Rozhovor s výtvarným fotografom Štefanom KOMORNÝM

• Ste kameramanom, fotografom, vysokoškolským pedagógom. Aká bola vaša cesta ku kamere?
– Moja cesta ku kinematografickému obrazu sa začala už na základnej škole v Gbeloch. V štvrtej triede som si uvedomil, že ma láka fotografovanie. Otec si kúpil kinofilmový fotoaparát Smena 8 a neskoršie Zenit B. Aparáty boli doma, začal som ich používať. Vyvolávať a zväčšovať ma naučili moji vtedajší učitelia, pán Lauko a pán Sloboda, obaja fanatici do fotografovania. Cítil som, že za tým všetkým je viac, než vedieť podľa expozimetra nastaviť „clonu a čas“, že veľmi záleží na tom, čo snímam a ako sa na obsah záberu pozerám. Zhodou okolností, jedny z mojich prvých ocenených fotografií boli práve zábery architektúry. Začal som čítať fotografické časopisy Česko slovenská fotografie, Revue fotografie, Výtvar níctvo, film, fotografia. Nedočkavo som očakával nové čísla a hltal som každú stranu. Po základnej škole ma prijali na Strednú priemyselnú školu filmovú v Čimeliciach v južných Čechách. Tam som si uvedomil úlohu obrazu vo filme. Rozhodol som sa viac venovať kinematografickému obrazu, prihlásil som sa na štúdium na Katedru kamery Filmovej a televíznej fakulty AMU v Prahe. Tam som sa pohyboval v spoločnosti poslucháčov, dnes známych kameramanských a fotografických osobností, akými sú Martin Štrba, Jozef Sedlák, Miro Švolík, Tono Stano, Rudo Prekop, Kamil Varga.

• Aktuálna kniha o Dóme sv. Martina je na svete. Veľký formát, kvalitné fotografie. Ako sa to všetko začalo?
– S fotografovaním Dómu som začal už dávnejšie. Práve vznikala webová stránka farnosti a požiadali ma o nasnímanie vhodných záberov pre tvorcu webu Petra Šantavého. Snímanie fotografií pre web má svoje špecifiká. Mal som možnosť zblízka, do detailov sa oboznámiť s prostredím Dómu. Nemyslím iba samotný objekt. Spoznal som ľudí, ktorí sa v dómskej farnosti pohybovali. Práve vtedy sa Jozef Haľko obzeral po niekom, kto by vytvoril fotografie do knihy o Dóme, ktorú pripravoval. Môj brat Miroslav bol v tom čase prefektom bratislavského kňazského seminára a dal Jozefovi Haľkovi tip na mňa.

• Čo bolo najťažšie na fotení Dómu?
– Odpoveď na túto otázku by sa dala rozdeliť na dve oblasti – umeleckú a technickú. V tvorivej oblasti vidím zložitosť či schopnosť predstaviť chrám ako architektonický celok a zároveň vedieť ho priblížiť v detaile. Podobne ako je to pri filme, môžem povedať, že detail je korením. Bez neho by všetko bolo bez chuti, jednotvárne, nevýrazné. Vybrať vhodný uhol pohľadu, prípadne konfrontovať viacero záberových uhlov. Druhou tvorivou úlohou bolo riešenie svetelných atmosfér v interiéroch. Ak som napríklad pristupoval k soche, plastike, tak som sa snažil pochopiť podstatu jej výrazu, ktorý jej dal dobový tvorca, pýtal som sa sám seba, ako môžem toto všetko pomôcť odhaliť, poodhaliť. Práca so svetlom, tieňom, charakterom svetla je to, čo som sa snažil vkomponovať do obrazu asi najviac. Ďalej vstupujú do hry výrazné kompozičné aspekty, kde som sa usiloval o hľadanie nových kompozičných východísk, aj doteraz nevidených pohľadov.

A tu sa plynule prenášame na pôdu technických aspektov, lebo získanie záberov z nevšedných uhlov znamená často aj zložitú technickú prípravu. Veľa nástrojov, ktoré mi pomáhali pri snímaní, vyrobili zruční mechanici. Mali sme postavené skoro osemmetrové lešenie. Každý jemný pohyb i nadýchnutie sa prejavili na rozochvení takejto krehkej konštrukcie. Pre snímanie záberov vo veľkých teleobjektívoch musela byť konštrukcia úplne v pokoji. Prekonávali sme ale aj iné ťažkosti, ako napríklad diaľkové ovládanie fotoaparátu, snímanie exteriéru chrámu z profesionálne ovládaného modelu vrtuľníka dvojicou operátorov, na ktorom bol zavesený fotografický prístroj. Tento okamih bol dôležitý na zachytenie pohľadov, ktoré iným spôsobom nie je možné získať. Vrtuľník a jeho obsluha, ktorá splnila naše zadania, bola z Prahy. Bol to profesionálny štáb, viedol ho kameraman – nedávny absolvent pražskej FAMU, ktorý sa špecializuje na snímanie zo vzduchu. Zábery získané týmto spôsobom patria k skvostom knihy.Stále som ale úzkostlivo strážil jednu veľmi dôležitú až zásadnú vec – aby sa toto technicky a technologicky bohaté pozadie nedostalo na povrch pred tvorivý výraz fotografie, aby zostalo čo najviac skryté a nerušilo tak čitateľa ani v náznakoch. To celkom určite tiež patrilo k tým najťažším aspektom práce.

