Rozhovor s Yehudom Lahavom

Roky a deň

Rozhovor s Yehudom Lahavom

Yehuda Lahav sa narodil 17. 1. 1930 v Košiciach, detstvo prežil v Prešove. Od roku 1949 žije v Izraeli. V súčasnosti pracuje ako spravodajca z Blízkeho východu pre viaceré slovenské médiá. V roku 2003 mu vyšla vo vydavateľstve LCA kniha pamätí Zjazvený život (v maďarčine vyšla v budapeštianskom vydavateľstve Makabi). Ako jediný člen rodiny sa iba zázrakom vyhol holokaustu, ako pätnásťročný sprevádzal Červenú armádu pri jej ťažení na Berlín, po vzniku Izraela sa prihlásil do kibucu budovať svoju novú vlasť. Celý život pracoval v izraelských novinách a stal sa spravodajcom z Blízkeho východu. Po odchode do dôchodku napísal knihu spomienok.  

* Začneme netradične, vieme, aký bol váš doterajší život, nevieme, aký je váš obyčajný deň. Takže, aký je?

– Môj pracovný deň sa začína obyčajne skoro ráno. Zbieram spravodajský materiál, ktorý potom väčšinou v popoludňajších a večerných hodinách spracujem. Ak nemám stretnutie kvôli rozhovoru, alebo nie je nijaké významné podujatie, radšej neodchádzam z domu, lebo každú chvíľu ma môže niekto hľadať z rozhlasovej stanice, televízie či redakcie. Okrem toho sa stretávam s priateľmi, navštevujem deti (sú už dospelé), vnukov (mám štyroch) a teším sa z každej chvíle strávenej s nimi. Mnoho čítam, noviny i knihy a v televízii sledujem okrem správ predovšetkým futbalové zápasy.

* Na Slovensku vás vnímame najmä ako spravodajcu a komentátora. Vojnový fotografista Robert Capa vedel, čo chcel vidieť, dá sa povedať, že jeho fotografia vznikala najprv v mozgu, možno takisto pracovať v spravodajstve?

– Samozrejme, sú udalosti, o ktorých viem vopred, že o nich chcem a budem písať. Ale väčšinou ma udalosti prekvapia. Len keby tie prekvapenia boli trochu častejšie radostné!

* Žijete v prostredí, kde o dramatické situácie nie je núdza, ako by boli permanentné, ako to vplýva na každodenný život ľudí?

– Žiaľ, dramatické udalosti sú také časté, že všetci sme si už takmer zvykli s nimi žiť. Na vlastné oči som videl asi tristo metrov od môjho domu bombový atentát na mieste, kde starší občania hrávajú šachy. Prišiel som tam asi dvanásť hodín po atentáte, už opravovali poškodené stoly a lavice a približne desať či dvadsať ľudí už netrpezlivo čakalo, aby sa mohli vrátiť k šachovnici.

* Palestínsko-izraelský konflikt možno vnímať počtom mŕtvych. Tak sa to javí pri letmom  pohľade. Vaša skúsenosť je zaiste iná.

– Pre uplynulé tri roky je charakteristický pocit bezvýchodiskovosti a z toho vyplývajúca zlá, pesimistická nálada. Samozrejme, predovšetkým kvôli obetiam atentátov a násilností. To nie je vec štatistiky: veď vari ani niet človeka, ktorý by medzi obeťami nemal príbuzného, známeho, priateľa, suseda. A cestou autom sa takmer nevyhnete miestam, kde bol spáchaný nejaký atentát. Ale palestínsko-izraelský konflikt je v podstate rozpor medzi dvoma národnými spoločenstvami, z ktorých každé má oprávnené požiadavky. Ako povedal náš spisovateľ Amos Oz, je to „boj práva proti právu“. Preto je tak ťažko riešiteľný, a preto je každé riešenie pre obe strany bolestné.

* Smrť nevinných bolí, tá bolesť je neznesiteľná. Akú máte vy skúsenosť s podobnou bolesťou?

– Vždy sa snažím poukázať na ľudský rozmer, na bolesť a útrapy v dôsledku atentátov či vojenských operácií – a s plným vedomím to vzťahujem na obete z oboch strán, Izraelčanov i Palestínčanov.

* W. Whitman povedal: ,,Každú ľudskú chybu možno odpustiť, iba neľudskosť nie.“  Stáva sa takmer rutinou, že sa štátnici ospravedlňujú za neľudskosti, myslíte si, že ospravedlnenie stačí?

– Ako by mohlo postačiť ospravedlnenie bez uvedomenia si dôsledkov a bez úsilia zabrániť opakovaniu udalosti, za ktoré sa ospravedlňujú?

