Vyhľadávanie
Ako vychovať zo zlého spisovateľa dobrého čitateľa
Hovorí vydavateľ Koloman Kertész Bagala
Ak by si chceli učitelia alebo študenti literatúry udržiavať prehľad o tom, čo sa deje v súčasnej slovenskej próze, stačilo by, aby pravidelne sledovali činnosť vydavateľstva K. K. Bagala (člen LCA Publishers Group), známeho jednoducho pod skratkou LCA. Od založenia 1. marca 1991 v ňom vyšlo vyše 250 titulov pôvodnej tvorby od viac ako stovky autorov. Pre mnohých debutantov poskytuje vydavateľstvo výborný odrazový mostík prostredníctvom literárnej súťaže Poviedka, ktorú vyhlasuje každoročne 1. decembra. Vody pôvodnej tvorby by mali tento rok rozvíriť výsledky literárneho súbehu Román 2006, ktorý má uzávierku 1. apríla 2006.
· Pamätáte si, čo bolo hlavným impulzom, aby ste položili základy vlastného vydavateľského domu?
– Vždy som koketoval s literatúrou, čítal som veľa, skôr samizdatovej ako oficiálnej literatúry. Odišiel som z chemickotechnologickej fakulty, pretože som postupne prestal spájať svoju budúcnosť s chémiou. Chcel som prejsť na filozofickú fakultu, ale zobrali ma vojaci, tak som sa tam dostal až po dvojročnej vojenčine – po revolúcii ‘89 ma nový dekan prijal ako mimoriadneho študenta hneď do druhého semestra. Mal som veľké šťastie, že za spolužiakov som mal Tomáša Kaminského a Vlada Potančoka – začali sme vydávať literárny časopis Maternica. Zvolili sme si tento názov, pretože všetko živé sa rodí z maternice a my sme chceli robiť časopis pre živú literatúru. Publikovali sme práce našich rovesníkov. Keď som si po odchode zo školy v roku 1991 založil vlastné vydavateľstvo, títo autori sa stali kmeňovými autormi vydavateľstva. Prvou knihou LCA bola zbierka poviedok Akozmia Tomáša Horvátha, z ktorých mnohé boli publikované v časopise Maternica. Tomáš je skvelý autor, doteraz som mu vydal šesť kníh. Aj Marek Vadas, Pavol Rankov a mnohí ďalší prispievatelia z časopisu debutovali u mňa.
Prvoradým impulzom založiť vlastné vydavateľstvo bolo, že som sa chcel venovať pôvodnej tvorbe a hlavne mladým začínajúcim autorom. A v neposlednom rade som chcel mať v poličke knihy, ktoré sa mi páčia.
· Mali ste, či ešte stále máte nejaký vydavateľský vzor?
– Ani nie, pretože začiatkom 90. rokov bola u nás vo všetkom anarchia – v obchodovaní, v plánovaní, nik sa systematicky nevenoval pôvodnej tvorbe. Vydavateľstvá sa vrhli na bestsellerovú literatúru a ak ich oslovil slovenský autor – nebodaj mladý – s knihou na vydanie, zostali v nemom úžase, alebo sa nahlas rozosmiali. Bolo to pre mňa nepochopiteľné. Nevedel som, čo mám robiť, ale rozhodol som sa nezostať bokom a pustil som sa do práce. Ako samouk. Síce bez peňazí a náležitého ekonomického vzdelania, ale s o to väčším nasadením. Po pätnástich rokoch to považujem za najlepšie rozhodnutie v živote.
· Na pomery nášho knižného trhu ste zdolali slušný kus cesty, spomínate si na najťažšie prekážky, križovatky, či naopak, príjemné zastávky?
– Chcel som sa venovať literatúre a hudbe. Pôvodne sa moja firma zapodievala agentúrnou činnosťou a mal som aj malú predajňu s LP a CD. Sporadicky som zo zisku vydával knihy. Začiatkom roku 1995 však môj musicshop skrachoval, a to bolo to najťažšie obdobie môjho podnikania. Ale rozhodol som sa, že sa budem venovať už len vydavateľskej činnosti. A to bol vlastne druhý začiatok. V roku 1995 som vydal len 2 knihy, ďalší rok už 6, nasledujúci 18... Vlani vyšlo v LCA až 27 kníh.
