Rozhovor so slovinskou spisovateľkou, prekladateľkou a sociologičkou Suzanou Tratnik

Rozhovor so slovinskou spisovateľkou, prekladateľkou a sociologičkou Suzanou Tratnik

Literatúra s novou kultúrnou značkou

Suzana Tratnik navštívila Bratislavu, aby sa zúčastnila (24. februára) na prezentácii slovenského prekladu svojho románu Volám sa Damián, ktorý vydalo Literárne informačné centrum v pretlmočení Stanislavy Repar. Je to prvé dielo projektu 100 slovanských románov, ktorého hlavným poslaním je lepšie vzájomné spoznávanie slovanských kultúr prostredníctvom pozoruhodných prozaických diel a zároveň má na ne upriamiť pozornosť neslovanských kultúr.

* Roku 2003 ste v zbierke krátkych próz  Na svojem dvorišču (Na svojom dvore) napísali: „Vždy som si želala napísať bláznivú spleť literatúry a sociológie.“ Prečo ste si vybrali práve tieto dve disciplíny a ako konkrétne sociológia a literatúra determinovali vás a vašu tvorivú cestu?

– Povolaním som sociologička, zaoberala som sa viacerými spoločenskými témami, najmä lesbickým a gayovským hnutím. Keďže som tiež literátka, zdalo sa mi samozrejmé, že literatúra a sociológia sa spájajú, hoci počas sa písania spoločenskými otázkami nezaoberám, alebo si to aspoň neuvedomujem. Veta o bláznivej spleti  je tiež parafrázou Kafkovej zbierky Spleť bolesti a bláznivosti. Aktivizmus a písanie literatúry sú pre mňa veci, ktorým venujem najviac pozornosti a času vo svojom živote. Písať som začala už dávnejšie, ale dlho som neverila, že to bude aj mojím povolaním, nevedela som, že mám na to dosť talentu a predovšetkým vôle na rozprávanie príbehov. Ako spisovateľka si uvedomujem, že ma ovplyvňujú moja spoločenská angažovanosť, vzdelanie, spoločenský status, prekladateľská a publicistická práca a cestovanie. Keď som pomáhala divadlu ŠKUC inscenovať na javisku román Volám sa Damián, dostala som príležitosť bližšie sa zoznámiť aj s dramatickým umením a vytváraním príbehu na javisku.

* Na slovinskej literárnej scéne ste prítomná už vyše 10 rokov. Publikovali ste v rôznych literárnych časopisoch a antológiách a vydali ste viacero zbierok krátkych próz. Aká bola vaša literárna cesta od krátkych prozaických textov k románovému žánru?

– Prvý román Volám sa Damián som napísala vo chvíli, keď som zistila, že forma poviedky je príliš krátka, a tak sa poviedka stala prvou kapitolou románu. Písala som ho veľmi dlho predovšetkým preto, lebo som medzitým robila ešte aj iné veci, ale aj  preto, lebo som s ním dlho nebola spokojná. Pri poviedke je to do istej miery ľahšie, pretože ju máš celý čas v hlave a  môžeš ju v jednom dni aj desaťkrát prečítať, opraviť a zmeniť. Román je obsiahlejší a musíš dávať oveľa väčší pozor na detaily, časovú následnosť a pod., pretože môže rýchlo prísť k logickým chybám. Druhý román Tretí svet som napísala už viac premyslene a so zámerom, že poviem konkrétny príbeh. Motivoval ma konkurz vydavateľstva Cankarjeva založba na súčasný slovinský román. Rovnako som si chcela vyskúšať, či som schopná za štyri mesiace dať román na papier. A išlo to, pretože som mala v mysli veľmi jasný príbeh o mladej lesbičke, ktorá sa v zahraničí prvýkrát skonfrontuje so svojou identitou a po návrate domov, do Juhoslávie, sa pokúša dať zmysel svojmu životu v uzatvorenom homofóbnom socialistickom štáte. Ešte stále väčšinou píšem poviedky, aj keď mám v pláne tretí román, ale naň, ako aj na dozrievanie samej idey, potrebujem viac času. Nedávnom som tiež napísala zopár krátkych príbehov o neobyčajnom priateľstve medzi potkanom a sliepkou, ktoré budú tiež ilustrované, takže nakoniec bude z toho obrázková knižka. Nikdy som neplánovala písať pre „deti“, ale pravdepodobne to bude kniha, ktorá sa bude radiť do tohto žánru. Zdá sa mi, že isté idey si vyžadujú aj svoju formu, niektoré je ľahšie dať na papier vo forme poviedky, iné si žiadajú viac priestoru a času – napríklad román – a sú tiež také, ktoré vzniknú v podobe príbehov pre deti.

* V roku 2001 vyšiel román Volám sa Damián v Slovinsku. Vo vašich textoch cítiť, že vás nadchýnajú opozitá, nelogickosti a nesúlad medzi jednotlivcom a spoločenskou realitou. Ako autorku vás zaujímajú aj zvláštnosti, inakosť a odchýlky ako neoddeliteľné životné konštanty. Ako sa tieto fenomény prepletajú a tematizujú vo vašom románe a majú autobiografické pozadie?

