii (v 2. polroku 2008) bude v Paríži výstava o európskej kultúre a ja dúfam, že Slovensko ne nej dostane dôstojné zastúpenie. Inak tiež odporúčam všetkým francúzskym mestám (a to najmä tým najväčším ako Lyon, Marseille, Toulouse, Bordeaux),  aby v rámci svojej kandidatúry na získanie titulu Európske hlavné mesto kultúry 2013 s kandidátskymi slovenskými mestami nadväzovali skutočné, hlavne kultúrne partnerstvo.

Otázky pripravila Marta Bábiková

Foto Peter Procházka