Napriek tomu, že v súčasnosti je moje vydavateľstvo dostatočne známe a ľudia vedia, čo môžu očakávať v edičnom pláne, považujem posledné dva roky za najhoršie zo všetkých. Je kríza a dokonca premýšľam o tom, že ukončím činnosť. Nie som žiaden zbabelec, aby som zdupkal od nedokončenej práce, ale už to takto ďalej nepôjde. Som neslušne zadĺžený a kvôli literatúre ohrozujem aj svoju rodinu. Preto som sa rozhodol urobiť ešte jeden, posledný pokus. Prehodnocujem doterajšie obchodné vzťahy s distributérmi a skoncoval som s takzvaným komisným predajom. Už nikto nedostane moje knihy zadarmo ako doteraz a aj keď mi „obchodníci“ predpovedajú bankrot, verím, že ma čitatelia podržia a nenechajú skrachovať moje vydavateľstvo.
· Za pätnásť rokov sa vykryštalizoval nielen profil vydavateľstva, ale pod jeho logom sa aj sformovalo akési jadro spisovateľov a spolupracovníkov. Ako si vyberáte autorov, diela na vydanie, ako vyhľadávate debutantov?
– S napĺňaním edičného plánu som nikdy nemal problémy, mám okruh veľmi kvalitných kmeňových autorov vydavateľstva. Ale ich rady neustále rozširujem o nových zaujímavých spisovateľov. Mechanizmy na ich vyhľadávanie mám už zabehané. Keď som sa v roku 1995 rozhodoval, či sa budem venovať už len vydávaniu literatúry, tak som sa pozrel na svoju prácu očami ľudí, pre ktorých to robím. Čo by som chcel, aby vydavateľ pre mňa robil, keby som bol spisovateľ. A čo očakávam ako čitateľ. Tak sa zrodila idea založiť vlastnú literárnu súťaž Poviedka. Zúčastňuje sa jej obrovské množstvo autorov, takže si môžem dovoliť venovať sa len najtalentovanejším z nich. Mnohí by sa zrejme nikdy nestali spisovateľmi, keby neuspeli v tejto súťaži.
Ale to nie je jediná forma. Niektorých autorov oslovujem priamo, ak sa mi páči ich tvorba. Považujem za neetické „kradnúť“ svojim kolegom vydavateľom autorov, ktorých objavili, respektíve sa stali úspešnými vďaka nim. Je však prirodzené, že oslovujem renomovaných autorov, ktorí profilovo svojou tvorbou patria do môjho vydavateľstva – je to na autorovi, či začne publikovať u mňa. Napríklad Ivan Štrpka roky patrí k mojim najobľúbenejším autorom, ale začali sme spolupracovať až na jeho románe Rukojemník. Je mi cťou, že mohol vyjsť v LCA. V začiatkoch som sa neodvážil ani len snívať, že raz budem vydavateľom mojich obľúbených autorov ako L+S, Janovic, Földvári, Rakús, Kadlečík, Hrúz, Mitana... Bože, až sa mi zakrútila hlava.
· Viete, koľko autorov ste podnietili k tvorbe súťažou Poviedka? Máte z publikovaných poviedok v zborníkoch niektorú najobľúbenejšiu?
– Doteraz sme do súťaže Poviedka prijali 8.363 súťažných príspevkov od 3580 autorov, ocenených bolo 153 poviedok – boli uverejnené v 9 zborníkoch, desiaty sa pripravuje. Vďaka súťaži Poviedka vstúpilo do slovenskej literatúry viac ako tridsať nových mien, a to je najdôležitejšie. S odstupom času sa ukázalo, že písanie vychováva aj čitateľov. Zo zlého spisovateľa sa môže stať dobrý čitateľ. Ak sa autor usiluje sformulovať svoje myšlienky do prozaického útvaru, mení sa aj jeho pohľad na literatúru. Pri čítaní dokáže lepšie oceniť ľahkosť písania u iného spisovateľa. Takže paradoxne – vlastný neúspech môže inteligentného človeka povzbudiť – stane sa vášnivým a pozorným čitateľom, prehodnotí svoje ambície a nebude zbytočne v sebe živiť nejaké falošné ciele. Niektorí prispievatelia neuspeli viacnásobne, ale viem, že pravidelne čítajú zborníky, sledujú ďalšiu tvorbu finalistov. Proste našli inú záľubu v literatúre.