– Síce aj v živote ma zaujíma niekoľko menej všedných tém, v literatúre ma inšpirujú predovšetkým nešťastné príbehy, zaujíma ma chvíľa, keď sa hrdinkám alebo hrdinom nedarí a okolnosti, v ktorých narazia na nepochopenie spoločnosti, takže sú  prinútení vytvoriť si svoje vlastné svety a hľadať neobyčajné riešenia svojej situácie. Písanie je pre mňa už samo osebe autobiografickou skúsenosťou, aj keď sa v literatúre fakty vždy skresľujú alebo sa ešte viac prečistia, pretože pre vytváranie príbehu je potrebná štruktúra. Napísaný text už neobsahuje overiteľné fakty, no aj tak je väčšina mojich príbehov na hranici medzi pravdepodobným, resp. reálnym. Povedala by som, že píšem autofikciu, zliterárnené skúsenosti tak svoje, ako aj iných pretransformujem do fikcie. Hrdina románu Damián, pravdu povediac, ani nie je takou zvláštnou osobou, pretože ľudia, ktorí sa narodia s jedným biologickým pohlavím a cítia, že sú iného pohlavia, nie sú zriedkavosťou. Ale Damián ma zaujímal práve preto, že si identitu vytvoril sám, nehľadiac na prostredie a očakávania, a od toho neustupuje, aj keď môže mať rôzne ťažkosti, ktoré rieši svojským spôsobom nevzdelaného a zvláštneho filozofa. Chcela som napísať dielo, ktoré by hovorilo o utajovaných a ťažkých témach, o otázkach rodovosti, sexualite, sexuálnej orientácii, trošku inej identite, ale humorným a navonok nezaťaženým spôsobom. Myslím si, že román je možné čítať ako ľahké čítanie, ale možno v ňom  hľadať aj početné interpretácie a pýtať sa, kým „naozaj“ Damián je.

* V Slovinsku vás verejnosť pozná aj ako lesbickú aktivistku. Vo svojich literárnych textoch sa dotýkate citlivých, často provokatívnych tém a narúšania stereotypov. Zaujíma ma, aké miesto ste našli v slovinskom kultúrnom a literárnom živote a ako vaše texty prijímajú čitatelia a literárna kritika?

– Verím, že pre každú umeleckú tvorbu je potrebný úprimný prístup a naozajstná angažovanosť, inak zostaneš tým, kto blafuje alebo píšeš pekne komponované príbehy bez šťavy. Aspoň pre mňa to tak platí. Píšem o tom, čo najlepšie poznám a čo ma osobne najviac zaujíma, vzrušuje, nadchýna alebo hnevá. Keď som začala písať literatúru, nezaoberala som sa tým, ako bude prijímaná v širšej spoločnosti. Samozrejme, v mojej prvej knihe bolo veľmi vidieť práve to, že ide o lesbicky zafarbené príbehy, ale časom si na mňa verejnosť zvykla, takže teraz je už dôležitejšia kvalita mojich textov. Svet kultúry a umenia je pomerne otvorený pre iné svety – aspoň dúfam, že to väčšinou platí – že čitateľky a čitatelia vnímajú tiež trochu iné spôsoby písania. Literárna kritika bola k mojim textom zväčša veľmi naklonená a objektívna, ak sa môžem takto vyjadriť. Objavujú sa aj pripomienky, prečo je vôbec potrebné hovoriť o lesbickej literatúre, ak literatúra je len jedna. Ja si síce myslím, že univerzálna literatúra sama osebe nejestvuje, a že je veľa osobitných literatúr, napríklad ženská, gayovská, černošská... V umení sa takisto vyjadruje postavenie a boj menšín. Pre mňa umelecké práce nie sú niečím abstraktným, oddeleným od každodenných životných okolností, ktoré sa nás všetkých dotýkajú síce rôznym spôsobom. Preto mi neprekáža, ak ma spomínajú ako spisovateľku, ktorá píše lesbickú literatúru. To je fakt. Mám nejaké osobitné miesto v slovinskom a kultúrnom živote, ktoré bolo treba nanovo objaviť, ale s radosťou môžem povedať, že nie som sama, pretože je tu ešte zopár dôležitých lesbických autoriek (Nataša Velikonja, Nataša Sukič, Urška Sterle) a jeden z prvých gayovských spisovateľov Brane Mozetič. Myslím, že sme vytvorili nejakú novú kultúrnu značku. Gayovské a lesbické písanie v slovinskej literatúre, ktoré sa už viac nedá prehliadnuť. Samozrejme, ešte jestvujú a zostávajú ľudia, ktorí v dôsledku predsudkov nečítajú gayovskú a lesbickú literatúru z dôvodu, že sami vraj nie sú homosexuáli a že sa ich to netýka, ale to ide skôr im na škodu.  

Saša Vojtechová-Poklač

Foto Peter Procházka