• Koľko trval tento proces?
– Fotografovanie prvého záberu knihy bol okamih, na ktorý nikdy nezabudnem. V kalendári bol práve Zelený štvrtok roku 2009. S ideou záberu snímaného v tento deň prišiel Jozef Haľko, lebo vedel, že sa dá spustiť nadol kruhová plastika Duch Svätý, zakrývajúca otvor v klenbe chrámu. Otvor sa v minulých storočiach používal napr. pri Pašijových hrách. Za pomoci viacerých zúčastnených sme tento otvor spustili dolu a cez približne 1, 5 metra hrubú klenbu sa odkryl úchvatný pohľad nadol. Aby som zachytil jeho atmosféru, použil som špičkový rectlineárny super širokouhlý objektív. Celý proces snímania bol ovládaný cez notebook, lebo fotoaparát visel na špeciálnom statíve (istený oceľovými lankami) nad hlavami kňazov asi dva metre pod nami. Ovládali sme ho iba na diaľku, podľa toho, čo sme videli na obrazovke prenosného počítača. S čím sme ale až tak veľmi nerátali, bol tzv. komínový efekt, presnejšie intenzita prúdenia vzduchu a prach, ktorý prúd vzduchu unášal. Snáď všetok prach, ktorý bol v danej chvíli v chráme, prúdil cez tento otvor na pôjd ako cez vysávač. Každú chvíľu som musel čistiť frontálnu šošovku objektívu. Výmena objektívu nepripadala do úvahy. Na rozdiel od filmu je digitálna technika extrémne citlivá na prach, ktorý sa usadí na čipe, čo v konečnom dôsledku znamená znehodnotenie záberu. Napriek všetkému tento záber je jeden z tých najkrajších, aké som kedy snímal.

• V knihe je množstvo neuveriteľných záberov – museli ste prekonávať aj sám seba, nejaké plazenie sa v prachu na studenom kameni?
– Celý rad záberov bol nasnímaný za veľmi neobyčajných podmienok. Chrám sme snímali počas dvoch rokov kontinuálne, cez horúčavy i silné mrazy. Spomínam si, ako som snímal cez okno vo vežových hodinách zimný panoramatický záber na podhradie. Napadol práve krásny sneh. Vonku bola silná víchrica, jej intenzita – ako som zistil – bola nepomerne väčšia vo výške veže než pri zemi a ako naschvál prichádzala od juhozápadu, od Dunaja a Podhradia. Okienkom v hodinách sa na mňa do vnútra veže valila mrazivá vzdušná masa a pretláčala sa so mnou o priestor v štvorcovom otvore v hodinách. Našťastie v týchto situáciách by sa nedalo pracovať bez kompletného membránového oblečenia, ktoré ma účinne chránilo. Pri snímaní celku presbytéria som zistil, že i tlkot vlastného srdca dokáže rozhýbať záber počas dlhej expozície. Tento záber som snímal z maximálne vysunutého asi sedemmetrového rebríka a na jeho konci bol uchytený fotoaparát. Pri komponovaní záberu som ležal opretý celým telom na rebríku, v dôsledku čoho sa tlkot srdca akoby cez mechanický zosilňovač dlhého ramena rebríka prenášal do záberu.

Za dramatický okamih so šťastným koncom považujem však i jednu chvíľu vo februári roku 2010, keď mi Jozef Haľko oznámil, že veža Dómu pôjde čoskoro do lešenia. Vtedy mi naozaj nebolo všetko jedno, lebo zábery celkov Dómu som mal naplánované na jar toho roku. V predchádzajúcom roku sa tento druh záberov nedal realizovať, lebo až do neskorej jesene pod lešením bol zasa Bratislavský hrad, ktorý dotvára panorámu Dómu. Všetko teda nasvedčovalo tomu, že optimálna chvíľa príde na jar. Ale nakoniec sa táto veľká komplikácia ukázala ako obrovské plus. Nielen, že som stihol nasnímať zábery bez lešenia, ale z lešenia som mohol nasnímať celý rad fotografií, ktoré by celkom určite inak nemohli vzniknúť. Vrcholom je práve spomenutý záber, kde cez korunu na hrote veže vidíme celé podhradie i s Dunajom, až po Kostol sv. Mikuláša. To je pohľad, ktorý do tejto chvíle poznali iba vtáky a nikto iný ho predo mnou nerealizoval.