· Ak by ste mali zostaviť reprezentatívnu antológiu z týchto poviedok, a to takú, aby zaujala aj zahraničných čitateľov, koľko poviedok, prípadne autorov by ste do nej vybrali?
– Po vyhlásení 10. ročníka Poviedky vyhlásim anketu, v ktorej budú čitatelia vyberať zo všetkých ocenených poviedok 10 najlepších. Predpokladám, že výber sa bude zhodovať aj s mojím názorom – ale nechám sa prekvapiť. Literárnu súťaž Poviedka pokladám za výkladnú skriňu mojich pätnástich rokov práce v slovenskej literatúre – neviem si predstaviť nič, čo by ma reprezentovalo lepšie.
· Po úspešných deviatich ročníkoch Poviedky ste na 10. výročie vyhlásili súbeh na román. Nazdávate sa, že viacerí autori dozreli na romány, alebo spoločenská situácia núka témy, ktoré sú na poviedky prisilné?
– Na Slovensku je vžitý čitateľský názor, že poviedka nie je tá pravá literatúra. Aj kritici považujú tento žáner len za nejaký rozbeh v tvorbe. Pritom autori-poviedkari stále skvalitňujú svoju tvorbu, nielen kvôli dešpektu ktorý na Slovensku vládne, ale hlavne kvôli konkurencii v tvorbe krátkych próz. Myslím, že slovenská poviedka je v porovnaní s okolitými krajinami na kvalitatívne vyššej úrovni.
Tým, že som vyhlásil literárny súbeh Román, nechcem prikázať všetkým poviedkarom, aby začali písať román. Keď sa im páči písať poviedky, nech v tom pokračujú ďalej. Ale som presvedčený, že treba dať šancu aj autorom väčších epických foriem. Mnohí kritici mi zazlievajú, že som „pokazil“ slovenskú literatúru tým, že som do nej „vniesol“ priveľa poviedky. Čo je to za hlúposť?! Súťaže sa síce zúčastňuje od 500 do 1.200 autorov, ale ja predsa „prinášam“ len 10 ocenených poviedok ročne! Je to naozaj tak veľa?
Čo mi budú vyčítať teraz, keď som vyhlásil literárny súbeh Román 2006? Ocenené publikovaním budú predsa len prvé tri! Môže sa stať, že si ako vydavateľ v okruhu finalistov súbehu po vyhlásení výsledkov nájdem aj desať ďalších, ktoré neskôr zaradím do edičného plánu. A predpokladám aj, že ďalších 20, možno až 30 románov zaujme iných vydavateľov – s inými edičnými zámermi, pre iný okruh čitateľov, než na akých sa špecializujem ja. Tí istí kritici nariekajú, že na Slovensku sa nepíšu romány. Jeden literárny súbeh snáď presvedčí každého, že nestačí len povýšenecky frfľať, ale treba aj niečo urobiť pre podporu tvorby. Ako skvalitniť prácu spisovateľov, ak nie vytvorením prostredia, v ktorom existuje prirodzená konkurencia, napríklad. Mojim cieľom je iniciovať vznik diel, nie vyplakávať nad ich nedostatkom, respektíve prebytkom.
· Okrem vydávania kníh sa staráte aj o ich propagovanie. Početné prezentácie a rozličné akcie si vyžadujú mnoho energie a času. Ako hodnotíte túto časť svojej činnosti?
– Pre mnohých vydavateľov sa vydaním knihy všetko končí. U mňa predstavuje asi tretinu práce vyhľadávanie nových titulov a ich redakcia. Ďalšiu tretinu času venujem vydávaniu a propagácii. Vydať knihu je pomerne jednoduchá činnosť, keď to človek vie. Ale až potom nasleduje ťažisková práca s knihou. Vtedy sa autori stávajú mojimi partnermi. Mám vcelku zabehané mechanizmy propagácie, predstavím autora na besedách, festivaloch a ak sa dá, vycestujeme aj do zahraničia. Keď sa však autor nechce zúčastňovať na literárnom živote, nerobím nič proti jeho vôli. Veľmi často chodím do Prahy, Brna, Budapešti, Ljubljany, Viedne... na prezentáciu slovenskej literatúry, pozývajú ma na rôzne literárne festivaly a knižné veľtrhy, takže nie je núdza. Vlani som sa napríklad zúčastnil, respektíve aj sám pripravil 99 akcií, z toho vyše 30 v zahraničí.