* Vaša kniha Zjazvený život sa začína rodinnou fotografiou zo začiatku 30. rokov minulého storočia. Rodinu vnímam ako dom, na ktorom sa zavše otvoria dvere, do domu niekto vojde, alebo ho opustí. Ale dom za normálnych okolností zostáva. Aké miesto má rodina vo vašom živote a ako ste vnímali prudké otvorenie týchto dvier vojnovou víchricou?

– Kým som mal úplnú rodinu, zdala sa mi prirodzenou a vôbec som nevnímal jej idylickosť a hodnotu. Začal som si ju uvedomovať až keď vojnová víchrica „vylomila dvere“ rodinného prostredia a po strate rodičov. A hoci teraz som najstarší člen dosť rozvetvenej rodiny, strata rodičov vo mne zanechala vzduchoprázdny priestor.

* Detstvo je to, čo napĺňa vaše dni, utvrdzuje ma v tom kniha Zjazvený život. Ak si ho chránite, prečo?

– Spomienku na detské roky si chránim ako najšťastnejšie obdobie svojho života. Uvedomujem si, že je to úplne neplodné, predsa často rozmýšľam o tom, ako ináč sa môj život mohol vyvíjať, nebyť vojny a holokaustu, alebo, keby rodičia – alebo hoci aj iba jeden z nich – boli prežili.

* Holokaust bol zaiste najhlbšou ranou, po ktorej zostala jazva, myslíte si, že každá rana sa dá zahojiť?

– Podľa mojich pocitov holokaust je rana, ktorá sa nikdy nezahojí.

* Kniha Zjazvený  život je bilanciou, pohľadom do minulosti „muža náhod“, je autentickým dokumentom o čase. Kedy ste si uvedomili, že náhoda bola vašou  najlepšou spoločníčkou?

– Už počas vojny som videl okolo seba toľko utrpenia a smrti, že som si uvedomil, koľko šťastných náhod ma postretlo, keďže som prežil, hoci väčšina mojich blízkych neprežila. Mohol som byť na ich mieste a oni na mojom. Aj v knihe som sa zmienil o tom, že tí, čo prežili, musia žiť tak, akoby splácali dlh zomrelým obetiam.

* Ktorá z príhod vám najviac utkvela v pamäti a ktorá v srdci?

– Najčastejšie sa mi vynára scéna, ako sme s otcom išli na prešovskú stanicu, keď som sa mal dostať do Maďarska – a až oveľa neskôr som si uvedomil, že vtedy som ho videl naposledy. A v pamäti mi utkveli sovietski vojaci, ktorí nás oslobodili.

* Vaša kniha Zjazvený život však nevznikla iba zo spomínania?

– Písal som ju predovšetkým z vnútornej potreby odpovedať na ešte nevyslovené otázky svojich synov a nových generácií. Bude dobre, ak spoznajú, ako sme žili, po čom sme túžili, aké nádeje sme mali a aké sklamania nás postihli.

* Podľa W. Shakespeara ,,Zmešká ten, kto sa ponáhľa, alebo, kto váha“. Ako vnímate čas?

– Filozoficky – keď ho máme nadmieru, nevieme ho oceniť, jeho hodnotu si uvedomujeme, až keď sa nám míňa ako piesok medzi prstami.

* Vo vašej knihe som nenašiel zmienku o vašich záľubách, o tom, čo si chránite. Čítal som povrchne?

– Nečítali ste povrchne – málo som písal o svojich záľubách, pretože sa mi zdá, že iných ľudí nemusia zaujímať. Ako sa môžu poučiť z toho, že mám vášnivo rád futbal? Ale fakt – mám ho veľmi rád (i keď už málokedy chodím na zápasy – na ihrisku je mnoho chuligánov). A mám rád aj pekné ženy – síce teraz už skôr iba platonicky...

* Človek aj uprostred ľudí je často sám. Mate iný názor?

– Nemám taký pocit, ani skúsenosť, že človek sa vzďaľuje od spoločnosti. Aspoň pre mňa to neplatí. Kdekoľvek som strávil hoci aj len niekoľko mesiacov, vytvoril som si priateľský vzťah k mnohým ľuďom, ktorých spoločnosť vyhľadávam, pretože sa s nimi cítim dobre. Som presvedčený, že priatelia, ktorí človeka obklopujú, sú pre neho najväčším darom života. Mnoho ľudí je spoločenskou situáciou znechutených, a preto sa uchyľujú k individualizmu. Nesúhlasím s nimi. Človek je tvor spoločenský a podľa môjho názoru pozitívne pôsobenie na rozvoj spoločnosti dáva jeho životu zmysel.

* Navštívili ste Prešov, svoje rodisko, je vám blízky, alebo cudzí, vzdialený za obzorom spomienok?

– Do Prešova chodím pri každej príležitosti. Mesto ma aj dnes fascinuje. Starých známych a priateľov je, bohužiaľ, čoraz menej – zato mám v Prešove niekoľko nových priateľov, s ktorými si rozumiem.

Zhováral sa  Ján Milčák