• Zmapovali ste dómske podzemie. Človek môže byť akokoľvek racionálny, ale aký je to pocit osamieť v týchto stáročných kryptách?
– Krypty sú zvláštnym podzemným prostredím, kde vás zasiahne viac pocit pominuteľnosti všetkého hmotného. Viac ako kdekoľvek inde. Skoro až fyzická blízkosť, tesný dotyk s týmto stiesneným prostredím nedá možnosť úniku myšlienok, všetko akoby koncentrovane a neustále cirkuluje okolo vás. Spojenie času a reality, v ktorej práve existujete a intenzívne vnímanie času minulého má veľmi zvláštnu, až dramatickú príchuť

• Aká bola spolupráca s doc. Jozefom Haľkom? On písal text a vy ste chodili a objekty zachytávali, alebo to bolo aj naopak?
– Moja kameramanská profesia mi dovoľuje použiť prirovnanie z oblasti filmu – naša spolupráca sa odvíjala akoby vo forme režisér – kameraman. Textové a tiež jeho obrazové podklady, s ktorými ma oboznamoval a ktoré prinášal, mi prevedením a precíznosťou pripomínali filmový scenár. Jozef je nielen vynikajúci človek, kňaz, vysokoškolský pedagóg, ale i odborník vo svojej oblasti. Má výborné obrazové videnie, predstavivosť, a to je tiež jeden z dôvodov, pre ktorý sa mi s ním skvele spolupracovalo. Jedným dychom musím dodať, že vynikajúca bola aj spolupráca s akademickou maliarkou Barbarou Neumannovou, ktorá dala knihe kompozične čistú grafickú podobu.

• Fotenie sakrálneho prostredia – mali ste pred niečím rešpekt?
– Úctu, rešpekt či pokoru musíte mať vždy, ak tvoríte. Naozajstnú úctu vo mne vzbudzoval tesný vizuálny kontakt s dielami vytvorenými skutočnými majstrami. Pokoru musíte mať, ak stojíte pred majestátom duchovna, ktoré je neoddeliteľne späté s Dómom v každom bode jeho priestoru.

• K akým objektom viac inklinujete, k živým, či neživým?
– Vo fotografii a kinematografii je celkom prirodzené stretať sa s obidvomi pólmi tvorby. Faktom ale je, že architektúre som v poslednom období venoval veľa času a síl. Navyše i za nemou architektúrou sú vždy ukryté výrazné ľudské príbehy a osudy, aj keď na prvý pohľad pôsobí neživo.

• Poďme k štatistike: koľko fotografií je v knihe o Dóme?
– V knihe sa nachádza vyše 500 fotografií. Musím ale zvýrazniť aj prínos počítačovej grafiky do podoby celej knihy. Autorom tzv. vizualizácií – pútavých priestorových rezov katedrálou je architekt Tomáš Haviar. Tieto obrazy pomáhajú čitateľovi zorientovať sa v širokom priestore Dómu, lokalizovať jednotlivé časti a úrovne.

• Pokiaľ ide o techniku – dnes sa veľa pracuje s digitálnymi technológiami. Ako ste na tom vy?
– Bez digitálnej techniky a jej plného ovládania si neviem ani predstaviť vznik mnohých obrazových kompozícií pre knihu. Niektoré by sa asi ani klasickým filmovým postupom snímania nepodarilo urobiť. I keď som odchovaný filmom, v tomto prípade nám digitálna technika urobila cenné služby.

• Zaoberáte sa aj reštaurovaním či záchranou filmov – aká je to práca?
– Reštaurovanie filmových diel, ich obnova a záchrana je mojím ďalším odborným priestorom, na ktorom sa pohybujem. Dnes ide o komplexnú činnosť a tímovú prácu, na ktorej sa podieľajú mnohí špecialisti a ktorá sa začína pri klasických filmových a laboratórnych technológiách a končí sa v sieti digitálnych postupov.

• Vyučujete trikovú kameru. Aká bude nová generácia kameramanov? Majú perspektívu?
– Výučba sa nedotýka iba kamery, ale aj fotografickej tvorby. Musím povedať, že mnohí poslucháči sú naozaj veľmi talentovaní, a tak nemám veľké obavy o ich profesionálne uplatnenie. Čaká ich ale doba naplnená ešte viac digitálnymi technológiami, 3D snímaním a zobrazením. Celkom určite to viac či menej ovplyvní aj filmovú reč, vyjadrovanie a vyrovnať sa s tým bude náročné. Čo je potešujúce, rastú i rady kvalitných doktorandov.