Poslednú tretinu môjho pracovného času predstavuje zabezpečovanie ekonomickej stability firmy. Je príšerné, že aj po 15 rokoch existencie som odkázaný na podporu zo strany sponzorov a nadácií. Tak rád by som bol sebestačný. Ale nie som kvôli tomu ochotný meniť svoj edičný plán a začať vydávať „bestsellery“. Nejde mi do hlavy, prečo sú stratové knihy, ktoré považujem za kvalitné, ktoré vychvaľujú recenzenti a ktoré sa aj páčia čitateľom. Snáď na to raz prídem.
· Ako vyhľadávate sponzorov?
Myslím, že najdôležitejšie je mať víziu a dobré nápady. Hoci mám výsledky, stále nie som spokojný – neprestajne plánujem nové projekty, ktoré by pomohli rozvoju pôvodnej tvorby na Slovensku. Tieto plány však nikdy neprispôsobujem požiadavkám sponzora. To znamená, že napríklad nezačnem vymýšľať edíciu nejakej minoritnej skupiny len preto, že ju ktosi chce podporovať. Robím to úplne opačne. Realizujem svoje predstavy. Ak vypracujem projekt, zdôvodním jeho nevyhnutnosť a konkrétne preň hľadám zdroje financovania. Niekedy to trvá aj viac rokov, kým nájdem správneho sponzora alebo partnera projektu. Myslím si, že ak sa jednotlivec, podnik alebo inštitúcia rozhodne finančne podporovať povedzme literatúru, neprináleží mu literárne projekty vymýšľať, ale s plnou dôverou prenechať realizáciu profesionálom. Takýto druh spolupráce s mojou literárnou agentúrou veľmi oceňujú napríklad traja najdôležitejší sponzori mojich projektov: T-Com, Slovak Telecom (súbeh Román 2006), Tipos (súťaž Poviedka) a Tatra banka (projekt pre knižnice 100 kníh Tatra banky).
· Keby ste sa neuplatnili ako vydavateľ, čím by ste boli? Mali ste na začiatku kariéry aj inú alternatívu?
– Nič neviem robiť so zadnými dvierkami. Keď sa do niečoho pustím, tak to robím naplno, s odovzdaním. So všetkým, čo k tomu patrí. Alebo do toho vôbec nejdem. Odkedy som sa rozhodol, že budem vydávať pôvodnú tvorbu, neviem si predstaviť, že by som robil niečo iné. Hoci celých pätnásť rokov frflem a sťažujem sa, pretože na Slovensku nie je ľahké podnikať – musím sa boriť s rozmarmi úradníkov, nezmyselnými zákonmi, s viacnásobnou robotou...
Pokojne sa môže stať, že hocikedy zbankrotujem. Nie preto, že všetko prehrám v kasíne, alebo prepijem. Ale preto, že ľudia jednoducho nebudú stáť o pôvodnú tvorbu. Nemám predstavu, čo by som tu potom ešte robil. S najväčšou pravdepodobnosťou by som sa vysťahoval zo Slovenska. Bola by to pre mňa ozajstná prehra. Dôkaz, že nemalo zmysel veriť a pracovať.
· Na viacerých akciách vás sprevádzajú aj vaše deti. Ako usmerňujete ich vzťah ku knižkám?
– Neprestajne sú obklopení knižkami, keďže doteraz bývame na priváte v jednoizbovom byte. Dvojičky majú päť rokov a mladší syn dva. Knihy sú prirodzenou súčasťou ich života. Až im závidím také detstvo! Keďže nechceme mať doma televízor, veľa sa rozprávame a čítame im s manželkou knihy. Obyčajne sa im páčia knihy, ktoré s pasiou čítame aj my. Napríklad šalejú pri Taragelových Rozprávkach pre neposlušné deti, ale medzi obľúbené patria aj diela J. C. Hronského, alebo Čapkove Rozprávanie o psíčkovi a mačičke. Stále sa vypytujú a mudrujú. Chodíme s nimi aj na besedy, do divadla, boli sme už aj na opere. V podstate mi je jedno, či budú spisovateľmi – budem ich podporovať vo všetkom, čo ich bude baviť. Aby prežili svoj život zmysluplne a boli šťastní. Šťastní a slobodní ako ja, pretože robím len to, čo skutočne chcem.
Pripravila Marta Bábiková
